Hra Stvorenie sveta zavŕšila trilógiu Stanislava Štepku (patria tam hry Desatoro a Sedem hlavných hriechov). Text aj divadelné spracovanie svojsky interpretujú vznik sveta a človeka, pričom sa šikovne vyhýbajú kresťanským a darwinovským teóriam (aj keď narážka na Bibliu a Darwina zaznie).
Inscenácia Oči modrého psa režisérskej a dramaturgickej dvojice Zuzany Šajgalíkovej a Veroniky Dianiškovej je dramatická kompozícia Márquezových raných poviedok. Je pravdepodobné, že tvorkyne si pre svoju tvorivú prácu zvolili rané a menej známe texty z viacerých logických dôvodov. Poviedkový útvar je nepochybne tvárnejší, prispôsobivejší a pre študentskú inscenáciu teda aj vhodnejší ako román.
Inscenátori divadelnej inscenácie „Črepy lekna“ z občianskeho združenia oPROTI (Senica) sa pokúšajú adaptačne pristúpiť k románu Borisa Viana „Peny dní“. Dominantnú líniu hry Melánie Krajancovej predstavujú vzťahy ľudí, metamorfózy ich citov, smerom od počiatočného vzplanutia až k chorobnej odcudzenosti.
Ak chce byť divadlo „moderné“, reagovať na problémy súčasnosti, oslovovať divákov, ktorí v divadle nehľadajú len lacnú a bezstarostnú zábavu, musí byť v kontakte aj so súčasnou dramatikou. V šťastnejších krajinách je to kontakt obojstranný a tvorivý (divadlá často iniciujú vznik nových hier, majú svojich domácich autorov...).
Pri uvádzaní drám súčasných zahraničných, ale aj slovenských autorov takmer väčšina divákov očakáva nejakú búrlivú avantgardu, ktorá rozbúri divadelné vody, rozdelí divadelnú obec prinajmenšom na dva tábory a v hyperbolizujúcom (u nás nemožnom) prevedení spustí verejnú diskusiu na tému súčasná dráma na javisku – áno, alebo nie. Môže sa však stať, že inscenácia súčasnej drámy sa vás dotkne len tak letmo, nespôsobí žiadnu ujmu na citoch a nebude sa hrať na avantgardu za každú cenu. To sa podarilo v Martine.
Dnešný človek je atakovaný gýčom z každej strany. Vnucuje sa nám v obchodoch prostredníctvom veľkolepo zabaleného nič, valí sa na nás z komerčných médií, prezentujúcich celebrity – nápadne vyčesané a nápadne oblečené. Pod vonkajšou fasádou a hlučnosťou sa nachádza duchovná a intelektuálna prázdnota.
Ak sme na margo poslednej inscenácie Bratislavského bábkového divadla - Barón prášil alebo Farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila napísali, že bola skôr nočnou morou ako snom, pri tej najnovšej - hudobnej feérii na námety rozprávky H. Ch. Andersena by parafráza znela „Malá morská pohroma“.
Asi som v dnešnej kríze divadla trochu sentimentálny, keď poviem, že som ako Dante, ktorý v Božskej komédii hľadal svoju vysnívanú Beatrice; ja zasa v Štátnom divadle Košice bohyňu Tháliu. Cesta na východ našej republiky bola príjemná, prijatie a starostlivosť domácich vynikajúce. Na predstaveniach, ktoré rekapitulovali vzostupy a pády činohry, opery a baletu, už bola cesta namáhavejšia.
Inscenácia žilinského Bábkového divadla Othello alebo Škrtič benátsky sa dostáva do zaujímavej konfrontácie hneď z dvoch pohľadov. Je jednou z troch bábkových inscenácií Shakespearovej hry v divadelnej sezóne 2006/2007 a tiež jednou z troch inscenácii drámy Othello v kalendárnom roku 2007.
Už si začíname uvedomovať, že pri všetkých ľudovo horúcich či esteticky chladných pokusoch so súčasnou drámou i s autorským divadlom stále pociťujeme potrebu návratov k osvedčeným titulom. Nadčasové hry Ivana Bukovčana nepochybne takými sú a slovenské divadlo by (teoreticky) už malo dozrievať pre tieto tituly práve teraz. Po Slučke pre dvoch siahlo v tomto roku Divadlo a. ha. v Bratislave a teraz aj Spišské divadlo.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.