JEDNOHUBKY NOBLESNÝCH VÁŠNÍ
Inscenácia v mnohom pripomínajúca večeru v luxusnej reštaurácii. Vynikajúco zostavené menu, drobné porcie, elegantné servírovanie. A po jedle príjemný pocit i keď o sýtosti sa vravieť nedá.
Inscenácia v mnohom pripomínajúca večeru v luxusnej reštaurácii. Vynikajúco zostavené menu, drobné porcie, elegantné servírovanie. A po jedle príjemný pocit i keď o sýtosti sa vravieť nedá.
Blaho Uhlár. Po tom, čo mu zbúrali Stoku, dal niekoľko rozhovorov o tom, že už asi nemá cenu robiť divadlo a zmizol z povrchu divadelného. Zjavil sa až keď prezentoval inscenáciu, ktorú pripravil s trnavskými ochotníkmi, so súborom Disk. Po istom čase dal o sebe opäť vedieť v polovici decembra 2007.
Zaradením Barč-Ivanovej Matky do repertoáru tejto výnimočnej sezóny, nazvanej „rodinné striebro“, sa naplno zviditeľnila vnútorná logika dramaturgie. Lebo zostavovateľom programu sezóny zjavne nešlo o „montáž atrakcí“, výber efektných titulov, ktoré by diváka prilákali nejakou „návnadou“, ale o cieľavedomé uvažovanie o reprezentatívnej problematike dneška a o hlbších myšlienkovo-typologických filiáciách medzi jednotlivými titulmi.
Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť.
Inscenácia Veľké ilúzie môže pre čoveka, ktorý zažil rok 1968, roky pred ním a po ňom byť silným emotívnym zážitkom, pripomínajúcim toto obdobie zažité na vlastnej koži. A zvlášť, keď sa pokúšal tvoriť umenie. Pretože hra je práve z divadelného prostredia.
Jozef Gregor-Tajovský patrí k dramatikom, ktorí vo svojej tvorbe reflektovali slovenskú dedinu na počiatku 20. storočia. Ale zatiaľčo jeho súčasník Ferko Urbánek sa pozeral na vidiek pomerne privretými očami a úsmevnými pohľadmi a zobrazoval skutočnosť skôr skreslene v intenciách humoru a vtipu, Tajovský bol realistom a tak isto sa staval aj k svojej tvorbe.
V posledných sezónach venuje Bratislavské bábkové divadlo systematickú pozornosť predstaveniam určeným deťom materských škôl. Vedľa titulov uvádzaných na domácej scéne, počíta vo svojich dramaturgických plánoch aj s tzv. škôlkohrami. Tematicky ide buď o dramatizácie známych rozprávok, alebo o úpravu už existujúcich textov bábkových hier, prípadne o pôvodnú tvorbu pre najmenšie deti.
Podľa prieskumov pravidelne (to znamená tri - štyrikrát do roka) navštevujú divadlo tri percentá slovenskej populácie. Chodenie do divadla je otázkou (aj) istého návyku, ktorý by sa mal začať budovať už v detstve. Výchova divadlom a výchova k divadlu sa v tom lepšom prípade začína už v materskej škôlke. Je však nepochybné, že dopraviť malé deti zo škôlky do divadla môže byť náročné a zdĺhavé.
Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší.
Postavenie súčasného tanca na Slovensku je z pohľadu dvadsiateho prvého storočia viac než alarmujúce. Umelci, ktorí sa rozhodli v tomto žánri „podnikať“ jednoducho neprežijú. Musia „emigrovať“; a nie z politických dôvodov, ako to bolo zvykom kedysi, ale z dôvodov čisto ekonomických, aby nezomreli „od hladu“.