(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaVictor Hugo: KRÁĽ SA ZABÁVA
Premiéra10. novembra 2007
Divadelná sezóna

Preklad P. Štilicha, Š. Povchanič, adaptácia textu a réžia R. Polák, hudba P. Mankovecký, M. Novinski, P. Zagar, texty piesní J. Beňová, dramaturgia P. Pavlac, scéna J. Fábry, kostýmy S. Vachálková, choreografia I. Holováč, hrajú J. Koleník, D. Jamrich, K. Turjanová a. h./M. Hilmerová a. h., L. Haverl, J. Gallovič, H. Krajčiová a. h., Š. Bučko, F. Kovár, P. Trník, A. Bárta, O. Hlaváček, D. Tarageľ, M. Dočolomanský, R. Roth, I. Kuxová, S. Valentová-Hasprová, G. Dzuríková a i.
Premiéra: 10. novembra 2007, Činohra SND Bratislava
Romantická dramatika sa na našich javiskách objavovala a objavuje sporadicky. Príčinou nie je len náročný alexandrín a malá pripravenosť hercov na veršované dielo, ale aj malý záujem o hry a vznešené príbehy romantizmu zo strany obecenstva. Inscenácie tohto typu sa zriedkavo stali udalosťou; lepšie bol na tom preromantik Schiller. A napokon v ére realizmu sa romantická dráma, príbehovo zväčša kotviaca v minulosti, považovala za literátsku, príliš poetickú, únikovú, neživotnú. Slovom, tieto opusy nemali „dobrú povesť“. Ale kde inde ako vo vznešených divadelných domoch by sa mali usilovať o objavovanie tohto veľkého dedičstva, zápasiť s ním a presviedčať svoje publikum o závažnosti myšlienok slobody, cti, pravdy, ale aj veľkej obete v mene ideálov? Aj v dnešnej pragmatickej dobe. Z tohto hľadiska odhodlanie dramaturgie Činohry SND uviesť hru Victora Huga Kráľ sa zabáva je logické.
Táto tragédia je aj medzi romantickými dielami trochu výnimočná. Hlavnou postavou totižto nie je titanský hrdina, ale šašo. Kráľovský šašo. A opäť nie ten voľakedajší zabávač, vtipkár, jediný, ktorý svojmu pánovi mohol povedať aj nepríjemné pravdy, ale šašo, v ktorom sa zrážajú privátne city s intrigánskou, skorumpovanou societou a mocou. Pritom aj on osobne sa na tom mravnom bahne výrazne podieľa. Je to už šašo – sluha, nie šašo – múdry klaun.
Romain Rolland napísal, že poézia je divadlu tým, čím je opera hudbe. A náš znalec francúzskej literatúry a drámy Jozef Felix dodal, „… že v tomto zmysle bolo romantické divadlo – operné.“ Navyše, Victor Hugo, popri tom, že napriek svojmu romantickému presvedčeniu obdivoval najväčších majstrov klasicizmu (proti ktorým romantici brojili – na slávnej premiére jeho Hernaniho v roku 1830 sa v hľadisku ozvali výkriky „Racin je mamľas, Shakespeare je génius“), obdivoval aj ľudovým publikom milovanú melodrámu. Kráľ sa zabáva – mala premiéru 22. 11. 1832, ale krátko na to ju zakázal uvádzať minister verejných prác, lebo hra „urážala mravy“. Druhá premiéra sa konala až 22. 11. 1882 s hudbou Léa Delibesa. Viaceré Hugove drámy sa stali materiálom pre opery. Iste to nie je náhoda.
Ak sa odhodlal režisér Roman Polák, značnou časťou svojho potenciálu inklinujúceho k spevohre, uviesť hru Kráľ sa zabáva zaodetú do hudby a tanca, mal na to dostatok reálnych a historických impulzov. Ale aj dnešných impulzov – totižto, ak sa dnes na javisku nespieva (samozrejme, s playbackom a mikroportmi), prípadne netancuje, takýto scénický opus sa v očiach publika, ale aj mnohých divadelníkov, automaticky diskvalifikuje a posúva do roviny zastaranej stariny. Vynára sa však otázka, či takýto postup a prístup nerozrieďuje myšlienkové pradivo hry, nezmenšuje jej étos, posolstvo a ideovú naliehavosť a nahrádza ho iba zmyslovo efektným obrazom. (Romantizmus rátal so silnou emocionalitou v tvorbe i účinku – teda opäť bod pre Romana Poláka.). „Myslím si, že romantizmus má pred sebou obdobie renesancie alebo vzkriesenia, pretože neustále analyzovanie vyprázdnenosti súčasného sveta, to je naozaj únavné…,“ hovorí režisér v rozhovore s dramaturgom v bulletine. Sám takýchto analýz predložil niekoľko a je sympatické, že hľadá novú cestu. Či východisko z bludného kruhu čiernych vízií a konštatácií vedie cez kvázi muzikálové prostriedky – to je otázka. Tzv. muzikály, ktoré sa u nás uvádzajú, totiž používajú nemenný vzorec – kde niet sily (v texte, v herectve a režijných prostriedkoch), zaradí sa pesnička, tá to „zratuje“ a ešte sa aj bude páčiť. Aj Polákova inscenácia má podobné atribúty. Spevy majú charakter kľúčových operných árií, keď nahrádzajú úvahové a emocionálne silné monológy, sprevádzajú ich baletné evolúcie, viac však ornamentálne (miera ich abstrakcie musí byť logicky iná ako slovo, situácia, dialóg atď.), ako významovo podporujúce javiskovú situáciu. Nedosiahli ani taký rozmer symbolov, ako jediná postava v čiernom – smrť (aj tú však nezapojil do javiskového diania výraznejšie).
Takýmito úpravami (vložkami) sa expozícia tragédie natiahne takmer na hodinu z dvaapolhodinovej inscenácie. Nečudo, že herci na scéne často postávajú, trúsia svoje repliky, občas sugestívne hľadia do publika – a spievajú. Spočiatku som si myslel, že som zavítal do opernej a nie činohernej sály novej budovy SND. Pravdaže som si všimol, že v tej opernej sále lepšie spievajú, ba hrá sa tam aj iná hudba (inštruktívne to pripomenú dve citácie z Verdiho, ktoré režisér zaradil do inscenácie). Do prestávky sa hrá v rokokom inšpirovaných kostýmoch. Po nej nastúpia aktéri v komisných čiernych oblekoch dnešných top manažérov s cieľom upozorniť P. T. publikum, že dávny príbeh sa môže odohrávať aj v prostredí dnešných celebrít. Javiskové postavy – herci – sa však správajú rovnako. Teda opäť upozornenie, že dej plný cynizmu, krutosti, ľahtikárstva, tupej moci sa skrýva pod starým i novým plášťom. Kostýmy sa menia, ľudia nie.
Vzťah kráľa a šaša Tribouleta (Ján Koleník a Dušan Jamrich) kladie sugestívnu otázku: pán a sluha – ktorý je horší? Už som spomenul, že Triboulet v Hugovej hre je šašo iného razenia. Nezabáva, ba ani nezbiera omrvinky z pánovho stola, ale hojnou mierou prilieva olej do ohňa panskej bezbrehej morálky. (Kráľ hovorí nevinnej a naivnej Blanche: „Tvoj otec je môj blázon…“) Dušan Jamrich s režisérom dal šašovi dve tváre – na jednej strane cynik, obluda, mravná kreatúra, na strane druhej milujúci otec, ktorý dobre vie, prečo sa má chvieť o osud svojej zatajenej, mladučkej dcéry Blanche. Tragický rozpor v dobe Victora Huga i v dobe dnešnej. Tú prvú stránku modeluje societa, pomery a spoločenské praktiky, tú druhú si musí budovať človek sám a zároveň ju zväčša musí dokonale skrývať. Na tejto významovej osi buduje režisér svoju inscenáciu. Pointuje ju premenou Hugovho ľudu, okoloidúcich, svedkov otcovho žiaľu na zbor bezdomovcov. Možno to čítať aj tak, že už niet ľudí, už sú tu len kreatúry, vydedenci „solídnej spoločnosti“, beznádejné existencie. Je vari charakteristické, že Polák medzi nimi ponechal aj lekára – a ten už môže len jediné, konštatovať Blanchinu smrť. Príbeh sa nekončí Tribouletovým šialenstvom nad telom milovanej dcéry, ale, akoby, konštatovaním, že ak človek narába neľudskými prostriedkami, časom sa ony obrátia proti nemu. Smrť v takomto prostredí veľmi zlacnela.
Hoci Polákova inscenácia pracuje so širokou škálou prostriedkov, načiera do viacerých džbánov umeleckých druhov, predsa len pôsobí dosť fádne. Najsilnejšou scénou je výjav žialiaceho Tribouleta nad Blanche. Nielen preto, že Dušan Jamrich ju hrá sugestívne, ale aj preto, že z hĺbok ornamentálne ponímanej inscenácie sa naozaj vynorí skutočný ľudský cit, ľudský problém. V celej inscenácii sa kladú dôrazy na sošnosť, vizuálnu bohatosť, hudobnú pestrosť. Najmenej sa venovali inscenátori budovaniu dramatického napätia, situácie sa viac ilustrujú, predvádzajú. V herectve sa inscenácia prinajmenšom blíži k expresionizmu, k tomu, čo prof. F. Götz nazval „hlas v priestore“. Scénografia Juraja Fábryho pripravila tiež len priestor. Napokon, režiséri, herci a scénografi sa ešte neadaptovali na rozľahlosť javiska činohernej sály v novej budove SND. Ešte ju nerozlúskli.
Premiéru ukončilo standing ovation (čo je dnes už akási samozrejmosť). To je vec nárokov a skúseností nového publika. Iné je, ak klaňačka je rozjasaná, veselá, akoby prepukla radosť, že to už majú za sebou. Zdá sa, že už vykapali klaňačky dôstojné téme, o ktorej sa hralo. Našťastie, nedosiahla vrchol takejto maniery a demonštrácie nevkusu, ktorým bola klaňačka po Steinbeckovej dráme O myšiach a ľuďoch, kde kapelník Bouda po tragédii, ktorou sa hra končí, za zvukov radostného dixielandu so širokým úsmevom dirigoval skandovaný potlesk. Ten šťastný úsmev hovoril, že ani trochu nepochopil, v akej inscenácii to účinkuje.
Victor Hugo bol aktérom prvého triumfu romantickej drámy v Commédie française (Hernani, 1830), ale aj signatárom jej krízy a konca (jeho hra Kasteláni, 1843, totálne prepadla). Hádam to nebude osud romantickej drámy po uvedení hry Kráľ sa zabáva v SND.

Od Uverejnené: 10. novembra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top