(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaGiuseppe Verdi: MAŠKARNÝ BÁL
Premiéra16. novembra 2007
Divadelná sezóna

Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek, dirigenti: Karol Kevický / Dušan Štefánek, réžia: Václav Věžník, scéna: Jaroslav Milfajt, kostýmy: Tomáš Kypta, zbormajster: Šimon Marinčák, účinkujú: Gabriela Georgieva / Taliana Paľovčíková, Jaroslav Dvorský / Kisun Kim, Ján Ďurčo / Michele Kalmandi, Jitka Sapara-Fischerová / Eliška Weissová, Aneta Mihályová / Michaela Várady a ďalší.
Premiéry: 16. a 17. novembra 2007, Opera ŠD Košice
Dva roky šéfovania Petra Dvorského v opernom súbore košického Štátneho divadla sa začínajú čoraz zreteľnejšie premietať do premiérovej aj každodennej praxe inštitúcie. Zatiaľ čo vo svojej prvej, neúplnej sezóne iba „zdedil“ zmluvne zviazanú Dvořákovu Rusalku, tá uplynulá niesla už jeho rukopis. A bola povzbudením predovšetkým z hľadiska kvantity projektov. Tri nové inscenácie (Mozartova Čarovná flauta, Gounodov Faust a Margaréta a Donizettiho Nápoj lásky) Košice dávno nezažili. Zároveň dalo vedenie divadla najavo, že dramaturgiou vyjde v ústrety širokým diváckym vrstvám (logická reakcia na vleklú umeleckú aj divácku krízu) a nemieni ich konfrontovať s experimentmi svetom letiaceho „režisérskeho divadla“. Na načrtnutú víziu nadviazala aj prvá produkcia divadelnej sezóny 2007/2008. Žiaľ, je to jediný avizovaný operný titul, po ňom bude nasledovať už len opereta, hoci aj v reprezentatívnom výbere Čardášovej princeznej. Život ukáže, či je pre Košice výhodou dynamickejšie obmieňanie repertoáru, alebo jeho dlhšie obohrávanie. Osobne sa prikláňam k prvej verzii a načrtnutý dramaturgický plán považujem za ústup z vydobytej pozície.
Maškarným bálom sa po dlhšom čase vracia na košické dosky Giuseppe Verdi, v súčasnosti – prekvapujúco – zastúpený len staršími podobami Traviaty a Trubadúra. Navyše, tento titul prichádza po 38 rokoch, takže mladšej a strednej generácii rozšíri obzor. Výber inscenačného tímu potvrdzuje, že vedenia divadla dôveruje modelu „tradičnej“ opery, ktorej reprezentantom v českej kultúre je 77-ročný, stále ešte aktívny režisér Václav Věžník. Jeho koncepcia Maškarného bálu celkom určite nikoho nepobúri, nerozvíri polemiky, ale ani nepozve tie vrstvy návštevníkov (otázka, akou silou sú zastúpené), ktoré by radi aj činnosť domáceho operného divadla vnímali ako pružne rozvinutý, v medzinárodnom kontexte žijúci proces. Věžníkovi sa však podarilo, aj napriek odmietnutiu akýchkoľvek výkladových špekulácií a posunov, zabrániť ilustratívnosti prvého plánu a staromódnym hereckým gestám. Nedopovedaným ostáva naplnenie zmyslu zvolenej pôvodnej švédskej verzie. Tá je čitateľné iba z názvov postáv (barytón si pritom ponecháva meno Renata z tzv. bostonskej verzie), prípadne zo scénografického náznaku kráľovskej koruny. Inak réžia kreslí príbeh primárne v jeho romantickej a nie politickej či aktualizačnej polohe. Neservíruje žiadne hlavolamy a opiera sa naplno o dôveru vo Verdiho hudbu. Výprava Jaroslava Milfajta sa vyhla konkretizácii dejiska, javisko nezapĺňa dekoratívnosťou a ornamentami doby či prostredia. Je to scéna jednoduchá, náznaková, skôr univerzálna, ktorej by sa nepriečili ani moderné kostýmy. Návrhy Tomáša Kyptu sú však štylizované historizujúco, s účelom predsa len nevyňať dianie z dobového rámca. Věžník s Milfajtom sa priklonili ku komornejšiemu rozohrávaniu deja, do atmosféry ktorého uvádzajú diváka už náčrtom dusných vzťahov počas predohry. Samotné javisko uzatvára polkruhový plátnový horizont, schopný farebným vysvietením napomáhať meniacej sa atmosfére jednotlivých obrazov. Základným scénografickým elementom je mohutný rozťahovateľný panel, ktorého mramorová ilúzia slúži k viacúčelovému využitiu. Pokiaľ funguje ako interiérová kulisa, či už v pracovni kráľa Gustava III. (najpresvedčivejšie je 3.dejstvo), alebo v plesovej scéne (jednoduchým výtvarným spôsobom navodená nálada, citlivo znásobená tanečnou zložkou), spĺňa úlohu bezvýhradne. Problematická však je jeho adaptácia na šibenicu (2.dejstvo), čo bol aj jeden z dôvodov, prečo tento obraz vizuálne (paradoxne, spevácky patril k najúčinnejším) nepresvedčil. Cieľom Václava Věžníka a jeho tímových spolupracovníkov bolo neísť po vonkajškovom efekte, ale po stope „duševnej drámy“. V nej však ostal viac-menej v rovine náznaku. A hoci naftalínom nasiaknuté herectvo sa nekonalo, od moderného psychologického ponímania operných postáv ho predsa len delil kus cesty.
Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Dušan Štefánek, od budúceho kalendárneho roka šéfdirigent košickej opery. Keďže na svojej materskej scéne, v Opere SND, nie je puncovaný ako verdiovský dirigent, jeho poňatie Maškarného bálu príjemne prekvapilo. Rovnako po stránke koncepčnej, ako aj z hľadiska vypracovanosti orchestrálneho partu. Vo voľbe temp dosiahol účinné kontrasty, celkovo malo jeho poňatie bližšie k toscaniniovskému švihu, ansámble dostávali gradácie, kantilénové pasáže priestor na rozvíjanie fráz. Dušan Štefánek veľmi citlivo vnímal sólistov (porozumenie pre „koruny“ vo výškach tenoristu), dýchal s nimi, čo je v talianskej opere nezanedbateľná cesta k úspechu. Aj orchester košickej opery sa na premiérach vypol k presvedčivému výkonu, technické prehrešky takmer neboli, prekvapujúco široká bola dynamická, ale aj výrazová paleta. Štefánkovo menovanie za šéfdirigenta súboru od januára 2008 (budú tu traja až dirigenti!) by teda mohlo pôsobiť na súbor košickej opery inšpirujúco. Napriek tomu, že zborové teleso nie je veľmi početné, Šimon Marinčák s ním pracoval účelne a výsledok rozhodne nesklamal.
Spestrením oboch premiér bolo ich medzinárodné spevácke obsadenie. Vďaka rozhľadenosti a kontaktom Petra Dvorského spoznalo košické publikum nových umelcov, čo je užitočné, pokiaľ sú zároveň obohatením prevádzky. Tentokrát sa tak stalo. Pre ochorenia alternantov dokonca obaja hostia v hlavných mužských rolách zachraňovali druhú premiéru. V tenorovej postave Gustava III. debutoval juhokórejský, vo Viedni žijúci a údajne ešte študujúci tenorista Kisun Kim. Dnes ešte lyrický materiál s perspektívou spinto tenora si s náročným partom poradil vďaka pevnému technickému základu a zmyslu pre modelovanie talianskej frázy veľmi úspešne. Hlas má farbu, kov, priebojnosť a predovšetkým skvelú vysokú polohu. Čo by sa malo dostaviť časom, to sú odtiene výrazu, sýtejšie hĺbky a celkovo zrelší vokálno-výrazový profil postavy. Popredný sólista budapeštianskej opery Michele Kalmandi (Renato, resp. Anckarstrom) má na rozdiel od Kima na svojom umeleckom konte už bohatú paletu verdiovských postáv. Disponuje pevným dramatickým barytónom (s tendenciou k basbarytónu) s temnejším, „zabaleným“ timbrom, ktorý v strednej a nižšej polohe pôsobí impozantne. Isté technické problémy sa objavili vo výškach, ktoré spieva príliš široko a s nadužívaním sily. S výrazovým poňatím si veľa starostí nerobil, spieval takmer stále vo forte (ária Eri tu… má aj svoju lyrickú dimenziu), čím značne sploštil profil svojej postavy. Premiérovou Ameliou bola bulharská sopranistka Gabriela Georgieva, dominujúca najmä v druhom dejstve. V árii a dvojspeve s Gustavom uplatnila svoj zvučný, dramatický a kovovo znejúci materiál, bezpečne znejúci aj vo vypätej polohe. V lyrickejšej árii z 3.dejstva „Morro, ma prima in grazia“ sa však už ukázali problémy technického rázu, limitujúce umelkyňu v uplatňovaní mezza voce, ale aj v intonácii. Príjemným prekvapením bola Amelia domácej Tatiany Paľovčíkovej, síce menej vyklenutá v dramatických hrotoch, zato plastická vo výraze a štýlová v legátovej kultúre. Škoda, že jej dnes už mladodramatický soprán občas – najmä v snahe dramatizovať – je zastretý šelestom. Priam ukážkové obsadenie, v oboch alternáciách, má Ulrica. Jitka Sapara-Fischerová (SND Bratislava) fascinuje démonicky tmavými hĺbkami, jadrnou strednou, ale tento ráz aj koncentrovanou vysokou polohou. Je to rola, v ktorej sa cíti výborne aj výrazovo a herecky. Mladá česká mezzosopranistka Eliška Weissová je rovnako strhujúcou Ulricou. Jej hlas je farebne bohatý, objemný, má taliansku mäkkosť, ale aj výrazovú expresívnosť. Z dvoch predstaviteliek Oscara by som uprednostnil v poradí druhú, Michaelu Várady. Obe árie, ale aj ansámble, spievala mäkkým, tmavšie sfarbeným a okrúhlym sopránom precízne a štýlovo. Aneta Mihályová má svetlejší, ľahší, ale zatiaľ ešte trocha tvrdý lyrický soprán s potrebou ďalšieho technického zdokonaľovania. Dvojica sprisahancov znela výraznejšie na 2.premiére v zostave Jozef Benci (Ribbing) a Matúš Tomko (Horn).
S uvedením Maškarného bálu súvisela aj vernisáž výstavy v salóne divadla (pripravil ju Divadelný ústav a komisárkou je Michaela Mojžišová), venovanej storočnici Imricha Godina, inak prvého košického Riccarda (v súčasnej inscenácii Gustava). V hľadisku zasa sedela jeho bývalá javisková partnerka, Amelia prvého naštudovania z roku 1948, Gizela Veclová a Riccardo druhého uvedenia z roku 1969 Július Regec. Kontinuita ako na dlani, pre divadlo motivácia aj záväzok.

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Uverejnené: 16. novembra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Go to Top