„Ja, Dančiak“ – jeden z novinových titulkov o inscenácii v Štúdiu L+ S bol výstižný. V tejto produkcii ide skutočne viac o herca Dančiaka ako o Dorstovho herca Feuerbacha. Ten prvý je nám blízky svojou ľudskosťou, ten druhý trochu si udržuje odstup chladom autorovej konštrukcie.
Osvietenský román anglického spisovateľa Daniela Defoa o nepokojnom chlapcovi, ktorý túži cestovať, aby nakoniec pochopil krutosť samoty a zatúžil po návrate domov zaujal slovenského režiséra Juraja Bindzára. Ten ju preniesol na javisko vo vlastnej úprave s hercami z banskobystrického Divadla z pasáže.
Režisérka Monika Gerbocová pôsobí v Spišskom divadle už necelú tretiu sezónu. Dáva prednosť repertoáru pre deti a mládež. Ten má v súbore Spišského divadla dlhoročnú tradíciu ešte z obdobia pobočnej scény DAM Divadla Jonáša Záborského. Monika Gerbocová prichádza v poslednom období s dramatizáciami prozaických textov.
Aréna pripravila operetu bez orchestra, s mikroportami. Týmto konštatovaním by mohli poniektorí ortodoxní kritici s hodnotením produkcie Pod cudzou vlajkou aj skončiť. Vzhľadom na stav tohto najťažšieho z ľahkých žánrov na Slovensku je ale ťažké byť striktným. Ani v Slovenskom národnom divadle nebýva inscenovanie operety – ako naposledy bolo vidieť na Lehárovej Veselej vdove – celkom bez problémov. Prirodzene, pohybujú sa na inej úrovni.
Tragifraška Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica patrí k najvtipnejším hrám z dedičstva slovenskej pôvodnej dramatickej tvorby. Ponúka výborné roly pre troch hercov a bizarný príbeh podivuhodného manželského trojuholníka. Naštudovanie tejto hry v Divadle a. ha. dokazuje, že divadelná zábava môže byť profesionálne i umelecky na úrovni. Ponúka divákom herecký koncert trojice známych hercov.
Už po tretíkrát siahol režisér Karel Brožek po tom istom texte. Vlastnú úpravu Shakespearovej hry Macbeth inscenoval najprv pred takmer 10 rokmi v Klicperovom divadle v Hradci Králové (1998), v roku 2005 v bábkovom Divadle Lampion v Kladne a teraz s ňou prichádza do Starého divadla v Nitre.
Inscenácia John & Yoko v bratislavskom divadle GUnaGU je svojim spôsobom výnimočná. Divák, ktorý sa rozhodne ísť na predstavenie sa vlastne ocitne na návšteve u slovensko-japonského manželského páru. A ten pár je absolútne reálny a autentický: Slovenka Oľga Belešová a Japonec Masahiko Shiraki. Známa slovenská novinárka a herečka divadla GUnaGU a jej japonský manžel rozprávajú divadelnému publiku svoj príbeh.
Ďaleko sú časy, kedy bolo divadlo oázou krásy, étosu či poézie („morálnou ustanovizňou“, och!). No či chceme alebo nie, pri kontakte divadla s národnou klasikou môže vzniknúť aj nostalgicko-citová situácia preverovania si archetypálnych modelov typických pre určitú societu etnika.
Charlie Chaplin je osobnosť, ktorá vždy láka. Tak z diváckeho ako aj z autorského či teoreticko-estetického hľadiska. Púta nielen svojou životopisnou polohou - strasiplnou cestou ku „sláve“, k „bohactvu“ a k početnej rodine, ale predovšetkým tým, ako Chaplin pristupoval k remeslu tak divadelnému či filmovému, akým spôsobom tvoril a aká veľká bola jeho autorská invenčnosť, herecká obrazotvornosť a precíznosť.
„Keby bolo niečo, čo sa ti dá zniesť...“ To si dnes spieva celé Slovensko, a nielen preto, že je to „hit storočia“, hoci je to záležitosť iba posledného desaťročia. V Trnave sa však už vyše pol storočia spieva hit z pera Mikuláša Schneidra-Trnavského: „Ružičky budú včuľ spať...“ V roku 2006 sme si pripomenuli 125. výročie narodenia tohto skladateľa. Divadlo Jána Palárika v Trnave pripravilo ďalší kus do série hier o velikánoch slovenskej histórie a umenia. Paradoxne je autorom i režisérom nie celkom „pravý“ Slovák – rodák z Dolnej zeme Michal Babiak.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.