V slovenskom kontexte existuje len veľmi málo takých intenzívnych prepojení medzi textom a divadlom, ako je to v prípade martinského divadla a hry Jozefa Hollého Kubo. Áno, viem. Táto veta je niekoľkonásobne omieľané klišé, ale je to fakt. A treba ho v súvislosti s tretím martinským naštudovaním tejto veselohry spomenúť, keďže režisér D. Gombár na túto tradíciu niekoľkokrát odkazuje.
Klasika slovenskej drámy Kocúrkovo patrí medzi najznámejšie diela Jána Chalupku. Napriek pomerne častým pokusom o inscenovanie tohto kusu sa dramaturgia Divadla Jonáša Záborského pokúsila o inováciu tohto diela jeho spojením s druhou Chalupkovou fraškou Všetko naopak, čím sa logicky dospelo k uzavretiu príbehu rodiny Tesnošilovcov. Obe hry sa na profesionálnej scéne inscenujú po prvýkrát a zaujímavosťou je, že sa uvádzajú v pôvodnom jazyku.
Slovakizovanou češtinou písané hry renesančného autora Pavla Kyrmezera (Komedia česká o Bohatci a Lazarovi, Komedia nová o vdově kteruž Pán Buoh předivným spuosobem skrze Elizea proroka od věřitele jejiho vysvobodil a novšia Komedia o Tobiášovi) nemajú na našich javiskách bohatú inscenačnú tradíciu. Pre súčasníkov bude dielo tohto autora azda známe najmä vďaka legendárnej inscenácii Milana Sládka, ktorý so študentmi VŠMU naštudoval Komediu českú o Bohatci a Lazarovi a uspel s ňou nielen na domácich, ale aj na zahraničných divadelných prehliadkach.
Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.
Dramatička Lenka Lagronová je jedna z najzaujímavejších postáv českej kultúrnej scény, ale popularitu so svojimi drámami získala aj mimo rodnej krajiny. Zaujímavosť tejto autorky a to, že sa jej textom dostáva početných prekladov a inscenovania, spočívajú v jedinečnej poetike, ktorú prináša.
Divácky úspešný muzikál Príbeh ulice našiel svoje druhé pokračovanie s mierne obmeneným hereckým tímom a tentoraz so štartom celoslovenského turné v bratislavskom divadle Nová scéna. Ulica - zdroj autority i cieľ lojality účinkujúcich - v príbehu zostala. Do akej miery patrí citová príslušnosť k ulici k rozšíreným pocitom súčasného Slováka či aspoň Bratislavčana na začiatku 21. storočia, ponechávam bez komentára.
Bláznivé komédie anglického dramatika a herca Raya Cooneyho sú akousi povinnou jazdou takmer každého kamenného, repertoárového divadla po celom svete. Ocitli sa už na javiskách viacerých európskych i svetových divadiel. Tešia sa diváckej popularite vďaka veľkej situačnej komickosti.
Hra Zem sa poslednýkrát hrala v roku 1974 v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Uvedenie drámy v Divadle Aréna bolo na slovenskom profesionálnom javisku premiérou po vyše 37 rokoch. Zabudnutý Vladimír Hurban Vladimírov sa po rokoch dočkal dôstojného objavenia v rámci slovenského divadelného prostredia.
Inscenácia Ľudorezy alebo moja pečeň stratila zmysel v produkcii Divadla Malá scéna STU sa neteší veľkému množstvu repríz. Dôvodom nie sú nevydarené inscenačné postupy, či herecké výkony, ale jej ťažká stráviteľnosť pre tuctového diváka. Provokatívny je už samotný text nemenej vyzývavého rakúskeho dramatika Wernera Schwaba.
Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.