Plač, ktorý stratil dôvod

preklad: Mária Hevierová a Daniel Hevier
dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
scéna a kostýmy: Marek Gašpar Šafárik
hudobná spolupráca: Krzysztof Konieczny
réžia: Joanna Zdrada
hrajú: Jana Pilzová, Dana Karolová, Svetlana Sarvašová, Zlatica Gillová
Slovenská premiéra: 25. marca 2011 v štúdiu DJGT
Dramatička Lenka Lagronová je jedna z najzaujímavejších postáv českej kultúrnej scény, ale popularitu so svojimi drámami získala aj mimo rodnej krajiny. Zaujímavosť tejto autorky a to, že sa jej textom dostáva početných prekladov a inscenovania, spočívajú v jedinečnej poetike, ktorú prináša. Je ovplyvnená jej vlastným životom a kombinuje spirituálne témy s tými „každodennejšími“. Osamelosť, smútok, jazyková výpoveď totiž nemajú len teologické aspekty, ale sú predmetom zámyslu aj vo vzťahu k „všednosti“ alebo cez prizmu iných teórií – napríklad feministických. Lagronová je rádová sestra a zložila sľub čistoty, chudoby a „poslušnosti“, ale vo svojich drámach skúma ženskú skúsenosť a z hľadiska écriture féminine aj jazyk. V jej drámach nejde však o povrchné zlúčenie dvoch (obvykle protichodných) optík, ale o úprimné, prežité videnie sveta, ktoré sa zapisuje do dramatickej výpovede. Tá je potom pre každé inscenovanie výzvou.
Populárnu dramatičku, ktorá generačne spadá medzi mladších autorov a autorky, sme doteraz v našom prostredí nemali veľmi šancu spoznať. Po inscenáciách hry Terezka (v réžii Svetozára Sprušanského ju v roku 1999 uviedlo Divadelné družstvo Zdvih pri DAB Nitra a v réžii Matúša Oľhu v roku 2004 činohra Štátneho divadla Košice), si v zvolenskom DJGT vybrala ďalšiu hru Plač poľská režisérka Joanna Zdrada.
Plač síce patrí medzi Lagronovej novšie hry (2008), v ktorých sa poetika a tvorivé princípy écriture féminine neprejavujú tak jednoznačne ako napríklad v Antilope alebo Terezke (1993 a 1999), ale úprava pre javisko (preklad Mária Hevierová a Daniel Hevier, dramaturgia Uršuľa Ferenčuková) text akoby v súlade so skoršími hrami paradoxne zbytočne fragmentarizuje a tým navyše aj okliešťuje o niektoré zásadné významové a interpretačné roviny.
Hra začína návratom Helenky do starého domu, v ktorom vyrastala. V ošarpanom dvore stretáva kamarátku z detstva Sylviu a 70-ročnú známu – pani Kvetu, ktoré jej príchod nečakali. O jej živote boli informované, ale vedia len niečo – „tu a tam“ – z novín a televízie. Ich komunikácia s Helenkou sa sčasti odohráva v náznakoch a kusých vetách. Sylvia a Kveta o Helenke vedia, že je slávna, že nie je vydatá a nemá deti, ale nič konkrétne o jej terajšom živote sa z rozhovoru nedozvedáme. Vítajú ju so slovami: Ty ešte žiješ? Ty by si si zaslúžila! … A čo vlastne robíš? Iba to, čo písali? V inscenácii sa celkom nedarí – aj kvôli nedostatočne využitej repetitívnosti, hereckému výrazu a hudbe – evokovať dostatočné napätie, ktoré by bolo potrebné na predznačenie toho, že i teraz sa tu skrývajú ešte ďalšie tajomstvá, ktoré sa čoskoro začnú odhaľovať.
Zobrazenie schátralého prostredia (Sylvia: Bordel. Rozpadá sa to. Ale nesťažujem sa.), cynický prednes monológov (Sylvia: Robím ksichty. Vizážistka. Kunsthistória? Načo mi je, choď niekde a povedz, že máš skončenú kunsthistóriu. Čo myslíš, že ti povedia? Hovno! … Možno sa k tomu ešte niekedy vrátim, keď bude lepšie.), dobre korešpondujú s atmosférou úpadku, ktorú má hra u divákov vyvolávať.
V tomto duchu sú príhodné aj kostýmy od Mareka Gašpara Šafárika. Pološialená sebecká Sylvia je v pásikavom svetri, s vlasmi zopnutými do copu a cigaretou v ruke, cudná Helenka v červenom kabáte a s kabelkou. Pôsobia trochu detinsky, čo možno pripísať aj snahe poukázať  na ich návrat do minulosti, k ne/splneným dávnym snom, ale aj tušeniu kostlivca v skrini. Kabelka, ktorej sa Helenka v niektorých momentoch úzkostlivo drží, dodáva postave psychickú oporu.
Obsadenie a herecké výkony Plaču ani nepomáhajú, ani neubližujú. Najvýraznejšie je herectvo Zlatice Gillovej (pani Kveta) a Svetlany Sarvašovej (Sylvia). Hoci aj postava Sylvie je v origináli oveľa prepracovanejšia a psychologicky vyrysovanejšia než v javiskovej úprave, Svetlana Sarvašová ju hrá s potrebnou mierou vyprázdnenosti (To nie je iba farba na viečko….to má všetko súvislosti, všetko so všetkým súvisí), agónie banálnosti (Mňa napríklad potešia šálky… Ale je dôležité, aká farba.) a tichého šialenstva (namiesto dieťaťa pestuje mačku, ku ktorej sa prihovára ako k dieťaťu). Spolu s Kvetou sa prejavujú zatrpknuto a voči Helene závistlivo (Si spisovateľka? Ty musíš byť náramne múdra), čo sa však prejaví najvýraznejšie až k záveru hry. No opäť, nevyužitie bľabotavého, glosolalického potenciálu práve pri postave Sylvie (V texte: Hajiny, hajiny….spinany…cupity, papity. …Už, už, už, cupity, dupity….) je inscenácii pomerne na škodu. Tento nedostatok – teda preškrtanie alebo príliš slabé zdôraznenie niektorých významovo zaťažených pasáží – sa v úprave inscenátorov opakuje častejšie, a dokonca závažnejšie ako pri uvedenom vykreslení napätia.
Pri postave Helenky (Jana Pilzová) bohužiaľ niekedy počuť, že repliky sú namemorované. Štylizácia Helenky do útrpne nevýraznej postavy pôsobí trochu prehnane. Tajomstvom, ktoré sa vynára a s ktorým sa Helenka konfrontuje pri návrate domov, je sestra Alenka (Dana Karolová), ktorá žije v pivnici a dozvedáme sa o nej najprv vďaka vzdialenému zvuku klavíra, na ktorom hrá. Postavy sa zrazu začnú o Alenke rozprávať. Helenka pateticky vyslovuje vety, že prišla za svojou sestrou a dve ženy jej vmetajú do tváre výčitku, že si na ňu spomenula až teraz. Iba Helenka je prekvapená, že jej sestra žije v pivnici. Susedy konštatujú, že jej to tam pekne upravili a je tam spokojná. Napokon „je tam najbližšie k zemi a to je vždy zdravé“. Postava Alenky má v porovnaní s Helenkou silnejší a uveriteľnejší herecký výraz a dodáva hre dynamiku a hlasovým prejavom aj psychologické napätie.
Lagronová vo svojich hrách tradične využíva mnohé symboly. V Plači je to okrem iného aj pivnica. Tento priestor symbolizuje podvedomie Helenky, ktorá uteká a jej alter-ega Alenky, ktorá zostáva. Dedičstvom écriture féminine, ktoré sa prejavuje v tejto hre, sú aj psychoanalytické odkazy (pivnica ako miesto s vytesnenými zážitkami z detstva). No tento odkaz zostáva vo zvolenskej inscenácii – hlavne vizuálne – nedostatočne zdôraznený. (Alenka: Myslela si si, že to proste zmizne? Je to tu, sestrička – zabudla si tu plnú pivnicu!). Čo je však to, čo sa okrem materiálnych, nahromadených vecí skrýva v pivnici Alenky a Helenky? Čo je to, pred čím Helenka utiekla a Alenku v tom nechala samú a teraz sa o tom budú (opäť v náznakoch) rozprávať?
Hra Plač je napísaná s konvenčnejšími, ucelenými dialógmi,  slabým zdôraznením niektorých textových častí sa z inscenácie vytratil najzásadnejší – hoci nie priamo vyslovený – motív incestu, ktorý je možné chápať ako generátor celého deja. Príliš malý dôraz sa v úvode kladie na psychiatrické poruchy otca, o ktorom sa dve dcéry rozprávajú, rovnako aj na pasáže, ktoré naznačujú ambivalentnosť vzťahu k nemu (obviňovanie aj ospravedlňovanie násilia a pod.), ale aj na viac či menej priamo sexuálny podtext všetkého, čo zásadne ovplyvnilo životy sestier. V inscenácii síce zostávajú vety (Som pekná ocko? Páčim sa ti? Prečo si mal na skrini tie odporné časopisy? Prečo si si ma obzeral, keď som sa sprchovala?), ktoré upozorňujú, že niečo takéto sa medzi otcom a dcérami (aj s tichým súhlasom matky?) mohlo diať, no ich nevýraznosť od tohto problému pozornosť skôr odpútava. Tento najpodstatnejší motív (dôležitejší ako opakujúce sa rozhovory o bohu a viere) je trivializovaný, akoby išlo o bežné incestuálne fantázie dospievajúceho dievčaťa. Inscenácia tak prišla o dôraz na pasáže, ktoré môžu vysvetľovať, prečo Helena odišla (napr. psychoanalyticky jednoznačne interpretovateľný opakujúci sa a dopodrobna opísaný sen o kohútiku a guli, resp. rozhovor susied – Ony vedia, prečo plačú! – To akože niečo vyviedli? – Plačom bordel neupraceš.), prečo sa obe sestry ťažko zmierujú (Iba si ma v tom nechala samú. … Kričať som chcela. Pobiť sa s ním. Ale ty si mi držala hubu, boli sme vcelku dobré dievčatá.). Iného vysvetlenia, prečo obe sestry trpia a plačú a prečo sa jedna z nich chce niekedy aj zabiť, však v tejto hre niet.
V závere inscenácie sa rovnako nedozvedáme, že susedy na sestry v pivnici nakoniec zavolali políciu a zastretý zostáva aj záverečný odchod (zomieranie?) postáv Alenky a Helenky. V tomto podaní pôsobí ako pomerne optimistické vykročenie sestier (uceleného ega) do skutočného sveta mimo pivnice.   Dá sa to chápať tak, že inscenácia nenáležitým spôsobom zjemňuje ústredný motív hry.
Lenka Krištofová

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.