V sezóne 2012/2013 priniesla dramaturgia Bratislavského bábkového divadla dramatizáciu knižky Silvestra Lavríka (vydal ju pod pseudonymom Hana Naglik) Ester a Albatros. Autor prináša krehký príbeh o rodinných vzťahoch medzi adoptovaným dievčatkom (Ester) a jej adoptívnymi rodičmi (dedo Adam a babka Eva), ktorí spoločne s ďalšími rozprávkovo-skutočnými hrdinami vytvárajú širšie priateľské a rodinné spoločenstvo.
Jubilejná sezóna je vždy príležitosťou, aby dané divadlo ponúklo vo svojom dramaturgickom pláne inscenácie, ktoré rôznym spôsobom odkazujú aj na históriu (súboru, jednotlivých tvorcov, mesta, v ktorom sídlia a pod.). V prípade Radošinského naivného divadla ide konkrétne o dve inscenácie, ktoré na seba voľne nadväzujú.
Osobnosť Carla Goldoniho poznáme v dejinách divadla predovšetkým ako reformátora commedie dell'arte, národnej talianskej divadelnej formy so špecifickými znakmi a štýlom hereckej techniky (typické masky, namiesto pevne stanoveného textu len bodový scenár, dialekt, improvizácia, atď.). Goldoni však nie je len autorom tejto reformy, kde si za cieľ stanovil zušľachtiť divadlo a priviesť ho k osvieteneckým myšlienkam a divadelným formám.
Inscenáciou Kafkovho Zámku akoby členovia súboru Divadla Astorka Korzo ´90 chceli zdôrazniť, v akej tradícii je zakotvená ich estetická identita. Všetky komponenty inscenácie kričia „Divadlo na Korze!“, no napriek polstoročiu, ktoré nás od šesťdesiatych rokov delí, súčasná inscenácia nepodlieha klišé či recyklácii scénických postupov tohto legendárneho súboru. V dokonalej harmónii však udržiava intelektuálnu a prízemnú rovinu, grotesku a psychologizmus, humor a tragédiu. Farby inscenácie sú, ako inak, čierna a biela, no napriek tomu je prvotný dojem bujarou explóziou vnemov všemožných odtieňov a chutí. Tak ako Kafkove texty, je aj táto inscenácia mnohovrstvová, mnohovýznamová, inteligentná a vtipná.
Premiéra súčasného operného diela spĺňa na Slovensku atribúty sviatku – snáď žiadny iný jav nie je v ponovembrových dejinách nášho operného divadla taký vzácny. Javiskový krst diela rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera (1955) s názvom Maria Theresia však namiesto osláv vyvolal rad trpkých otáznikov.
Bela Schenková predlohu Charlesa Perraulta výrazne upravila v medziach vlastnej poetiky formovanej štúdiom bábkoherectva na DAMU, vplyvmi cirkusu, jarmočného divadla a prácou v experimentátorských divadlách vo Francúzsku a Čechách. Kocúr v čižmách sa v jej inscenácii stal prefíkanou, dynamickou mačkou.
Pospolitý ľud odchádzajúci z predstavení Jakuba Nvotu obyčajne konštatuje, že to bola dobrá sranda. Jeho pôsobenie v dvoch slovenských bábkových divadlách (Žilina a Nitra, banskobystrického Witkiewicza do tohto žánru nepočítam) vyvoláva preto vážnu a oprávnenú otázku, čo je to vlastne sranda? Pojem nenájdeme ani v slovenských odborných divadelných slovníkoch, ba zbytočne by sme ho hľadali aj u Pavisa, isteže preto, že pri písaní svojho Divadelného slovníka nepoznal Osvobozené divadlo V+W a už vôbec nevedel preložiť do francúzštiny tento špecifický výraz Čechov a Slovákov.
Nikolaj Vasilievič Gogoľ považoval divadlo za možnosť šírenia myšlienok, a to najlepšie s humorom. Vo svojej dobe sa však snažil bojovať proti nízkym žánrom (akým bol napríklad vaudeville) a skôr vytvoriť niečo ako vysokú komédiu – čo sa mu svojím spôsobom aj podarilo, pretože jeho hry nie sú naivné, postavené na ľúbostnej zápletke a happy ende, ale sú satirickým pohľadom na pokryteckú spoločnosť ženúcu sa za majetkom a titulmi. Nadčasovosť jeho komédií však tkvie nielen v univerzálnej zápletke a satirickom prístupe k téme, ale najmä v jeho večne živých postavách. Pritom práve Ženba je na Slovensku jeho najhrávanejšou komédiou.
Divadlo Ludus dáva značný priestor študentom VŠMU a mladým divadelníkom, aby na jeho scéne mohli realizovať svoje nápady. Tento krát tu uviedli jednu inscenáciu dokonca troch mladých režisérok, Jany Mikitkovej, Nade Uherovej a Kristíny Chlepkovej. Celý koncept, v ktorom sa detskému publiku predvedú tri bájky, je dielom Kamila Žišku a Petra Kubu. Každá režisérka uviedla divadelné spracovanie jednej bájky. Príbehy sú prepojené jednotnou výtvarnou koncepciou, keď sa odzadu nasvietení herci prezliekajú za bielym závesom. Táto tieňohra je nielen pôsobivým vizuálnym a zjednocujúcim prvkom, ale aj otvoreným priznaním divadelnej konštrukcie.
Jánošík je možno náš jediný poriadny mýtus. Určite však nie jediný fenomén. V texte Michaely Zakuťanskej väčšina slovenských fenoménov krúži okolo národného hrdinu a takpovediac mu nedá ani len zomrieť na háku, ako sa na tradičného slovenského zbojníka patrí. O tom to ale je, Jánošík zo spisu 00 7 nie je tradičný, ale takzvaný poriadny slovenský zbojník. Namiesto toho, aby na háku odvisol, stanú sa kľučky a háčiky jeho novým spôsobom boja. A samotný Jánošík? Ten by spočiatku mal všetko najradšej na háku.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.