(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Shakespeare z maringotiek

Michal Vajdička po hrách Williama Shakespeara v kamenných divadlách nesiaha. Od jeho školskej inscenácie Othella uplynulo v marci presne dvadsať rokov. Medzitým sa naplno etabloval na Slovensku, ale najmä v Čechách, kde jeho režijná poetika, ktorú by sme mohli s určitým zjednodušením nazvať ozvláštneným realizmom, teda neanachronickým rozvíjaním metódy psychologického divadla, získava omnoho väčšie uznanie ako v jeho domovine. V Prahe v roku 2017 uviedol tragédiu tragédií Hamlet, a v Bratislave je vôbec najčastejšie pozývaným režisérom. Inscenácie Antonius a Kleopatra (2008), Oko za oko (2010) a Othello (2015) síce v pohľade na Vajdičkovu ostatnú kariéru patria k menej reprezentatívnym dielam, ale v rámci umeleckej úrovne slovenskej sekcie Letných shakespearovských slávností išlo o nadštandardné scénické produkty. K trojici inscenácií sa v aktuálnom ročníku pridala komédia Skrotenie zlej ženy. I keď taktiež so značne ambivalentným výsledkom.

Pokus o kolektívnu správu zo súčasného Slovenska

Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.

  • Natália Fašánková – Ada Juhásová – Michal Koleják – Sandra Lasoková – Peter Martinček –Iveta Pagáčová – Tajna Peršić – Michael Vrzala: Toto je stred Európy, moja drahá!
  • Recenzentka: Lucia Galdíková

Osviežiť sa Čechovom vo vírivke  

Starnúci Váňa žije v každodennej rutine so svojou adoptívnou sestrou Soňou v dome po rodičoch, ktorých doopatrovali. S domácnosťou im pomáha Cassandra s jasnovideckými schopnosťami. Ich bežný každodenný stereotyp naruší návrat tretej sestry, filmovej hviezdy Máše. Tá neprichádza sama, ale s podstatne mladším milencom Spikeom. Máša neprišla pre obvyklú sviatočnú rodinnú návštevu, ale preto, aby rodičovský dom, ktorý dlhodobo financuje, predala. Samozrejme, dlhé roky nevyjasnených vzťahov v rodine, ako aj pozlátka sveta filmu i zhasínajúca sláva hereckej hviezdy predurčujú napätie, ale situácie v rodine sú stvárnené s humorom.

Nestarajte sa o naše tržby, smútky a osamelosť

Temnou históriou opradený rumunský hrad Bran sa stal inšpiráciou pre spisovateľa Brama Stokera, aby vytvoril legendárny príbeh o grófovi Draculovi. Osobný zážitok z nevľúdnej Prahy a bizarný morytát spätý s Českými Budějovicami sa podobným spôsobom stali inšpiračným zdrojom pre spisovateľa a dramatika Alberta Camusa, aby napísal Nedorozumenie, jednu zo svojich najznámejších divadelných hier. Práve Camusov tragický príbeh je predlohou pre Smutnú správu zo smutnej krajiny, ktorá bez akýchkoľvek nedorozumení spája existencializmus s absurdnou drámou a gotickým románom.

Mikrosvety sídliskových identít       

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa v divadelnej sezóne 2023/2024 upriamili na divadelné kultúry z okolitých krajín v našom susedstve. Autori – Matúš Bachynec, bývalý umelecký šéf, spolu s Martinou Mašlárovou, bývalou dramaturgičkou DAB v Nitre – takto koncipovanú monotematickú sezónu nazvali Bližšie od nás. Po inscenovaní titulov z česko-slovenskej (Pomčka) a maďarskej proveniencie (Povala) nasledovala premiéra divadelnej inscenácie, vychádzajúca z dramatickej predlohy od nášho východného suseda. Originálne motivicky zostavený repertoár sezóny na jej konci uzatvorila adaptácia románu poľskej autorky Olgy Tokarczuk: Mordorys, pričom titul zastupujúci Rakúsko (Peter Schaffer: Amadeus) sa vôbec nezrealizoval. Dve kvalitne skoncipované divadelné sezóny po sebe (Krehká identita, Bližšie od nás) v ére pôsobenia umeleckého šéfa Matúša Bachynca a dramaturgičiek Martiny Mašlárovej a Slavky Civáňovej výrazne posunuli náročnosť kritérií umeleckých výpovedí a aktuálnej komunikatívnosti konkrétnych titulov, korešpondujúcich s leitmotívmi predchádzajúcich i súčasných sezón.

Divadelný ťahák k maturite

Autorská inscenácia Od Antigony po Lasicu a Satinského je divadelným projektom, ktorý koncentruje klasické diela svetovej a slovenskej drámy z osnov stredoškolskej literatúry do samostatnej divadelnej hry. Pavol Viecha, režisér predstavenia, spolu s dramaturgičkou Michaelou Hriňovou vytvorili dielo, ktoré využíva viacero žánrov a prináša na scénu pohľad na charakteristické texty dramatickej literatúry naprieč dejinami, v stopáži o málo dlhšej ako jedna epizóda netflixových seriálov.

Tri sestry v Petržalke

Homo Panellus. Človek panelový. Začína sa teda predstavenie už pred predstavením? Napríklad nástupom do osemdesiattrojky na Zochovej a prechodom cez Most SNP? Alebo prechádzkou po rozostavanej električkovej trati smerom k Domu kultúry Zrkadlový háj? Veľmi pravdepodobne áno. Vysoké a mohutné paneláky nad hlavou, rozbitý chodník pod nohami a okolo ľudia, z ktorých každý žije vlastným životom, väčšinou bez potreby ho zdieľať s inými. Taká je Petržalka na prvý pohľad. Teda aspoň pre niekoho, kto tiež značnú časť svojho detstva prežil na sídlisku, no nie tu. Je to jednoznačne miesto zaujímavé na pozorovanie. Dá sa takáto esencia Petržalky preniesť na javisko?

Skryté tajomstvo, otvorené spovede

V divadelnej režijnej tvorbe Romana Poláka je ostatná inscenácia Mordorys, ktorú naštudoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ďalším potvrdením jeho dramaticko-tragického, ale aj otvoreného uvažovania o zmysle života. Svoje divadelné „bádanie“ v tejto súvislosti však smeruje najmä k bodom, ktoré predstavujú skôr deštrukciu než ochranu. Veľmi často je hýbateľom a reprezentantom uvedenej tézy postava ženy-hrdinky či antihrdinky, ktorá až vášnivo ukazuje, čo v momentálnej spoločenskej či kultúrnej situácii považuje režisér za dôležité.

Bláznivé bláznovstvá – našťastie predovšetkým z lásky

Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi.

Jeden príbeh a milión žien. Umelecké dielo ako možná výzva k prevencii

Piesňový cyklus Schwanengesang/Labutia pieseň od skladateľa Franza Schuberta je hudobnou kompozíciou lyrických textov Ludwiga Rellstaba a Heinricha Heineho, vypovedajúcich o túžbe, láske a nádeji v ťažkom životnom období odchodu z pozemského sveta. Uvedený cyklus skomponoval F. Schubert na sklonku života, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Inscenácia jeho vrcholného diela v réžii P. Mazalána, s klavírnym sprievodom Petra Pažického, zobrazuje príbeh mladej ženy trpiacej onkologickým ochorením.

Go to Top