Recenzie / Monitoring divadiel

Molière to nikdy nemal v SND ľahké. V každom desaťročí našej vyše storočnej profesionálnej scény nájdeme nejednu inscenáciu tohto slávneho francúzskeho klasicistu, ktorého dielo bolo popri hrách Shakespeara či Schillera v divadelných dejinách považované za meradlo kultúrnej úrovne národa. Čím početnejšie a čím lepšie inscenácie vznikali, tým malé európske národy už od polovice 19. storočia dokazovali evolúciu svojho divadelného slohu. Lenže napriek pomerne častému výskytu Molièrových hier sa do historických análov SND osobitejšie zapísali len štyri inscenácie verné autorovi, ale zároveň provokatívne reflektujúce politické dianie v čase inscenovania.

Hry španielskeho autora Federica Garcíu Lorcu nie sú slovenskému divákovi neznáme. Hoci je autorom viacerých komédií, na slovenských (aj svetových) javiskách sa udomácnili predovšetkým jeho tragédie. Dom Bernardy Alby či Krvavá svadba sú od ich vzniku až dodnes pravidelnou súčasťou repertoárov divadiel. Lorcove drámy sa vyznačujú typickou poetikou, ktorá spočíva najmä v spôsobe, akým autor kreuje dramatickú zápletku. Postavy sa ocitajú v hraničných situáciách bez optimálneho riešenia. Hlavnými hrdinkami sú najmä ženy, ktoré sa snažia vzoprieť systému, ktorý ich utláča.

Inscenácia s prostým názvom Tatarka očarí najmä mladého diváka aktuálnym spoločensko-politickým pohľadom, ktorý sčasti prekrýva spoveď Tatarku-človeka-spisovateľa. No jej scénická forma zaujme aj staršieho recipienta. Inscenačným kľúčom je spoveď Dominika Tatarku cez tlačou vydané rozprávania o sebe, o druhých, o spoločnosti, avšak smeruje k poodkrytiu zložitej doby od minulosti až k súčasnosti. Základný nápad vynárania sa útržkov spomienok a predstáv z mysle-mozgu spisovateľa priam ponúka viacero jeho diel, v ktorých možno identifikovať jeho životné skúsenosti.