Mimi a Líza v divadelnej podobe

Alexandra Salmela: Mimi a Líza

Námet: Katarína Kerekesova, Katarína Moláková, Alexandra Salmela

Texty piesní: Michal Baláž

Dramaturgia: Sofia Skokanová

Kostýmy: Daniela Mesárošová

Hudba: Lucia Chuťková

Choreografia: Natalia Bajin Litvinova

Réžia a scéna: Daša Krištofovičová

Premiéra: 19. 1. 2025, Spišské divadlo, Spišská Nová Ves

Rozprávka Mimi a Líza je fenomén. V novodobej slovenskej tvorbe pre deti nie je veľa hrdiniek či hrdinov s takým dosahom. Na počiatku bol animovaný seriál Kataríny Kerekesovej, Kataríny Molákovej a Ivany Šebestovej, vzápätí vyšli štyri knihy, ktoré na ich námet napísala Alexandra Salmela, nasledovala dramatizácia pre Slovenský rozhlas od tej istej autorky, digitálna hra a pribudli aj leporelá, omaľovánky, potlač na tričkách a rôznych predmetoch. Priazeň detí a ich rodičov pretrváva už vyše desaťročie. Kvalitu diel vyzdvihla odborná obec z oblasti umenovied a overila ju účasť seriálu na zahraničných festivaloch a preklad kníh do češtiny. Dôkazom kvality je aj množstvo ocenení, ktoré diela získali.

Je prekvapivé, že po takej úspešnej predlohe nesiahlo žiadne slovenské divadlo. Zmenilo sa to až v sezóne 2024/2025, keď rovnomennú hru naštudovali v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi. Spomedzi zriaďovaných činoherných divadiel má SD v ponuke najviac inscenácií pre deti. Zväčša ide o klasické rozprávky (posledné tri tituly boli Rozprávky z krivého zrkadla, Perníková chalúpka, Janko Hraško), aj preto je výber súčasného titulu veľmi vhodným doplnením ponuky pre detské publikum.

Po zmene na vedúcich pozíciách (od roku 2021 je riaditeľom Radovan Michalov, od roku 2023 umeleckým šéfom Viktor Kollár) SD nadväzuje nové spolupráce a snaží sa nielen o priazeň miestneho obecenstva, ale aj o miesto medzi divadlami, o ktorých sa hovorí v celoslovenskom kontexte. Mimi a Líza môže byť po úspešných Šeptuchách (2023) ďalšou vlajkovou loďou Spišského divadla. Inscenácie majú rovnaké východisko – obe pripravila mladá slovenská režisérka na základe obľúbenej a ocenenej knižnej predlohy. Šeptuchy Aleny Sabuchovej dramatizovala Lucia Mihálová a režírovala Mariana Luteránová. Divadelnú hru Mimi a Líza napísala Alexandra Salmela a naštudovala Daša Krištofovičová.

Autorka dramatického textu zvolila koncept, v ktorom sú otec Mimi a mama Lízy spisovatelia a práve píšu to, čo vidíme na javisku. Prítomní by tak mali byť nielen ako javiskové postavy v interakciách s inými, ale aj v podobe hlasov z reproduktora – mali by hovoriť úvod k výstupom. Pri úprave textu režisérka tento rámec odstránila a vyškrtla aj niektoré mikropríbehy (napríklad s domovníčkou Sivákovou, s botanikom Zelinkom). V zhutnenej podobe, v ktorej naďalej figurujú všetky známe postavy z predlohy, no nie každá má rovnaký priestor (ako je to v seriáli či knihe), vzniká kompaktný a pestrý svet Mimi a Lízy. V chodbách bytového domu sa stretajú rôznorodí obyvatelia: domovníčka Siváková, údržbár, krajčírky – dvojičky, známe ako tety z pexesa, záhradkár Zelinka, operná diva Melánia Spevavá, kaderník Ondula, kšeftár Špekulák, cukrárka Sladká, hodinár Hodinka a tiež akvaristka Rybáriková. Pozornosť je upriamená predovšetkým na dve dievčatá, ktoré k sebe rýchlo nájdu cestu po tom, čo sa Líza prisťahuje do domu, v ktorom Mimi žije. Najprv sa stratia v tajomnom hrade zo sťahovacích škatúľ, u krajčírok stretnú smutného krokodíla, ktorý na rozdiel od ostatných zvierat na savane nemá kamaráta, ocitnú sa v časovej slučke s pánom Hodinkom a dajú si vytvoriť nové účesy u Ondulu.

To, že Mimi je nevidomá, nie je hlavnou témou. Ukazuje sa tu prirodzenosť komunikácie dvoch detí, z ktorých jedno sa musí spoliehať na iné zmysly ako zrak. V úvode inscenácie pochopíme, že Mimi vníma svet prostredníctvom zvuku, hmatu a čuchu. Stvárňuje ju Kristína Kotarbová. Jej telo sa správa inak. „Naťahuje uši“ – nakláňa telo za zdrojom zvuku a neotáča hlavu, aby sa na niečo pozrela. Pohybuje sa opatrne. Oči má v úvode zatvorené. Aby to však nebolo neprirodzené a protagonistku to herecky neobmedzovalo, vo chvíli, keď Mimi Líze vysvetľuje, že je nevidomá, oči otvorí. Naďalej však pokračuje v pohybovej štylizácii – za zrakovými podnetmi sa neotáča. Hovorí o vôňach, ktoré cíti v dome, opíše priehlbinku vyšliapanú na schodoch a u krajčírok po hmate spoznáva rôzne druhy látok.

Autorka textu ani režisérka nezdôrazňujú rozdiel vidiaca – nevidiaca, ale rozdiel v temperamentoch hrdiniek. Kým Mimi je rozvážna a tichšia, Líza je nebojácna a extrovertná. Inscenácia vrcholí situáciou, v ktorej si dievčatá vymenia vlastnosti, no ukáže sa, že to nie je dobrý nápad – práve naopak, Mimi to priviedlo do nebezpečnej situácie.

Inscenácia obsahuje aj piesne. Spievané časti režisérka vhodne integrovala do diania na javisku. Sú doplnené jednoduchými choreografiami Natalie Bajin Litvinovej. Texty piesní napísal Michal Baláž. Spolu s hudbou Lucie Chuťkovej tvoria dôležitú a kvalitnú súčasť inscenácie.  

Režisérka Daša Krištofovičová je zároveň scénografkou inscenácie. V popredí sú schody so zábradlím a viacero dverí. Dojem bytového domu navodila horizontom s potlačou, na ktorej sú schody a červené hydrantové skrine. V pozadí sa tak črtajú ďalšie poschodia. Okrem schodov je hracím priestorom aj sedem dverí. V nepravidelných intervaloch do nich jednotliví obyvatelia vchádzajú a vychádzajú z nich. Vynikajúca réžia strihu vytvára dojem zaľudnenosti a dynamiky – atmosféru rušného domu, kde sa susedia dobre poznajú. Atraktívne pre detského diváka je, že sa niektoré výstupy hrajú aj v hľadisku. V časti, keď sa hrdinky ocitnú v tme hradu zo škatúľ, lozia pomedzi divákov. Keď Mimi po výmene temperamentov ujde, zjaví sa na balkóne.

Kostýmy navrhla Daniela Mesárošová. Hlavným postavám zachovala odev, aký majú typicky na ilustráciách. Mimi je v čierno-bielych šatách. Bodky na Líziných šatách kostýmová výtvarníčka realizovala ako trčiace látkové guľôčky. Mimi, ktorá svet vníma rukami, sa ich môže dotknúť. Aby sa rodičia odlíšili od ostatných extravagantnejších postáv a „pasovali“ k svojim dcéram,  otec Mimi oblečené jednoduché čierne nohavice a bielu košeľu. Príslušnosť Lízinej matky k dcére je vyjadrená rovnakými šatami bez rukávov ako má ona, malý rozdiel je len v ich dĺžke. Rovnaké majú aj parochne. Tu by určite bola vhodná väčšia diferenciácia postáv. Takto nechcene pôsobia ako dvojčatá. Pri ostatných postavách výtvarníčka tvorila nezávisle od predlôh – animovaného seriálu a knihy. Väčšinu obyvateľov ladila jednofarebne – oranžový kšeftár, fialový kaderník, zelený botanik, ružová operná speváčka a sivá domovníčka, ktorej nový farebný odev v závere je happyendom inscenácie. Dvojičky – tety z pexesa majú patchworkovo poňaté kostýmy, ktoré odkazujú na to, že sú krajčírky.

Herci v tejto inscenácii vytvárajú typy pomocou vonkajších znakov – kaderník Filipa Štrbu má francúzsky akcent a afektovaný prejav, operná speváčka Petry Dzúrikovej svoje repliky spieva a pod. Dôležitá je herecká súhra a časovanie pri hromadných scénach, a to zvládajú veľmi dobre. Príbeh Mimi a Lízy uspel v ďalšom médiu – potvrdilo sa, že je to látka vhodná aj pre divadlo. Uspela i režisérka Daša Krištofovičová, ktorá touto inscenáciou preniká do ďalších oblastí divadelnej tvorby (zriaďované činoherné divadlo). A úspech je to aj v kontexte Spišského divadla. Možno predpokladať, že pôjde o divácky veľmi obľúbený titul.