Kráska, ktorá sa nezaľúbila do zvieraťa vo veľkolepej knižnici

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna: Karel Czech

Kostýmy: Karel Czech

Hudba: Jindřich Čížek

Scenár a réžia: Šimon Spišák

Účinkujú:

Samuel Borsík, Anna Homolka-Čitbajová, Ján Homolka, Miroslava Mravcová, Peter Kováč, Martina Zurovac

Ak divák očakáva scénu ako z disneyovskej adaptácie Krásky a zvieraťa s obrovskou knižnicou, nedočká sa jej. Namiesto toho scénograf Karel Czech pracuje s dvoma neuzavretými kruhovými taburetmi, potiahnutými kvetovaným čalúnením. Nad nimi visí tretí kruh, ktorý v predstavení neskôr zastáva funkciu rámu portrétu krásneho princa. Scénu dopĺňajú neónové ružové plameniaky.  Voľbou scény tvorcovia navodzujú atmosféru exotického ostrova a dištancujú sa od spopularizovanej rozprávky,  zasadenej do noblesného paláca, a ten obýva hrozivé zviera. Toto prostredie slúži režisérovi inscenácie Šimonovi Spišákovi a dramaturgičke Veronike Gabčíkovej ako východisko pre interpretáciu morálnej línie pôvodnej rozprávky od francúzskej autorky Gabrielle-Suzanne Barbot de Villeneueve z roku 1740. Tvorcovia vo svojom spracovaní akcentujú hlavnú myšlienku tejto línie, ktorá hovorí, že pravá krása sa skrýva vo vnútri človeka, nie v jeho fyzickom výzore. Explicitne to zdôrazňujú aj v posledných replikách, ktoré venujú predovšetkým detským divákom.

V novom spracovaní inscenátori pracujú aj so sociálnou, feministickou či psychologickou líniou. Pôvodná verzia príbehu vychádza zo skutočného osudu Petrusa Gonsalvusa, ktorý trpel hypertrichózou[1]. Petrus žil v 16. storočí na Kanárskych ostrovoch. Ochorenie sa v tom čase považovalo za kliatbu. Práve pre poverčivosť sa ho rodina vzdala a v detstve ho poslala ako korunovačný dar kráľovi Henrichovi II. Na kráľovskom dvore ho považovali za atrakciu a verejne ho vystavovali pre pobavenie.  Tieto dve prostredia, exotický ostrov a kráľovský dvor, Czech kombinuje vo svojej scénografii. Napriek predsudkom zo strany vtedajšej spoločnosti, kráľ mu poskytol vzdelanie a Petrus Gonsalvus sa stal súčasťou dvora. Problém nastal po smrti Henricha II., keď sa vlády ujala jeho manželka Katarína Medicejská, ktorá Petrusa  využívala pre potešenie a zábavu. Tvorcovia prostredníctvom osudu Petrusa Gonsalvusa načrtávajú sociálnu líniu Krásky a zvieraťa. Dotýkajú sa negatívnych fenoménov (nielen) minulej doby, akými sú obchodovanie s ľuďmi, freak-shows[2] či dohodnuté sobáše.

Hlavnú myšlienku inscenácie, rovnako ako príbeh Gonsalvusa, tlmočí Anna Homolka-Čitbajová (v bulletine sa jej postava uvádza ako Herečka so skutočným príbehom) brechtovským princípom epického divadla. Ten sa prejavuje v postavách rozprávačov, ktorí oboznamujú publikum s pôvodným námetom rozprávky, komentujú dej a na záver odovzdávajú najmä detskému divákovi posolstvo príbehu. Okrem toho Spišák v inscenácii pracuje s technikmi priamo na javisku, ktorí často narúšajú dej svojou prácou, čím dielo prichádza o svoju iluzívnosť. Hoci režisér vo svojom rozprávaní dodržiava rozprávkový charakter určený predovšetkým detskému divákovi, poskytuje aj útržkovité informácie o skutočnom Petrusovi Gonsalvusovi. Zámer odkrývať skutočné pozadie vzniku rozprávky prerušuje postava Rozprávača (Ján Homolka), ktorý miluje klasické rozprávky. Homolka-Čitbajová aj Homolka kreujú svoje postavy s oduševnením, chcú podať divákovi svoju preferovanú verziu rozprávky – Homolka-Čitbajová sa snaží pridŕžať faktografickej roviny, Homolka približuje divákovi rozprávkovú rovinu. V ich vzájomnej hereckej akcii dominuje snaha zbaviť sa toho druhého a do popredia dostať buď príbeh, predkladajúci skutočné udalosti bez prikrášlenia, alebo ten, ktorý viac využíva metaforický jazyk. Keď sa Rozprávač objaví na javisku, Herečka so skutočným príbehom odchádza do zákulisia. Naopak, keď opúšťa javisko Rozprávač, Herečka so skutočným príbehom sa vracia, aby divákom dopovedala svoju verziu.

Psychologickú a feministickú líniu rozprávky tlmočí herecká dvojica Miroslava Mravcová, ktorá stvárňuje krásavicu Belle, a Samuel Borsík v úlohe Princa, ktorého kliatba uväznila v tele zvieraťa. Borsík postavu Princa stvárňuje ako dobre známu samoľúbu, narcistickú a pyšnú kreatúru, veď negatívne vlastnosti sú jej osudné. Fyzická premena z príťažlivého mladíka na zviera sa realizuje iba náznakom – dotvorením hnedastých a červenkastých šmúh na tvári herca. Dôležitejší než premena výzoru herca je jeho vnútorný prerod. Transformácia temných osobnostných čŕt, ich spoznávanie a prijatie tvoria jadro psychologickej interpretácie rozprávky. V okamihu, keď čarodejnica (Anna Homolka-Čitbajová) vysloví kliatbu, premení sa kráľovstvo, aj Princ. Z egocentrickej postavy sa stáva muž, ktorý úzkostlivo sleduje zvyšok času, čo mu ostáva. Tvorcovia nasledovanie plynutia ohraničeného času využívajú dobre známy obraz vädnúcej ruže. Princov charakter sa mení, keď sa zaľúbi do Belle. Inscenátori sa v otázke ich vzťahu odkláňajú od pôvodnej verzie príbehu. Rozprávku neukončili tradičným „a žili šťastne, až kým nepomreli“, ale divákov opäť oboznamujú s osudom Petrusa Gonsalvusa.

V tejto časti Homolka-Čitbajová ozrejmuje, že Katarína Medicejská chcela z čírej roztopaše Petrusa oženiť. Našla mu manželku, Katarínu, s ktorou napriek dohodnutému sobášu žili harmonicky a mali sedem detí. Miroslava Mravcová pristupuje k postave nežnej a krásnej Belle inak než sme zvyknutí z animovanej či hranej disneyovskej filmovej adaptácie. Vo svojej úvodnej piesni, ktorá je tiež narážkou na filmovú rozprávku, síce spieva o svojich cnostiach (múdrosť, šikovnosť, krása), ale jej interpretácia odsudzuje stereotypné vnímanie princezien. Neponúka ani tradičné zobrazenie feministickej línie, v ktorej sa postava Belle zobrazuje ako vzdelaná, odhodlaná a odvážna dievčina. V inscenácii sa teda nestretávame len so zosobnením týchto vlastností či nevýslovnej lásky a obety dcéry, ktorá chce súhlasom so sobášom vlastne zachrániť svojho otca, uväzneného na zámku Zvieraťa. Herečka akcentuje skôr bezvýhradné prijatie Princa, jeho kliatby i negatívnych vlastností. Spočiatku pôsobí trochu ľahostajne a flegmaticky, ale na druhej strane odovzdane prijíma svoj osud v podobe obetovania sa. Pri stretnutí s Princom nepôsobí vyľakane ako Belle z disneyovskej verzie. Bez akýchkoľvek predsudkov interaguje, navrhuje spoločné aktivity a postupne sa, rovnako ako princ, zaľúbi. Namiesto pozitívneho vzťahu ku knihám, ktorý vo filmovej adaptácii slúžil ako ich spoločný záujem, tvorcovia využívajú ako cestu k zblíženi sa spoločenskú hru Človeče, nehnevaj sa. Mravcová v inscenácii vystupuje ako morálny vzor a jej postava napĺňa hlavnú myšlienku inscenácie – prijímanie ľudí bez akýchkoľvek predsudkov. Mravcová citlivo interpretuje zmenu Bellininho prežívania pocitov a postupné zaľúbenie sa do Princa.

Kostýmová zložka korešponduje s celkovým charakterom inscenácie. Ženské postavy sú oblečené v jednoduchých tyrkysových, prípadne modrých šatách, avšak s balónovými rukávmi, aké zvyčajne nosili princezné. Nepôsobia  ani prezdobene, ani honosne. Princov odev zdôrazňuje červený volánový golier, dvorský charakter rozprávača vyzdvihuje oranžové okružie. Tenisky, ktoré majú všetky postavy obuté, však odporujú rozprávkovosti diela. Tvorcovia vedome prelínajú iluzívnu a antiiluzívnu rovinu inscenácie. To sa prejavuje vo všetkých zložkách, najvýraznejšie v spôsobe, akým postavy podávajú kultový príbeh divákom. Princíp epického divadla sa okrem iného objavuje aj vtedy, keď postava Anny v podaní Homolka-Čitbajovej vyťahuje menší dymostroj, alebo v scénach, keď postavy komentujú dej; ďalším príkladom môže byť spomínané zamilovanie sa ústredných postáv. Ostatné zložky dômyselne dopĺňajú antiiluzívny naratív. Fiktívnosť rozprávkového motívu tvorcovia nedávajú úplne do úzadia; epickému princípu ostáva fantastickosť príbehu rovnocenným partnerom, čím ponecháva atraktivitu svetoznámeho príbehu, a zároveň otvára priestor pre osvetu v oblasti akceptácie inakosti.

Šimon Spišák v inscenácii významne pracuje s témou odlišnosti. Nie je to po prvýkrát v kontexte jeho tvorby, ani v kontexte Bábkového divadla Žilina. Svoj príklon k stvárňovaniu inakosti  prejavil aj v sezóne 2016/2017 v klasickej rozprávke O škaredom káčatku od dánskeho rozprávkara H. Ch. Andersena. V recenzii na túto inscenáciu Martina Mašlárová píše, že „Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.“[3] Podobne to je aj v inscenácii Kráska a zviera. Hlavnú myšlienku tvorcovia neuchopili moralizátorsky, ale jasným spôsobom prezentujú, že charakterové vlastnosti sú dôležitejšie ako fyzická krása, a tiež to, že človek môže so svojimi negatívnymi osobnostnými črtami pracovať. Nielen detskému divákovi tlmočia, že predsudky, ktoré sú namierené na výzor, nie sú žiaduce. Je to však iba časť posolstva, ktoré sa dá odčítať z inscenácie. To, že opovrhovať iným vierovyznaním, sexuálnou orientáciou, zdravotným znevýhodnením či etnickou príslušnosťou síce v inscenácii priamo nezaznie, ale podnecuje uvažovanie v širších spoločensko-kultúrnych kontextoch. A to vytvára rovnako dôležitú časť odkazu tohto scénického diela.

---

[1] Hypertrichóza, známa aj ako vlkolačí syndróm, je genetická porucha, ktorú spôsobuje mutácia v chromozóme X, čo človeku spôsobuje zvýšený rast ochlpenia.

[2] Exhibície, ktoré predvádzajú exotické či deformované zvieratá. Od 16. storočia sa spopularizovali aj panoptiká ľudí s rôznymi druhmi telesného znevýhodnenia.

[3] MAŠLÁROVÁ, M., Také iné káčatko. In Monitoring divadiel na Slovensku. Dostupné: https://monitoringdivadiel.sk/take-ine-kacatko/