Chceme viac ambícií!

Peter Palik: MY CHCEME DIVADLO!

Dramaturgia: Uršuľa Turčanová

Kostýmy, výtvarná spolupráca: Ivana Macková

Hudba: Daniel Špiner

Pohybová spolupráca: Soňa Kočanová

Scéna a réžia: Peter Palik

Účinkujú:

Tina: Martina Chmelanová

Dada: Dana Karolová

Onďo: Ondřej Daniš

Uvádzačka: Barbora Špániková

Zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského je na vzostupe. Pozornosť vzbudila už imerzná inscenácia Tichá noc, tmavá noc (2020), jej reprízy a predpokladaný úspech však prekazila pandémia koronavírusu a s ňou súvisiaci zákaz hromadných podujatí, teda aj divadelných predstavení. Inscenácie Čepiec (2021), Perplex (2022) a Sme krajina (2023) – titul s ocenením DOSKY za mimoriadny počin v činohernom divadle – sa stali súčasťou festivalových programov a divadlo s nimi hosťovalo aj v Českej republike. Pozitívne ohlasy v odbornej obci najnovšie zaznamenala kompilácia jednoaktoviek o živote Hany a Jozefa Tajovských od troch mladých režisérok TEL3GRAM (2023). Zásadná reforma nastala v dramaturgii festivalu Zámocké hry zvolenské, ktorý divadlo organizuje, a inovatívny je aj súbor opatrení Zelená scéna DJGT. Zvolenskí divadelníci v ňom deklarujú, že budú myslieť, konať a tvoriť so zreteľom na environmentálnu udržateľnosť. Divadelná tvorba pre deti však nemá také vysoké ambície ako spomenuté projekty.

Umeleckým šéfom súboru je režisér Peter Palik. Dospelému obecenstvu zvolenského divadla ponúka obľúbené komédie, stojí aj za inscenáciami Polnočná omša, Čepiec a Hamlet, no jeho tvorba pre deti má kvalitatívne ťažisko inde – v Bábkovom divadle v Košiciach, kde pravidelne hosťuje. Bábkové divadlo Košického kraja (ako sa po premenovaní od januára 2025 nazýva), má v repertoári päť jeho inscenácií. Na malom javisku bábkarskými prostriedkami inscenuje rozprávkové tituly a v tíme s výtvarníčkou Naďou Salbotovou a skladateľom Danielom Špinerom vytvára v tom najlepšom zmysle slova tradičné a obľúbené inscenácie pripravené s remeselnou zručnosťou (napríklad Statočný cínový vojačik, Koza odratá a jež, Pinokio). Vo Zvolene Peter Palik realizoval inscenáciu pre deti naposledy na začiatku sezóny 2022/2023. Predloha – kniha americkej autorky Kate DiCamillo Zázračná cesta králika Eduarda – mala potenciál priniesť filozofujúci príbeh o náročnosti žitia, ale aj o sile prekonávať veľmi ťažké situácie, no inscenačný tím na čele s režisérom a autorom dramatizácie Petrom Palikom hĺbavé vlastnosti predlohy znateľne potlačil, a tak z prenikavého príbehu ostala nekonfliktná „putovačka“.

Po dvoch rokoch Peter Palik uviedol novú inscenáciu pre deti. Dielo MY CHCEME DIVADLO! vzbudzovalo očakávania svojou témou – má prezentovať proces vzniku divadelnej inscenácie a zákulisie divadla. Podľa anotácie na webe „deti aj dospelí vstúpia pomyselne dovnútra mechanizmu divadelného stroja a zažijú, ako sa robí divadlo a ako je samotná divadelná rozprávka na scéne len špičkou ľadovca v súhre mnohých profesií.“[1]   Avšak podarilo sa to len čiastočne. V skutočnosti je MY CHCEME DIVADLO! tematicky zarámcovanou inscenáciou Červenej čiapočky. To je bežný postup, ako dnes tradičnú rozprávku so všeobecne známym dejom uviesť – zasadiť ju do nejakej situácie, ktorá určí podobu celej inscenácie. Môže ísť o súrodeneckú hru, stretnutie kuchárov, zoologický kongres, narodeninovú oslavu – možností je nespočet. V tomto prípade rámec tvorí divadlo v divadle – príprava inscenácie Červená čiapočka.

V Palikovej hre je hlavnou postavou Uvádzačka (Barbora Špániková), ktorá pred svojím prvým výstupom zametá javisko. Divákom ozrejmí, že má aj niekoľko pridružených prác od umývania záchodov až po chystanie výplatných pások podľa hesla „nič divadelné mi nie je cudzie“. Jej príhovor publiku preruší herec Onďo (Ondřej Daniš) a herečky Tina a Dada (Martina Chmelanová a Dana Karolová) – ochotníci, ktorí vtrhnú na javisko s transparentmi. Na každom z nich je jedno slovo a spoločne vytvárajú požiadavku MY CHCEME DIVADLO! Úhľadne namaľované transparenty sú však proti logike toho, že aktéri prichádzajú „z ulice“, vhodnejšie by boli spontánne pôsobiace, „narýchlo“ pripravené nápisy na kartóne.

Odev Uvádzačky je civilný, kostýmy hercov sú štylizované. Výtvarníčka Ivana Macková navrhla slušivé sivo-čierne odevy, ktoré majú v sebe čosi klaunské (krátke nohavice), čosi renesančné (okružlie), čosi civilné (tenisky). Každý kostým má aj drobný červený prvok (gombík, šnúrka na okuliare, baretka, vreckovka).

Herci v prejave uplatňujú aj postupy klauniády, Martina Chmelanová ako Tina značne využíva pantomimický prejav, no inscenácia je zmesou rôznorodých nápadov a prístupov: napríklad, keď Tina uspeje na konkurze na postavu Červenej čiapočky, spieva Turnerovej Simply The Best a jej tanec pripomína choreografie z hudobných videoklipov. Herci sa štylizujú skôr do hlúpejších, čiastočne zmätených a neskúsených začiatočníkov. Dialógy napĺňajú obligátnymi vtipmi, „špilcami“ a aktualizáciami, hašteria sa medzi sebou, a sú ochotní hrať aj za stravné lístky. Uvádzačka (Barbora Špániková ju kreuje ako rozhodnú a ráznu) sa chopí roly režisérky a vysvetlí im, že budú inscenovať Červenú čiapočku a je nutné, aby, absolvovali konkurz na jednotlivé úlohy. Rozhodnúť o výbere má publikum silou svojho potlesku. Ide však o falošnú interaktivitu. Herci schválne zahrajú výstup „zle“ a uvádzačka dáva sugestívne komentáre, ktoré publiku určujú, ako má tlieskať. To, že je od začiatku jasné, ako budú roly rozdelené, je okaté. V časti o konkurze režisér nevyužil potenciál rozohrať situáciu, prípadne na nej ukázať viac z procesu hereckej tvorby, a teda naplniť zamýšľanú líniu o zasvätení obecenstva do inscenačného procesu. Počas inštruovania hercov zaznie aj pojem dramaturg, no Uvádzačka rýchlo dodá, že to im vysvetlí neskôr, no už sa k tomu nevráti.

Keď sú úlohy rozdelené, herci zistia, že sklad kostýmov je zatvorený a rozhodnú sa inscenovať rozprávku len s vecami, ktoré si v divadle zabudli diváci (straty a nálezy). Gro pri zobrazovaní príbehu babičky, vnučky, vlka a horára tvoria kostýmy a odevy upcyklované, čiže premenené na divadelný znak. Herci animujú kostýmy charakterizujúce postavy a oblečenie slúži aj na evokovanie prostredia. Lúka vzniká z košele s kvetinovým vzorom, vankúš a perina babičky je z bielych vetroviek, hustý les vytvárajú pospájané vešiaky, pušku horára predstavuje dáždnik. Veľkú štylizovanú vlkovu tvár spodobujú dva kožuchy a medzi nimi je herečkina ruka, navlečená v červenej pančuche, naznačujúca jazyk. Tento postup je obligátny, možno až „ZUŠ-kársky“ a len málokedy má aj vtipnú nadstavbu. Tá sa vydarila v scéne v dome – na stojane visí tričko, na ktorom je vyobrazená madona s dieťaťom, a predstavuje tak „svätý obrázok“ v babičkinom obydlí. Použitie a prerobenie starších kostýmov ako výtvarný princíp inscenácie je súčasťou deklarovaného zeleného programu divadla.

Napriek výhradám treba zdôrazniť, že táto sekvencia inscenácie je pre obecenstvo podmanivá, pomocou mimoslovných prostriedkov režisér dosiahol napätie, dynamiku a svižné zobrazenie rozprávky. Časť nácviku a samotné predstavenie sú od seba jasne oddelené aj vďaka zvukovej zložke. Príbeh Červenej čiapočky herci stvárňujú nonverbálne, s použitím scénickej hudby, svetelného dizajnu, a to kontrastne k dovtedajšiemu postupu. V prvej časti sa používa takmer nemenné svietenie a klavírne džingle z reproduktora, avšak sekvenciu rozprávky o Červenej čiapočke dokresľuje scénická hudba Daniela Špinera, ktorá výrazne pomáha navodiť atmosféru. Zásadným parametrom je veľkosť javiska DJGT. Inscenáciu uvádzajú vo veľkej sále pravdepodobne z prevádzkových dôvodov (predaj veľkým školským skupinám), no komornejší menší priestor by bol vhodnejší, vyznenie by bolo kompaktnejšie.

Vo výslednom dojme z inscenácie MY CHCEME DIVADLO! prevláda uvravenosť prvej časti a celková insitnosť. To, čo vidno na práci divadla – hľadanie aktuálnych aj lokálnych tém a inscenovanie novej drámy a nadväzovanie nových spoluprác sa na tvorbe pre deti vôbec neprejavuje. Tá je málo ambiciózna, a tak sa uspokojili s Červenou čiapočkou.

---

[1] Bulletin k inscenácii MY CHCEME DIVADLO! Dostupné na: ˂https://djgt.sk/wp-content/uploads/2024/12/bulletin_MY_CHCEME_DIVADLO.pdf˃