(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou

Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť.

O hľadaní vlastného idiota

V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.

Tlačia košického Oidipa nohy?

V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.

Besy, z ktorých nejde strach

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.

Otec na materskej dovolenke – to je mužská záležitosť

Veľká gitara symbolizuje otca, malá zasa syna Pepina, dôvod náhlej zmeny životných plánov barového muzikanta. Slovami „Postaraj sa!“ cituje svoju manželku. Ako otec sa teraz on musí postarať o syna, lebo jeho žena zabezpečuje rodine dobrý a stály finančný príjem. A po odpracovaných hodinách sa venuje ešte aj vedeckej kandidátskej práci, svojho školiteľa si z odborného hľadiska nevie vynachváliť...

Vidieť škvrny

Jeden zimný deň v predvečer norimberských procesov. Bývalý minister letectva a zakladateľ gestapa Hermann Göring obracia v rukách tabuľky s tmavými aj pestrými škvrnami. Je rok 1945 a z poverenia tribunálu práve prechádza sériou psychologických testov, ktoré majú potvrdiť jeho schopnosť podstúpiť súd. Americký armádny psychiater Douglas Kelley a psychológ Gustave Gilbert vedia, že známy Rorschachov test im cez desať rôzne zložitých atramentových odtlačkov dovolí nazrieť do toho, čo nacistický funkcionár cíti a prežíva na samotke v prízemí väznice. No očakávajú ešte viac. Pred očami sa im obnaží Göringov charakter.

Kým prídu Stouni, nudiť sa určite nebudete

Bodový reflektor ožiari Roberta Rotha pred zavretou oponou. V čiernych rifliach, čiernom tričku a koženej bunde, trochu prehnutý v páse, hovorí do mikrofónu na stojane. Rozpráva uvoľnene, zo začiatku trocha váhavo a lenivo, s odbočkami, postupne však jeho reč dostáva spád a rytmus. Keď sa blíži k pointe, vkladá sa už do toho celým telom – ruky s trepotajúcimi sa prstami lietajú hore a do strán, občas si trocha poskočí, prehrabne vlasy, hlas sa chveje radostným napätím. Má celú našu pozornosť, visíme mu na perách, a pritom... Čo také vzrušujúce nám vlastne opisuje?

Strach treba spoznať

Človek je tvor nevšedný a výnimočný. Je vhodný na pozorovanie, rovnako ako na kreovanie. To vytvára základný predpoklad na to, aby sa na rozbitej štruktúre jeho vnútorného sveta dokázali vystavať základy toho nového. A, samozrejme, také, ktoré by vyhovovali jeho zadávateľom. Nehovoriac o tom, že zistiť, kto poťahuje nitky ľudského osudu, kto určuje vnímanie sveta, vecí medzi nebom a zemou, ale tiež to, ako vnímame seba samého alebo rovno mágiu sveta fantázie, nie je vôbec jednoduché.

Salemský či bratislavský proces?

Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.

Ferlinghettiho vždy aktuálna poézia

Keby nebolo Lawrenca Ferlinghettiho a jeho vydavateľstva City Lights, svet by nepoznal najznámejšie diela a tvorbu beatnickej generácie. Americký poet, prozaik a dramatik sa významne podieľal na tlmočení myšlienok hnutia Sanfranciskej literárnej renesancie, ktorej cieľom bolo zbaviť poéziu elitárstva a vniesť do nej voľnosť a hravosť. Prostredníctvom svojich veršov kritizovali beatnici konzumný spôsob života vtedajšej spoločnosti či nezmyselnosť vojny vo Vietname. Prinášali dovtedy tabuizované témy (homosexualita, užívanie drog, závislosti a iné), ale tiež univerzálne témy, s ktorými pracuje aj inscenácia Ferlinghetti alebo Lunapark v hlave.

Go to Top