(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaFiodor Michajlovič Dostojevskij: Besy
Premiéra24. septembra 2021
Divadelná sezóna

Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Besy

Preklad: Viera Hegerová

Adaptácia: Anton Korenči

Dramaturgia: Peter Himič

Scéna: Lucia Šedivá

Kostýmy: Andrii Sukhanov

Hudba: Vladislav Šarišský

Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič

Réžia: Anton Korenči

Účinkujú:

Nikolaj Vsevolodovič Stavrogin: Marek Geišberg a. h.

Varvara Petrovna Stavroginová, jeho matka: Beáta Drotárová

Stepan Trofimovič Verchovenskij, Stavroginov vychovávateľ: Vasiľ Rusiňák a. h.

Peter Stepanovič Verchovenskij, Stepanov syn: Michal Soltész

Mária Timofejevna Lebiadkinová, Stavroginova manželka: Tatiana Poláková

Ignat Timofejevič Lebiadkin, jej brat: Stanislav Pitoňák

Praskovia Ivanovna Drozdovová: Ľuba Blaškovičová

Liza (Lizaveta Nikolajevna Tušinová), jej dcéra: Lívia Michalčík Dujavová

Mavrikij Nikolajevič Drozdov, jej snúbenec: Jakub Kuka

Ivan Pavlovič Šatov: Juraj Zetyák

Daria Pavlovna Šatovová, jeho sestra, chovanica Varvary: Katarína Horňáková

Mária Šatovová, jeho bývalá žena: Alena Ďuránová

Sergej Vasilievič Liputin: Peter Čižmár

Alexej Nilyč Kirillov: Matej Marušin

Andrej Antonovič von Lembke, gubernátor: Róbert Šudík

Júlia Michajlovna von Lembkeová, jeho žena: Henrieta Kecerová

Ľamšin: Tomáš Diro

Virginskij: Peter Cibula

Arina Prochorovna Virginská, jeho žena: Adriana Ballová

Šigaľov: Andrej Palko

Feďka: František Balog

Sekundant: Martin Stolár

Matrioša: Vlada Shevchenko a. h.

Premiéra: 24. septembra 2021, historická budova Štátneho divadla Košice

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz. Platí to o väčšine Dostojevského románov, či už ide o Zločin a trest, Idiota alebo Bratov Karamazovovcov. Obzvlášť to platí o prorockom románe, románe – varovaní[1], o psychologickom katastrofickom románe Diablom posadnutí (v origináli Besy).

Dej Diablom posadnutých sa odohráva v provinčnom ruskom meste, do ktorého prichádzajú dve – pre ďalší dej určujúce – postavy, Nikolaj Stavrogin a Peter Verchovenskij. Po ich príchode sa v meste začína skutočné besnenie: do obyvateľov mesta akoby vstúpili besy, do každého toľko, koľko sa doňho zmestí, čo v konečnom dôsledku mnohých, tak ako biblické stádo svíň, ženie do záhuby. Stavrogin a P. Verchovenskij určujú dve hlavné sujetové línie. Hlavnou postavou románu je však Nikolaj Stavrogin: „[K]rásavec, aristokrat, hrdý, nesmierne silný, ,Ivan Cárovič‘ (…); všetci od neho čakajú niečo neobvyklé a veľké, všetky ženy sú doňho zamilované, jeho tvár je krásna maska a on sám je záhada a tajomstvo, celý pozostáva z protipólov, všetko sa okolo neho točí ako okolo slnka. A ten istý Stavrogin je zároveň človek vyhasnutý, neschopný tvoriť a žiť, impotentný vo svojich pocitoch, (…) neschopný vybrať si medzi dobrom a zlom, svetlom a tmou, neschopný milovať ženu, ľahostajný k akýmkoľvek ideám (…). Pod krásnou, chladnou, meravou maskou Stavroginovho obličaja sú pochované vyhasnuté vášne, vyčerpané sily, veľké idey, bezhraničné, bezuzdné ľudské túžby.“[2] Takáto prázdna krása je nebezpečná. Priťahuje svojou maskou a zabíja, deštruuje všetko okolo seba mŕtvolnou vyprahnutosťou, ktorá sa pod tou maskou skrýva. Ideu krásy vtelenej do Stavrogina Dostojevskij ďalej rozvíja a zároveň akoby dovysvetľúva, odkrýva podstatu tohto tajomného obrazu z Diablom posadnutých vo svojom poslednom diele – Bratoch Karamazovovcoch slovami Dmitrija Karamazova: „Krása, to je strašná a úžasná vec! Strašná, pretože nedefinovateľná a definovať ju nie je možné, lebo Boh nás postavil pred samé hádanky. Tu sa zbiehajú brehy, tu žijú spolu všetky protirečenia. (…) Krása! Pritom neznášam, keď dakto, často aj človek úprimného srdca a veľkého rozumu, začne ideálom Madony a skončí ideálom Sodomy. (…) Hrozné je to, že krása je nielen strašná, ale aj tajomná. Tu bojuje diabol s Bohom a bojiskom sú ľudské srdcia.“[3]

Stavrogin (zrejme z gréckeho σταυρός [stavrós] – kríž), ten veľký hriešnik, nesie svoj kríž prázdnej rozdvojenosti a nakoniec sa stáva jeho obeťou – obesí sa, ale tým zastaví svoje besnenie, zlo a smrť, ktoré okolo seba šíril. Jeho tieň, Peter Verchovenskij (pravdepodobne z ruského verchovnyj– najvyšší, prípadne verchovod– vodca), je na rozdiel od mŕtvej Stavroginovej masky nositeľom viacerých – veľmi živých a pružných – masiek, ktoré v priebehu románu nadobúdajú čoraz hrozivejšie črty. V tomto prípade v plnej miere platí ruské príslovie: Nečisté sily nemajú tvár, ale chodia v maskách.[4] P. Verchovenskij vďaka svojim mimetickým schopnostiam, vďaka pripravenosti okamžite meniť masky podľa cieľa, ktorý chce dosiahnuť, je v románe hlavným dynamizátorom deja, rozsievačom chaosu, hrôzy a smrti, ktoré sú o to desivejšie, že jeho konanie má často groteskný charakter. Jeho prototypom, besom v reálnom živote, bol Sergej Gennadievič Nečajev – revolucionár, fanatik posadnutý túžbou po moci, ktorý spolu s členmi svojho krúžku zavraždil študenta Ivana Ivanova preto, že chcel krúžok opustiť a tým zradiť idey revolúcie. V akte spoločne spáchaného zločinu, ktorý mal hlavne posilniť Nečajevovu moc v skupine a zároveň krvou stmeliť zločineckú skupinu v mene veľkého cieľa získať vládu nad svetom, videl Dostojevskij veľkú hrozbu do budúcnosti a varoval svet pred príchodom diablom (alebo ideou?) posadnutých. Vražda Ivana Pavloviča Šatova (ktorého prototypom bol študent Ivanov) skupinkou posadnutých na čele s besom P. Verchovenským je v románe kľúčová. Všetko ostatné a všetci ostatní vo väčšej alebo menšej miere, chtiac alebo nechtiac prispievajú svojou kvapkou k tomuto ohavnému skutku. Komické zobrazenie schôdzky týchto ľudských karikatúr prelínajúce sa so závažnosťou a nebezpečnosťou ideí, ktoré sú tam prezentované, len umocňuje úžas a antiľudskosť tohto besnenia.

Veľmi dôležitou postavou v románe, akousi predĺženou rukou autora, je všadeprítomný (aj keď nie je všade prítomný), vševidiaci a vševediaci rozprávač Anton Lavrentievič G-v (Kronikár). Je sprievodcom dejom a zároveň akýmsi hrajúcim režisérom alebo dirigentom, ktorý podľa neviditeľnej partitúry necháva podľa potreby rozoznievať jednotlivé hlasy – idey románu. A práve takéto postavy, nositelia ideí, sa u Dostojevského vyznačujú tragickou dramatickosťou, vnútorným monológom so sebou a ostrou konfrontáciou navonok s druhými postavami – nositeľmi ideí, čo nakoniec vedie ku katastrofickému vyústeniu. Individuálne apokalypsy postáv, a tým aj krach ideí, ktorých nositeľmi boli, majú ku koncu vyznieť ako skľučujúci pocit všeobecnej katastrofy. Katastrofickosť, chaos, nervozita doby, v ktorej žijeme, opäť dáva za pravdu Dostojevského varovaniu pred ideami radikálnej premeny sveta. Dvestoročné výročie narodenia Dostojevského prináša aj čiastočné naplnenie jeho proroctiev o príchode besov revolúcie, besov prevratných zmien pod maskou ušľachtilých ideí boja za slobodu, bratstvo a rovnosť (ako hovorí historická skúsenosť – pre vyvolených).

Štátne divadlo v Košiciach sa rozhodlo osláviť Dostojevského výročie práve adaptáciou jeho najkontroverznejšieho diela, románu Diablom posadnutí. Pre svoju inscenáciu si autori zvolili názov Besy. Voľbu tohto názvu vysvetľuje dramaturg inscenácie Peter Himič vo svojom trochu tautologicky nazvanom dramaturgickom vstupe Posadnutí diabli (čiže zlým duchom, diablom ovládnutí diabli): „[B]ol zvolený názov Besy (ľudia) a nie Besi (diabli a démoni), ktorých títo Besy dokážu kedykoľvek vypustiť na svetlo sveta.“[5] Ak vezmeme do úvahy, že je to naopak – besi sú ľudia (a v tom prípade títo besi) a besy sú zlí duchovia, diabli (čiže tieto besy) –, potom to radikálne mení ideu, zámer a pochopenie celej inscenácie. Jej názov mal teda zrejme znieť tak, ako je to v doslove Václava Černého k slovenskému prekladu románu (úryvky z neho sa nachádzajú aj v bulletine k inscenácii[6]), čiže Besi. Z tridsiatich dvoch hovoriacich postáv románu (z ktorých trinásť ku koncu zomrie) autori adaptácie zachovali dvadsaťtri. Kľúčovú vševediacu postavu rozprávača zamenili epizodickou (v románe hovoriacou iba sprostredkovane) – postavou dievčatka Matrioše, ktorú Stavrogin ohavne zneužil a ktorá sa vyskytuje iba v jeho spovedi v rámci kapitoly U Tichona. Táto kapitola sa v rôznych vydaniach románu začala objavovať až od roku 1922 na konci knihy ako príloha, hoci  Dostojevskij ju – ako pre román smerodajnú – chcel pôvodne umiestniť do stredu diela. Tento Dostojevského zámer využil Jurij Ľubimov vo svojej londýnskej inscenácii Besov v roku 1985: epizódu U Tichona rozdelil na dve časti – pred prestávkou a po prestávke – a diváci si mohli počas prestávky prečítať Stavroginovu spoveď, ktorú im herci rozdali. Ešte pred ním, v 70. rokoch, využil spoveď Andrzej Wajda – ako prológ vo svojej inscenácii Besov podľa hry Alberta Camusa Posadnutí, avšak tým sa v obraze Stavrogina stratilo to podstatné, čo by v ňom malo byť základom stále gradujúceho dramatického napätia: jeho tajomnosť, príťažlivá démonickosť a rozporuplnosť jeho konania.

V inscenácii Antona Korenčiho v Štátnom divadle Košice, zdá sa, nebolo príliš šťastným riešením dať kľúčovú úlohu všadeprítomného sprievodcu dejom a tvorcu dramatických situácií Matrioši (Vlada Shevchenko), ktorá sa reálne objaví až na konci inscenácie (aj to sprostredkovane, cez Stavroginovo rozprávanie). Vzhľadom na to, že v podstate celý dej je sústredený okolo Stavrogina (Marek Geišberg), divák sa až spätne dovtípi, že to dievčatko, ktoré sa do istého momentu stále potuluje po javisku a plní úlohu rozprávača (uvádza, komentuje a prepája epizódy), je malá (u Dostojevského raz štrnásťročná a raz desaťročná) Matrioša zneuctená veľkým hriešnikom Stavroginom a že pravdepodobne vystupuje ako jeho výčitka svedomia a celkom v závere aj ako jeho kat, keď mu pripravuje slučku. Celá táto úloha Matrioše však môže pôsobiť zmätočne a zavádzajúco najmä pre toho diváka, ktorý pozná román. Rovnako zmätočné je aj spojenie Stavroginovej spovede s jeho samovraždou. V románe totiž Stavrogin spácha samovraždu po liste (do istej miery aj spovedi) adresovanom na rozlúčku Darii Šatovovej (Katarína Horňáková). Košická adaptácia zvolila na prvý pohľad efektné finále Dostojevského tragédie, ktoré však obraz Stavrogina pomerne zjednodušuje a jeho tajomstvo istým spôsobom vysvetľuje, hoci u Dostojevského (ako je preňho typické) tento obraz zostáva aj po Stavroginovej samovražde nevysvetlený a s otáznikom. Istým krokom k vneseniu svetla (s odtienkom záhadnosti) mohol byť dialóg Stavrogina a Tichona z kapitoly U Tichona, kde Tichon naznačuje besovský zmysel Stavroginovej spovede a vidí v nej jednu z ďalších jeho masiek, jeden z jeho nepekných kúskov. Táto epizóda mohla byť pre inscenáciu oveľa prínosnejšia než zbytočne dlhá scéna súboja medzi Stavroginom a Mavrikijom Nikolajevičom Drozdovom (Jakub Kuka) so zdĺhavým trojnásobným nabíjaním pištolí, kde medzery vypĺňal Drozdovov znervózňujúci hysterický krik, pobiehanie a šokujúce výstrely, ktorých poslaním zrejme bolo nedovoliť divákovi zaspať. Rovnako rušivo pôsobia hneď v prvej epizóde – ak nerátame prológový dialóg Stavrogina a P. Verchovenského (Michal Soltész) – „výstrely“ automatického dáždnika a po každom z nich preexponovaný hysterický smiech jurodivej Marie Lebiadkinovej[7] (Táňa Poláková), ktorá tento dáždnik dostala od Stavroginovej matky Varvary Petrovny (Beáta Drotárová).  Autori inscenácie si zrejme za jeden z leitmotívov zvolili Stavroginov výrok: „Každý človek si zaslúži dáždnik.“ (A v inscenácii si ho skoro každá postava ako štafetu podrží v rukách, či treba, alebo netreba.) Pri tejto scéne však má človek chuť Lebiadkinovej nebezpečnú hračku odobrať a povedať jej, že si ju nezaslúži. V bulletine k inscenácii režisér hovorí: „Dostojevskij má v skutočnosti omnoho viac humoru, než sa javí zo všeobecne zažitej predstavy o jeho diele, čo by sme radi ukázali aj v našej inscenácii.“[8] Scéna s Lebiadkinovou a dáždnikom asi mala byť príkladom realizácie tohto zámeru. Podobné je to aj v epizóde schôdzky „našich“, čiže členov tajného revolučného krúžku, u manželov Virginských (Peter Cibula, Adriana Ballová). Ozvena úvodného dialógu Stavrogina s P. Verchovenským zaznela a dala mu akýsi zmysel v podstate až v tejto scéne, ktorá sa síce snaží ukázať karikatúrnosť revolučného krúžku, ale akosi v nej zanikla desivosť tejto ozveny – v komickosti zaniklo Dostojevského prorocké varovanie pred šialenými projektmi teoretikov, akým je Šigaľov (Andrej Palko), a ich diabolským zneužitím realizátormi, akým je P. Verchovenskij. Táto scéna pripomína skôr epizódu z románu Iľju Iľfa a Jevgenija Petrova Dvanásť stoličiek – ilegálne zhromaždenie Zväzu meča a pluhu, tiež „našich“, zorganizované podvodníkom Ostapom Benderom. Inscenácii sa takisto nepodarilo preniesť na diváka všetku hrôzu zo stretnutia Kirillova (Matej Marušin) s P. Verchovenským, ktorý cynicky požiera Kirillovovo kurča a postupne postrkáva Kirillova k priepasti, k samovražde. Táto scéna (aj podľa reakcie divákov) vyznela skôr komicky než desivo, katastroficky. Dostojevskij je však predovšetkým ironik a nie humorista. Nevýrazne pôsobí v inscenácii aj ďalšia z dôležitých a nejednoznačných postáv románu – otec P. Verchovenského Stepan Trofimovič (Vasiľ Rusiňák). Jeho línia, ktorá je v inscenácii prítomná od samého začiatku (jeho príbeh nám nelogicky predstavuje rozprávačka Matrioša, ktorá ho nemá odkiaľ poznať) až po úplné finále, zostala takmer nečitateľná, nejasná, chýba v nej ironický, niekedy až sarkastický Dostojevského vzťah k tejto postave – paródii na ruských západne orientovaných liberálov 40. rokov 19. storočia.

Autori inscenácie si vzali na svoje plecia veľmi ťažké bremeno. Chceli ukázať všetky podstatné línie románu a takmer všetky epizódy, v ktorých účinkuje dvadsaťtri postáv, na ploche niečo vyše dvojhodinového kaleidoskopického príbehu (len pre porovnanie: Lev Dodin v petrohradskom Malom dramatickom divadle potreboval len na naštudovanie inscenácie tri roky a samotné predstavenie, ktorého premiéra bola v roku 1991, malo celodenný charakter, trvalo takmer deväť hodín vrátane dvoch prestávok). Vo vzťahu ku košickej inscenácii by sa dalo povedať, že menej je niekedy viac. Platí to, hoci trochu v inom zmysle, predovšetkým o hudbe (Vladislav Šarišský). Nie je jej síce veľa, ale stala sa jednou z hlavných a azda aj najvydarenejších zložiek inscenácie. Prispieva k vytváraniu románovej atmosféry, istého napätia, nepokoja, dramatickosti deja, určite aj vďaka tomu, že ju jej autor sám interpretuje naživo. Vyzdvihnúť treba aj niektoré choreografické riešenia inscenácie (Andrej Petrovič), najmä pokiaľ ide o masové scény: chaotické, trhavé, kŕčovité pohyby tmavých postáv v tanci tieňov trochu pripomínajúce tanec svätého Víta – v stredoveku postihnutých touto chorobou považovali za posadnutých diablom (niečo podobné použil na začiatku svojej divadelnej adaptácie Besov aj J. Ľubimov). Prispievajú k tomu aj kostýmy (Andrii Sukhanov), ktoré vhodne dopĺňajú charaktery postáv a sú dobre identifikovateľné aj v týchto tieňových scénach. Zaujímavo je tiež riešené scénické prostredie, v ktorom sa kaleidoskopicky usporiadaný dej Besov odohráva. Pomerne jednoduchá točivá konštruktivistická scéna (Lucia Šedivá) umožňuje nerušivé striedanie jednotlivých scén a zároveň evokuje buď písmeno D (Dostojevskij) alebo zemeguľu, na ktorej sa toto prorocké a všeľudsky závažné mystérium odohráva alebo symbolizuje slnko – Stavrogina, okolo ktorého sa všetko točí (filozof Sergej Nikolajevič Bulgakov nazval román symbolickou tragédiou[9]).

Andrzej Wajda o Dostojevského Besoch povedal: „Obrovská sila tejto knihy dokáže vydesiť každého.“[10] Celkový dojem z košickej divadelnej adaptácie, v ktorej by táto sila mala zostať, je taký, že, zdá sa, nevydesila ani jej autorov, ani hercov, a teda ani divákov. Desivosť sa rozplynula v množstve jednotlivých scén a postáv a zostal z nej iba náznak, ktorý sa diváka pravdepodobne nedotkne.


[1] Poznámka redakcie: mená postáv sú doplnené a opravené.


[1] Porovnaj SARASKINA, Ľudmila. Besy: Roman-predupreždenije. Moskva : Sovetskij pisateľ, 1990.

[2] BERĎAJEV, Nikolaj. Stavrogin [online]. In Russkaja mysľ. Roč. 35, č. 5, s. 80. [cit. 29. 3. 2022]. Dostupné na internete: http://odinblago.ru/filosofiya/berdyaev/stavrogin/. Preklad Valerij Kupka.

[3] DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič. Bratia Karamazovovci I. Bratislava : Tatran, 1990, s. 137 – 138. Preklad Ján Ferenčík.

[4] Rusky: U nečisti lica net, ona chodit v ličinach.

[5] HIMIČ, Peter. Posadnutí diabli. In Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Besy. [Bulletin k inscenácii.] Košice : Štátne divadlo Košice, 2021, s. 13.

[6] Porovnaj ČERNÝ, Václav. Dostojevskij a jeho Besi. In Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Besy. [Bulletin k inscenácii.] Košice : Štátne divadlo Košice, 2021, s. 20 – 21.

[7] Podoba mien Lebjadkinová, Lebjadkin, Praskovja, Darja, Ljamšin, Šigalev v bulletine nezodpovedá ich podobe v slovenskom preklade románu ani pravidlám prepisu z ruštiny do slovenčiny: Lebiadkin/ová, Praskovia, Daria, Ľamšin, Šigaľov.

[8] PH [HIMIČ, Peter]. Divadlo ako exorcizmus – rozhovor s režisérom. In Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Besy. [Bulletin k inscenácii.] Košice : Štátne divadlo Košice, 2021, s. 18.

[9] Porovnaj BULGAKOV, Sergej Nikolajevič. Russkaja tragedija. In Sočinenija v dvuch tomach : t. 2 : Izbrannyje staťji. Moskva : Nauka, 1993.

[10] In KARPIŃSKI, Maciej, Dostojevskij: Teatr sovesti: Andrzej Wajda: Tri inscenirovki (Dostojewski: Teatr sumienia). Krakov : Andrzej Wajda – Archiwum, 2001, s. 8. Preklad Valerij Kupka.

Valerij Kupka absolvoval štúdium ruského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes Prešovská univerzita), kde v rokoch 1990 – 2022 (od r. 1994 ako odborný asistent, od r. 2005 ako docent) prednášal dejiny ruskej literatúry, dejiny ruskej náboženskej filozofie, ruského filmu a výtvarného umenia. Je autorom šiestich básnických zbierok a autorom a spoluautorom mnohých odborných publikácií, napr. Ruská nová próza ako sociokultúrny fenomén, Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia, Ruská literatúra 18. – 21. storočia, Slovník ruskej umeleckej kultúry 20. storočia, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny. V rokoch 2003 – 2006 pôsobil ako externý dramaturg rusínskeho národnostného vysielania v košickom rozhlasovom štúdiu RTVS. Do rusínčiny prekladá predovšetkým pre Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, s ktorým v rokoch 2006 – 2013 spolupracoval ako externý dramaturg.

Uverejnené: 1. júla 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Valerij Kupka

Valerij Kupka absolvoval štúdium ruského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes Prešovská univerzita), kde v rokoch 1990 – 2022 (od r. 1994 ako odborný asistent, od r. 2005 ako docent) prednášal dejiny ruskej literatúry, dejiny ruskej náboženskej filozofie, ruského filmu a výtvarného umenia. Je autorom šiestich básnických zbierok a autorom a spoluautorom mnohých odborných publikácií, napr. Ruská nová próza ako sociokultúrny fenomén, Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia, Ruská literatúra 18. – 21. storočia, Slovník ruskej umeleckej kultúry 20. storočia, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny. V rokoch 2003 – 2006 pôsobil ako externý dramaturg rusínskeho národnostného vysielania v košickom rozhlasovom štúdiu RTVS. Do rusínčiny prekladá predovšetkým pre Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, s ktorým v rokoch 2006 – 2013 spolupracoval ako externý dramaturg.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Valerij Kupka absolvoval štúdium ruského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes Prešovská univerzita), kde v rokoch 1990 – 2022 (od r. 1994 ako odborný asistent, od r. 2005 ako docent) prednášal dejiny ruskej literatúry, dejiny ruskej náboženskej filozofie, ruského filmu a výtvarného umenia. Je autorom šiestich básnických zbierok a autorom a spoluautorom mnohých odborných publikácií, napr. Ruská nová próza ako sociokultúrny fenomén, Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia, Ruská literatúra 18. – 21. storočia, Slovník ruskej umeleckej kultúry 20. storočia, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny. V rokoch 2003 – 2006 pôsobil ako externý dramaturg rusínskeho národnostného vysielania v košickom rozhlasovom štúdiu RTVS. Do rusínčiny prekladá predovšetkým pre Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, s ktorým v rokoch 2006 – 2013 spolupracoval ako externý dramaturg.

Go to Top