(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Valerij Kupka

Valerij Kupka absolvoval štúdium ruského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes Prešovská univerzita), kde v rokoch 1990 – 2022 (od r. 1994 ako odborný asistent, od r. 2005 ako docent) prednášal dejiny ruskej literatúry, dejiny ruskej náboženskej filozofie, ruského filmu a výtvarného umenia. Je autorom šiestich básnických zbierok a autorom a spoluautorom mnohých odborných publikácií, napr. Ruská nová próza ako sociokultúrny fenomén, Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia, Ruská literatúra 18. – 21. storočia, Slovník ruskej umeleckej kultúry 20. storočia, zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014). Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny. V rokoch 2003 – 2006 pôsobil ako externý dramaturg rusínskeho národnostného vysielania v košickom rozhlasovom štúdiu RTVS. Do rusínčiny prekladá predovšetkým pre Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, s ktorým v rokoch 2006 – 2013 spolupracoval ako externý dramaturg.

Besy, z ktorých nejde strach

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.

Go to Top