(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Hranice kruhu, hranice divadla

Divadlo NUDE pôsobí na našej nezávislej scéne už deväť rokov. Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby je presah (primárne) súkromného života tvorkýň (ale aj niekoľkých) tvorcov do ich tvorby. V prípade Lýdie Ondrušovej a Veroniky Malgot (zakladajúce členky Divadla NUDE, ktoré ako jediné účinkovali vo všetkých inscenáciách divadla) to znamená, že tí, ktorí videli všetkých jedenásť doteraz premiérovaných inscenácií, zároveň sčasti nahliadli aj do deviatich rokov ich životov.

Expanzia energetických polí (eg)

Profesionálne divadelné zoskupenie GAFFA o. z. funguje od roku 2015, pričom ich tvorba je charakteristická interdisciplinaritou, v ktorej využívajú autorský a experimentálny prístup. Dominantným princípom ich tvorby je práca s telesnosťou, ktorá ich žánrovo posúva k fyzickému divadlu a performancii. Autorskú inscenáciu Martina Hodoňa Negatív egotrip tvorcovia sami charakterizujú ako performatívnu analýzu a súčasne divadelnú esej. V kolektívnom diele majú ambíciu problematizovať tému zla a násilia. Zameriavajú sa na oblasť medziľudských vzťahov, pričom artikulujú jej negatívne aspekty, akými sú napríklad absencia porozumenia, neschopnosť naplnenia očakávaní jednotlivcov či násilie, ku ktorému dochádza vo vzťahoch. Všímajú si egoistické tendencie, ktoré sa manifestujú v drobných rozhovoroch a situáciách.

Na posiedke s apokalypsou

Hoci Caryl Churchill má už dávno pevné miesto medzi najvýznamnejšími súčasnými dramatikmi (a ako žena v tejto branži stojí spolu s Elfriede Jelinek na absolútnom vrchole), slovenské publikum ju v podstate nepozná. Keď zoberieme do úvahy, že prvá národná scéna má okrem iných aj úlohu osvetovú, k dramaturgickej voľbe osemdesiattriročnej žijúcej legendy sa nedá dodať iné, ako: Už bolo načase.

„Človeka napokon všetko znudí. Nemôžem si pomôcť.“

Keď v roku 1782 vyšiel vo Francúzsku román v listoch o francúzskej aristokratickej smotánke od vojenského kapitána Choderlosa De Laclosa (1741 – 1803) Les Liaisons dangereuses (Nebezpečné známosti), dočkal sa síce nevídanej popularity a bol krátko po svojom vydaní preložený do viacerých jazykov, avšak samotnému autorovi prischla nálepka amorálnosti. Nič to však nemení na fakte, že román, pod skvelým vydavateľským trikom tzv. skutočného príbehu, inšpiroval mnohých tvorcov k úpravám a novým interpretáciám. Obzvlášť v minulom storočí sa tohto príbehu o amorálnosti vyšších spoločenských kruhov zhostilo mnoho divadelných, filmových a televíznych tvorcov.

Obrazová poéma divadla AntiTeatro o sebaklame „ľudstva“, mnohosti kultúr a ich (nezvratnom) osude

Na motívy Spenglerovho rozsiahleho opusu vznikla druhá inscenácia divadla AntiTeatro, premiérovaná v divadelne netradičnom letnom termíne, v menej obvyklom divadelnom priestore CO krytu Divadla P. O. Hviezdoslava a „inštalujúca“ diváka do nekonvenčnej pozície. Koncept inscenácie režiséra Antona Korenčiho zaujme predovšetkým v dvoch aspektoch. Inscenovaním nedramatického textu z oblasti filozofie kultúry a formou performatívnej inštalácie. Prvý zväzok diela nemeckého filozofa Oswalda Spenglera Zánik Západu (Obrysy morfológie svetových dejín) vyšiel v roku 1918 a podľa Martina C. Putnu „z neznámeho autora sa stala v okamihu autorita národná a európska“.

Smrť je len odlet ku hviezdam

Muzikál Lazarus je labuťou piesňou Davida Bowieho. Pôvodná verzia v réžii Iva van Hoveho mala premiéru na Broadwayi len pár týždňov pred spevákovou smrťou, na sklonku roka 2015. Za spoluautora si Bowie zvolil Endu Walsha, ktorý vybral a zoradil piesne a prepísal pár stranový nápad na libreto. Ide o pokračovanie filmu The Man Who Fell to Earth. Bowie si v ňom zahral mimozemšťana, ktorý pristane na Zemi, aby získal vodu pre svoju planétu, zamiluje sa, stane sa objektom experimentov a navždy tu uviazne. Divadelný muzikál je pokračovaním filmu po mnohých rokoch. Mimozemšťana Thomasa Jeroma Newtona nachádzame tam, kde skončil – v dome pred množstvom televíznych obrazoviek, kde leží na posteli a pije gin akoby to bola voda.

Pestrofarebný muzikál v pestrofarebnom stvárnení

Britský muzikál Andrewa Lloyd Webbera a Tima Ricea Jozef a jeho zázračný farebný plášť by možno nebol v našich končinách taký známy, ak by ho v roku 1994 na Novej scéne nenaštudoval Jozef Bednárik a jeho inscenácia sa nestala vzorovou ukážkou syntetickej muzikálovej réžie, diváckym fenoménom a aj roky po derniére živou legendou. Muzikál s jasným komediálnym nadhľadom zobrazuje starobiblický príbeh o Jozefovi, ktorý od Boha dostal dar čítania snov. Hudba Lloyda Webbera je eklektická, počuť v nej sladkastý pop, country, reggae i rokenrol, ale pritom jej nechýbajú pevné spojovacie línie. Autor tu sparodizoval americké zjednodušovanie a sprofanovanie všetkého možného, vrátane knihy kníh. No i tak je dielo skomponované s vzácnou mierou, vkusom, vtipom i srdce hrejúcim záverečným posolstvom.

KTO JE TU ZOMBIE?…

Dánsky autor Christian Lollike je veľmi uznávaný súčasný dramatik. Prvýkrát na Slovensku jeho hru uvádza Mestské divadlo Actores v Rožňave. Typickou črtou jeho hier sú nevšedné rozprávačské formy, prekvapujúci strih a kritický pohľad na človeka. Javisko tohto autora patrí nevšednej forme vyrozprávaného divadla. Autor spochybňuje ustálené vnímanie priestoru, času, pôvodu a pohlavia postáv i javiskové postavy samotné. Herci – rozprávači prezentujú rôzne uhly pohľadov na súčasné problémy sveta. Najviac irónie tu patrí zvrchovaným občanom vyspelej civilizácie, občanom bez historickej pamäte, tolerancie, samostatného uvažovania a empatie. Vidíme, aká nestála je osobnosť, ako človek rýchlo mení svoje názory.

Spektrum od čiernej k bielej

V úvode cez hľadisko k ľavej strane javiska napochodujú štyria herci a sadnú si tam. Sú to všetci účinkujúci, okrem Petra Creek Orgována, ktorý v predstavení nevedie bábky, ale hrá na husle. Po usadení si zo záhrenia všetci vyberú peceň chleba zabalený v papieri, hlučne ho rozbalia a s chuťou a grimasami ho začnú jesť. V tom čase si na pravej strane javiska začína na stojan rozkladať noty huslista. Robí to neobratne, so stojanom zápasí a noty mu padajú. V čiernobielom oblečení tak odkazuje na gagy, ktoré poznáme z čias nemej grotesky.

Go to Top