(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch

Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?

Jednoducho Štúr!

V televíznej ankete o najväčšieho Slováka síce Ľudovít Štúr celkom jednoznačne prehral súboj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ale jeho pozícia dominantnej osobnosti slovenských politických i kultúrnych dejín sa nemení. V slovenskej kolektívnej pamäti je neochvejne zapísaný najmä ako kodifikátor spisovnej slovenčiny a bojovník za národné práva Slovákov. Túto predstavu výrazným spôsobom dotvárajú notoricky známe vizualizácie Ľudovíta Štúra ako vášnivého rečníka na fare u Jána Hollého a na uhorskom sneme, ale aj ako zamysleného, vážneho a hĺbavého otca národa.

Obrazy duše dnešných „teens“ a „twenties“ – viac než len generačná výpoveď

Sused, ktorého nechcem je prvou inscenáciou z dramaturgického cyklu Generácia Z, ktorú Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave uviedlo v premiére ešte v novembri 2021. Kolektívne autorské dielo reflektuje témy nenávisti, netolerancie, odmietania inakosti a interpretuje ich očami reprezentantov tzv. generácie zoomerov či postmileniálov – študentiek a študentov Konzervatória Bratislava pod režijným vedením ich pedagógov Juraja Hrčku a Erika Peťovského. Herci a herečky sa v kontexte týchto nadčasových a tienistých javov našej histórie i súčasnosti snažia svojím konaním na javisku vypovedať, čo ich ako generáciu definuje.

Skutočný svet je plný zázrakov

Divadelná hra Harún a more príbehov, ktorú v marci 2022 uviedlo Štátne divadlo Košice, vychádza z predlohy rovnomenného titulu Salmana Rushdieho. O slovenský preklad literárnej verzie (vyšla začiatkom 90. rokov) aj preklad dramatizácie sa postaral Igor Navrátil. Skúsenosť prekladateľa s literárnou podobou možno považovať za prínosné, čo sa prejavilo najmä v jazykovej rovine (literárny text a divadelná hra sú v tomto smere identické). Prekladateľ mal vďaka divadelnému spracovaniu príležitosť ešte vylepšiť dobrý literárny preklad.

Všetky farby čepca

Inscenácia Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene Čepiec vychádza z rovnomenného románu Kataríny Kucbelovej z roku 2019. Už knižná predloha zaznamenala úspech, dostala sa do finálových nominácií slovenskej literárnej ceny Anasoft litera 2020, získala Cenu literárnej akadémie 2019 v kategórii beletria (Panta Rhei Awards 2020) a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2020. Reportážny autobiografický román vznikol na základe Kucbelovej skúsenosti s folklórnou oblasťou pod Kráľovou hoľou, Šumiac, ktorú dva roky navštevovala. Autorka rozvíjala príbeh na základe osobnej skúsenosti, prostredníctvom postavy Katky, ktorá sa rozhodla konfrontovať so svojím nejasným vzťahom k folklóru. Chcela spoznať pravý, autentický folklór, nielen jeho odraz, a zmeniť tak svoj pohľad, deformovaný komercializáciou. Zároveň bola motivovaná vlastnou životnou etapou – rozhodla sa prekonať prázdnotu, v ktorej sa ocitla, a „prijať do života niečo cudzie“ .

Konvália plná otáznikov

Román Konvália : Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016) je útlou knihou poskladanou z rodinných spomienok, dobových výstrižkov a svedectiev súputníkov. Autorka Denisa Fulmeková si názov pre spomienkovú biografiu o svojich starých rodičoch požičala z rovnomennej básne starého otca. Príbeh lásky františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga k mladej židovskej dievčine a poetke Valérii Reiszovej je veľmi pútavý. Aj keď ide o biografický román, autorka priznáva, že je napísaný z jej uhla pohľadu a mozaika útržkov rodinných príbehov a vzťahov môže byť do istej miery skreslená.

Ja som sebe najmilšia osoba

„Ja som sebe najmilšia osoba“ , čarovná formulka, taká jednoduchá a pritom niekedy tak ťažko vyrieknuteľná. Vedieť si tieto slová povedať, je výzvou pre mnohé ženy a jedným z posolstiev inscenácie Krása nevídaná. Spolu s inscenáciou Sused, ktorého nechcem ju uvádza Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod dramaturgickým názvom Generácia Z (v tomto cykle sa pripravuje aj tretia inscenácia). Ide o projekt programovo určený mladému divákovi – príslušníkovi tzv. generácie postmileniálov.

Naliehavé volanie umeleckej komunity

Pedagogické réžie sú dlhodobou kontinuálnou súčasťou výučby na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pedagógovia sa pravidelne ujímajú úlohy režiséra, ktorý v ideálnom prípade nemá záujem o vlastnú exhibíciu, ale od dramaturgického výberu až po konkrétnu prácu so študentmi herectva a iných odborov myslí na čo najkvalitnejšiu prezentáciu budúcich praktikov divadelného umenia.

Alžbeta Gwerková-Göllnerová – Demokratka Erža

Demokratka Erža je ďalšou inscenáciou režisérky Anny Gruskovej, v ktorej sa tematicky vracia k osobnostiam slovenskej kultúry a spoločenského života v období vojnovej slovenskej republiky. Zdá sa, že životné osudy, ale aj tvorba emancipovaných a odvážnych žien a mužov, ktorí sa dokázali v neľahkých a neslobodných časoch postaviť proti režimu a hájiť hodnoty humanizmu, sa stali takpovediac jej umeleckým programom.

Kde je srdce zemegule?

Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule.

Go to Top