(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaJuraj Hrčka a kolektív autorov: Sused, ktorého nechcem
Premiéra6. novembra 2021
Divadelná sezóna

Juraj Hrčka a kolektív autorov: Sused, ktorého nechcem

Réžia: Juraj Hrčka, Erik Peťovský

Dramaturgia: Valeria Schulczová

Scéna a light design: Matúš Ďuran

Scéna a kostýmy: Dominika Katonová

Odborný konzultant: Veronika Fishbone Vlčková

Hrajú: Natália Bóriková, Jakub Fehér, Dorota Hrnčiarová, Manuela Justová, Sophia Makišová, Annamária Mikulová, Bianka Molnárová, Miriam Pulíková, Maxim Rozenberg, Laura Slamková, Lucia Šimková, Ema Trnavská, Julianna Ťahúňová, Katrin Virágová

Projekt vznikol v spolupráci s Radou mládeže Slovenska a Konzervatóriom Bratislava.

Premiéra sa uskutočnila 6. 11. 2021 v CO kryte Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave.

Recenzia vznikla na základe reprízy zo dňa 13. 3. 2022.

Sused, ktorého nechcem je prvou inscenáciou z dramaturgického cyklu Generácia Z, ktorú Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave uviedlo v premiére ešte v novembri 2021.[1] Kolektívne autorské dielo reflektuje témy nenávisti, netolerancie, odmietania inakosti a interpretuje ich očami reprezentantov tzv. generácie zoomerov či postmileniálov – študentiek a študentov Konzervatória Bratislava pod režijným vedením ich pedagógov Juraja Hrčku a Erika Peťovského. Herci a herečky sa v kontexte týchto nadčasových a tienistých javov našej histórie i súčasnosti snažia svojím konaním na javisku vypovedať, čo ich ako generáciu definuje.

Tvorcovia inscenácie sa inšpirovali aj výsledkami sociologického výskumu hodnôt mladých ľudí, realizovaného Radou mládeže Slovenska a jej partnerov v roku 2020.[2] Súčasťou skúmaných oblastí (národná identita, vnímanie demokracie, dôvera v inštitúcie, občianska participácia, rodová rovnosť, sebadôvera, dôvera vo vlastné schopnosti, prosociálne správanie) bol aj vzťah mladých k etnickým, náboženským a sexuálnym menšinám, k zdravotne znevýhodneným, drogovo či alkoholovo závislým, pričom základná výskumná otázka znela, akých ľudí by respondenti nechceli mať vo svojej blízkosti. Výsledky výskumu naznačujú, že predsudky voči formám inakosti s mladšími generáciami nemiznú, naopak stále predstavujú pomerne veľkú generačnú výzvu. Homosexuálny sused by prekážal 11% Čechov a až 23% Slovákov, transsexuálov neznesie 16% Čechov a 30% Slovákov. Moslimovia ako potenciálni susedia prekážajú 52% mladých Čechov a 42% Slovákov. V blízkosti migrantov, prisťahovalcov a cudzích robotníkov by nechcelo bývať 49% Čechov a 39% Slovákov a Rómovia prekážajú mladým v oboch krajinách približne rovnako (ČR 59 %, SR 55 %).[3]

Inscenačný tím stvárňuje výskumom podnietenú látku v obrazoch usporiadaných do opakujúcej sa schémy. Vždy jeden alebo jedna z hereckého kolektívu pomenuje v prológu javiskového výstupu suseda, ktorého nechce: úchyl, feťák, pedofil, čudák, homosexuál, cudzinec, cigán, zlé dieťa, farmár, rodič. Týmto spôsobom tvorcovia rámcujú tematický okruh obrazu, ktorý je ďalej rozvíjaný hereckým kolektívom vo vážne, ale aj s nadhľadom ladených hereckých etudách. Text inscenácie síce miestami obsahuje pasáže formulované do všeobecne známych poučiek, potvrdzuje už mnohokrát potvrdené a myšlienkovo tak neprináša veľa nového (napríklad vyjadrenia na tému sexuálnej netolerancie), na druhej strane je o to cennejšší, že tieto odkazy zaznievajú práve z úst (i pera) mladej generácie, jasne naznačujúcej svoje stanovisko k nenávisti a netolerancii.

Scénická mozaika výpovedí (založených aj na autentických pocitoch a skúsenostiach) mladých tvorcov naráža nielen na problém netolerancie menšinovej inakosti a rodových stereotypov. Inscenačný tím si zároveň kladie otázky, do akej miery je generácia Z v skutočnosti ovplyvnená zakorenenými strachmi a predsudkami rodičov voči inému a nepoznanému. Otvára témy všeobecne späté s dospievaním, problémami a dilemami teenagerov a dvadsiatnikov, ktoré nesúvisia iba s fenoménmi súčasnej generácie zoomerov. Tvorcovia jednotlivé motívy vrstvia, každá téma otvára ďalšie línie a subtémy. Inakosť sa v inscenácii dotýka aj otázok osobnej identity a túžby niekam patriť. Prečo sa chcem všetkým páčiť, ale nepáčim sa sám sebe? Byť „trendy“ a vynikať v dave paradoxne naráža na túžbu zapadnúť medzi ostatných. Nenávistné prejavy voči inakosti a s tým súvisiaca šikana ako každodenná súčasť školského prostredia. Neporozumenie a odlišnosť svetonázorov rodičov či učiteľov, ktorí sa tak tiež občas stávajú susedmi, ktorých nechceme. Nezávisle od toho, aký je náš rok narodenia, si týmto v živote prešiel každý.

Čo potom súčasníkov generácie Z odlišuje od ostatných? Podľa sociológov „ide o prvú spoločenskú generáciu, ktorá nezažila život pred príchodom internetu a mala už od útleho veku umožnený prístup k prenosným digitálnym technológiám“[4]. Porovnávanie sa s inými v živom kontakte prevalcovalo porovnávanie sa s dokonalým obrazom sprostredkovaným virtuálnym svetom. Sebahodnotu generácie deformuje skreslená realita sociálnych sietí a digitálnych aplikácií. „Keď som mala 13 rokov, aj ja som v takom skorom veku uvažovala nad plastikou,“[5] konštatuje jedna z herečiek. Poznačenie príslušníkov generácie Z digitálnou dobou preniká aj do inscenačného jazyka. Tvorcovia sprítomňujú digitálnosť sveta zoomerov  napríklad zvukovosťou (herecký kolektív jednohlasne vydáva tikavé zvuky odkazujúce na sociálnu sieť TikTok) alebo mobilnými telefónmi, ktoré sú v inscenácii najviac používanou rekvizitou. Herci googlia priamo na scéne a „svoje pocity vyjadrujú skôr cez emotikony alebo v angličtine, ako by ich mali povedať nahlas a rodnou rečou“[6]. Herečka divákom dokazuje, že v jednej vete dokáže plynule prepojiť anglicizmy so slovenskými výrazmi. Internetový jazyk sa stáva ich hovorovým: „Chceš byť different, ale nechceš vyčnievať z davu. Ak si iná, si crazy. Ak si iná, si weird. Bože, videla si jej dnešný fit? Tento rúž jej absolútne nesedí. Tie topánky sú k tomu outfitu totálne no go.[7]Mladí tvorcovia ako zástupcovia zetkovej generácie nás zároveň upozorňujú, že pohltenie digitálnym svetom z nich nerobí robotov. V skutočnosti dennodenne čelia tlaku a vysokým nárokom zo strany učiteľov aj rodičov, cítia sa byť ukracovaní o posledné zvyšky voľného času, ktorého význam v posledných desiatkach rokov narastá, ako ukazujú výsledky spomínaného výskumu.[8] Práve príslušníci generácie zoomerov ako pokusné králiky okúsili chuť online výučby počas pandémie, a tak v inscenácii okrem iného zaznievajú aj ironizujúce až mierne hyperbolizované odkazy na digitálny školský systém, aplikáciu Edupage či súčasného ministra školstva.

Scénické dielo svojou štruktúrou – sériou hereckých etúd – síce nesie pečať štandardnej školskej inscenácie, no zaujme živosťou hereckých vyjadrovacích prostriedkov. Herci a herečky na javisku tancujú, rapujú, spievajú, hrajú na hudobné nástroje (ukulele, drevený xylofón) alebo rytmizujú hereckú akciu hrou s javiskovými predmetmi (napríklad prázdne PVC nádoby použité ako perkusie). Inscenácia výrazne pracuje s princípom kolektivity. Dobre zohratí herci vystupujú ako jedna masa – jedna duša. Prejavuje sa to najmä v davových tanečných medzihrách (herci a herečky natriasajúci svojimi telami do rytmu klubovej techno hudby a stroboskopicky blikajúceho svetla), v slovne (herci a herečky spoločne rytmicky hláskujú LGBTI) alebo v pohybovo štylizovaných akciách. Tie nesú buď samostatný význam (kolektívny hip-hopový výstup) alebo nimi herci a herečky len ilustrujú slovné konanie. Napríklad v obraze o modelke Kylie Jenner sa viaceré herečky a jeden herec s humorne parodickým akcentom štylizujú do jednej osoby. K nohám herca sediaceho na stoličke si prikľakne herečka a reagujúc na opis modelkinho výzoru si rukami cez tričko chytá prsia. Druhá herečka, imitujúc modelkine veľké „napichané“ pery, prikladá hercovi prsty na pery a maľuje ich červeným rúžom. Kolektívnosť, masovosť a uniformita tu figurujú nielen ako základné princípy budovania hereckých mizanscén, ale autorka výtvarného riešenia, Dominika Katonová, ich zdôrazňuje aj vizuálne. Herci a herečky sú oblečení rovnako. Majú ležérny odev –  béžové teplákové úbory voľného strihu, páperové vesty (dievčatá sivé, chlapci čierne) a štýlové biele tenisky. U niektorých dievčat vyniknú výstrednejšie účesy (dva dohora vyčesané drdoly alebo zapletané tenké vrkoče po celej hlave) a výrazný trblietavý mejkap.

Z uniformného davu sa vždy vyčleňuje jednotlivec a režiséri nechávajú hercom a herečkám jedinečný priestor aj ako individualitám. Takmer každý a každá z kolektívu má v štruktúre diela samostatný výstup, v ktorom sa adresne prihovára divákom. Priama interakcia a živý kontakt s publikom, s ktorým herci a herečky akoby chceli viesť medzigeneračný dialóg, sú silnou stránkou inscenácie. V priamom oslovovaní obecenstva a v adresnom kladení otázok dokážu byť najmä herečky neuveriteľne sebavedomé, prirodzené, spontánne a vtipné. Keď jedna z nich položí divákovi otázku, v akom roku sa narodil, po jeho odpovedi nastáva v kolektíve hromadné zdesenie, nadnesene vyjadrené šokujúcim výrazom v tvári a ráznym ústupom dozadu, a z hľadiska zaznieva vlna smiechu.

Inscenácia sa uvádza v CO kryte divadla, no tvorcovia s jeho členitým pôdorysom nijako významne nepracujú. Priestor delia na dve časti: javisko a hľadisko, ktoré je tvorené usporiadanými radmi stoličiek. V scénografii prevláda minimalizmus, pozornosť je sústredená na kolektívnu hereckú zložku. V strede scény – v druhom pláne javiska – stojí dekoratívny starožitný sekretár a spoza jeho horných dvierok prenikajú žiary farebných svetiel. Na zemi sú rozložené štyri kusy kruhových herných ovládačov z tanečnej videohry, zrkadlá a prázdne PVC nádoby na vodu s nadpismi pomenúvajúcimi staršie generácie – mileniáli či Husákove deti.

Formálne nie je inscenácia žiadnym originálnym počinom, výrazovo však ponúka veľmi živé a temperamentné divadelné obrazy duše jednej generácie, v ktorých aj divák staršej generácie nachádza prieniky s vlastným vnútorným prežívaním v adolescentnom a mladšom veku. Je pokusom o nadviazanie medzigeneračného dialógu, ktorý by nemal ostať nepovšimnutý. Veď kto z nás si neprešiel hľadaním a potvrdzovaním seba samého či pocitmi stratenosti a neporozumenia zo strany starších vo svojom okolí?


[1] Súčasťou projektu, zameraného na rozvoj mladého diváka, je aj inscenácia Krása nevídaná uvedená v premiére v januári 2022. Pripravovaná je aj tretia inscenácia pod názvom Fantomas.

[2] Reprezentatívnu vzorku predstavovali mladí ľudia vo veku od 15 do 29 rokov, pôsobiaci v osemnástich mládežníckych organizáciách zo Slovenska a Českej republiky. Pozri Hodnoty mladých : Kvantitatívny výskum hodnôt mladých ľudí. [cit. 23. 3. 2022]. Dostupné na internete: https://hodnotymladych.org/o-vyzkumu/?lang=sk

[3] Z výskumu napríklad vyplynulo, že mladí Slováci a Slovenky si v porovnaní s Českom významnejšie viac vážia náboženské či kultúrne tradície a zvyky, a aj preto sa veľká časť Slovákov stráni etnickej, náboženskej či sexuálnej rôznorodosti. Výskum zároveň odhalil i viacero priaznivých aspektov hodnotovej orientácie zetkovej generácie z Čiech a Slovenska. Príslušníci tejto generácie si napríklad najviac vážia postoje a vlastnosti ako benevolencia či dobroprajnosť. Záleží im na sebe, ale rovnako aj na ich najbližšom okolí. Považujú za veľmi podstatné preukazovať blízkym ľuďom starostlivosť a láskavosť a byť vo svojom bezprostrednom okolí vnímaný ako dôveryhodný a lojálny člen komunity. Zároveň je pre nich dôležité vlastné sebaurčenie, teda samostatnosť v myslení a konaní. Chcú pracovať na svojom rozvoji a mať možnosť autonómneho rozhodovania o vlastných cieľoch a aktivitách. Pozitívne je tiež napríklad zistenie, že mať úspech, moc a vplyv im nie je hodnotovo blízke. Pozri kapitoly Hodnoty mladých v Česku a na Slovensku a Etická dilemata a genderová rovnost. In: ANDRESOVÁ, Nela; ČAVOJSKÁ, Katarína (eds.). Hodnoty mladých: porovnanie hodnôt a postojov Čechov a Slovákov. Bratislava: Rada mládeže Slovenska, 2021, s. 58 – 97. ISBN 978-80-99942-02-9. [cit. 23. 3. 2022]. Dostupné na internete: https://hodnotymladych.org/wp-content/uploads/2021/12/Hodnoty-mladych-publikacia-final-digital.pdf

[4] Kolektív autorov. Sused, ktorého nechcem [Bulletin k inscenácii]. Bratislava: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, 2021, s. 13. [cit. 23. 3. 2022]. Dostupné na internete: https://dpoh.sk/wp-content/uploads/2021/11/GenZ-online-bulletin.pdf

[5] HRČKA, Juraj a kolektív. Sused, ktorého nechcem. [Scenár k inscenácii]. Bratislava: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, 2021, s. 26.

[6] Kolektív autorov. Sused, ktorého nechcem [Bulletin k inscenácii]. Bratislava: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, 2021, s. 5. [cit. 23. 3. 2022]. Dostupné na internete: https://dpoh.sk/wp-content/uploads/2021/11/GenZ-online-bulletin.pdf

[7] HRČKA, Juraj a kolektív. Sused, ktorého nechcem. [Scenár k inscenácii]. Bratislava: Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, 2021, s. 12.

[8] Hodnoty mladých : Kvantitatívny výskum hodnôt mladých ľudí. [cit. 23. 3. 2022]. Dostupné na internete: https://hodnotymladych.org/2021/12/30/hodnoty-mladych/?lang=sk

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Uverejnené: 2. mája 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Go to Top