(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaKol. autorov: Krása nevídaná
Premiéra22. januára 2022
Divadelná sezóna

Kol. autorov: Krása nevídaná

Réžia: Zuzana Fialová

Dramaturgia: Valeria Schulczová, Darina Abrahámová

Účinkujú: Mária Schumerová, Annamária Janeková, Romana Ondrejkovičová, Vivien Kvasnicová, Ema Šútovcová

Scéna, kostýmy, light design, inštalácie: Vivien Kvasnicová, Paula Gogola, Ema Šútovcová

Hudba: Samuel D. Abrahám

Videoprojekcie: Ivan Finta

Odborný konzultant: Katarína Štefaničiaková

Premiéra sa uskutočnila 22. 1. 2022 v CO kryte divadla DPOH v Bratislave.

Recenzia vznikla na základe reprízy zo dňa 24. 2. 2022.

Ja som sebe najmilšia osoba[1], čarovná formulka, taká jednoduchá a pritom niekedy tak ťažko vyrieknuteľná. Vedieť si tieto slová povedať, je výzvou pre mnohé ženy a jedným z posolstiev inscenácie Krása nevídaná. Spolu s inscenáciou Sused, ktorého nechcem ju uvádza Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod dramaturgickým názvom Generácia Z (v tomto cykle sa pripravuje aj tretia inscenácia). Ide o projekt programovo určený mladému divákovi – príslušníkovi tzv. generácie postmileniálov. Dňa 24. 2. 2022 sa po predstavení konala diskusia s tvorcami a účastníkmi projektu Smartheatre (online dielne kreatívnej divadelnej kritiky), zameraného na kultivovanie mladého diváka kritika.[2] Autorské divadelné výpovede súčasníkov Generácie Z sa svojím dramaturgickým zámerom stretávajú s cieľmi projektu Smartheatre, aj preto mala inscenácia Krása nevídaná medzi jeho účastníkmi také pozitívne ohlasy: „Krása nevídaná v réžii Zuzany Fialovej je pre mňa nesmierne aktuálna, autentická, odvážna, drsná a citlivá. Všetky a všetci chceme byť perfektní a príťažliví, ale zabúdame najmä na to, že pri tom máme byť hlavne šťastní a sami sebou.“[3]

Krása nevídaná však zďaleka nie je úzko adresná. Je omnoho komunikatívnejšia a dokáže osloviť i staršie generácie – rovnako ženy ako aj mužov. Tvorivý tím je prevažne ženský (iba na hudbe a videoprojekciách sa podieľali muži) a pracujúc s autorskými textami, ktoré napísali herečky samy, inscenácia prirodzene reflektuje ženskú (kolektívnu) skúsenosť so svetom. Texty sú otvorené a priame, poetické a metaforické. Inšpirácia reálnymi skúsenosťami je síce základom autorských textov, no pre diváka je tu stále prítomné divadelné tajomno, nevie úplne odhaliť, do akej miery sa skutočnosť kryje s fikciou a do akej miery prechádzajú osobné skúsenosti do sprostredkovaných. Podstatné je, že takmer každá žena sa vie s mnohými situáciami stotožniť a inscenácia má univerzálny potenciál. Herečky autorky sa totiž svojou výpoveďou neprihovárajú iba ženám jednej generácie. Adresujú ju všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom vstúpili do ich životov a mali na nich zásadne formatívny vplyv – mužom, s ktorými boli vo vzťahoch, rodičom a starým rodičom, učiteľom a učiteľkám, kamarátom i kamarátkam a mnohým iným.

Inscenácia je mozaikou autentických živých a pestrých obrazov ženského sveta, ktorý tvorkyne približujú širšou škálou javiskových prístupov. Epické rozprávanie a priamu interakciu s divákom striedajú hrané dialógy, hovorené slovo oživuje spev, rap i standup a do javiskovej akcie vstupuje aj videoart. V inscenácii významne figuruje originálne, hravo a interaktívne poňatá scénografická zložka, ktorú vytvorili študentky Vivien Kvasnicová, Paula Gogola a Ema Šútovcová z Katedry intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Výtvarníčky vypĺňajú členitý priestor CO krytu, v ktorom sa Krása nevídaná uvádza, výtvarno-objektovými inštaláciami.[4] Tie si môže divák lepšie prezrieť ešte pred začatím predstavenia. Po vstupe do podzemia sa ho ujíma jedna z tvorkýň scénografie a ako sprievodkyňa v múzeu ho pozýva na prehliadku expozícií – tzv. kójí. Predstavuje mu instagramovú kóju, v ktorej herečka Romana Ondrejkovičová sedí na stoličke, k divákom otočená chrbtom, a pozornosť púta jej výrazná bunda s nadpisom „local celebrity“. V kresťanskej, symbolicky do biela ladenej kóji (posteľ prestretá bielou bielizňou, biely písací stôl) nehybne za písacím stolom pózuje v bielom oblečená herečka Mária Schumerová a číta si modlitebnú knižku. Sprievodkyňa vedie obecenstvo ďalej a ukazuje mu kóju násilia (zo stropu visiaci veľký čierny poloroztrhnutý vak, z ktorého vypadáva a na zemi v kope leží dámska bielizeň), barbie kóju s barbie domčekom a klasickými barbie bábikami, stráženú herečkou Annamáriou Janekovou, či politickú kóju, výtvarne poňatú ako metaforu maternice. V malej trojstennej časti miestnosti, obloženej ružovo-červenou zvukotesnou penou, stojí mikrofón na stojane a z reproduktora opakovane zaznieva heslo nedávnych protestov proti sprísňovaniu interrupčného zákona. V závere sa skupina pristavuje pri pavučinovej kóji. V inštalácii z kusov bielych dámskych pančušiek, popretkávaných do abstraktného tvaru pripomínajúceho pavúčiu sieť, stojí uväznená výtvarníčka Vivien Kvasnicová. Vysvetľujúci komentár sprievodkyne naznačuje, že tento objekt symbolizuje sieť životných problémov mnohých žien a cestu von je často potrebné hľadať aj za asistencie odbornej terapeutickej pomoci.

Po tomto pôsobivom entrée sprievodkyňa predsa len usádza divákov do usporiadaných radov stoličiek a ďalšie javiskové dianie už tvorkyne sústredia prevažne do prednej časti priestoru (objekty pančuškovo-pavučinových sietí sú inštalované aj v dvoch krajoch hlavnej javiskovej časti). Tematické prvky, náznakovito a metaforicky prítomné v objektových inštaláciách, prakticky nadväzujú na témy, ktoré herečky v javiskovej akcii rozvíjajú a interpretujú. Ideál krásy a úspechu, kresťanská výchova, spoločenské normy a nimi nastavené očakávania od žien, násilie, manipulácia, sexuálne, fyzické i psychické zneužívanie, politické úsilie o obmedzovanie ženských reprodukčných práv, depresia, úzkosť. Autorky vyzývajú k sebaláske a k sebaprijatiu, v čom nám často najviac bráni paradoxne práve naše najbližšie okolie. Od útleho veku nás fixuje do vopred daných vzorcov a „škatúľ“ a akékoľvek vymykanie sa z týchto „nalinajkovaných“ zásad nás neskôr vedie do víru konštantného sebaspochybňovania a sebaoviňovania. O tom všetkom tvorkyne hovoria vážne, s iróniou i sebairóniou, s nadhľadom, humorom aj hyperbolou.

V herectve sa v závislosti od zobrazovanej situácie mieša civilnosť so štylizáciou. Spôsob, akým tvorkyne scénickú mozaiku skladajú, poukazuje aj na istú fázovosť – životnú i emočnú. Od narodenia až po dospelosť, od radosti a smútku cez hnev až po schopnosť akceptovať skutočnosť s nadhľadom a humorom. Keď sa všetky tri herečky zhromaždia nad handrovou bábkou ako rozprávkové sudičky, do vienka jej v mnohých významových variáciách dávajú rady v duchu „nebuď taká, buď onaká, buď onaká a nebuď taká“. S dávkou irónie a humoru nad ňou vyslovujú rôzne často zaznievajúce očakávania a nároky, ktorými nás okolie od narodenia častuje. Už v rannom detstve prichádzajú prvé zranenia a herečky, sediac na malých škôlkarských stoličkách, sa vyznávajú zo svojich osobných i vzťahových tráum. Keď jedna rozpráva, ostatné ju v tichosti, so záujmom a pochopením počúvajú. Napríklad Annamária Janeková, zaujatá príbehmi kolegýň, sedí na malej stoličke a monotónne mieša lyžičkou v prázdnej malej šálke. Smútok a frustrácia postupne ústia do hnevu, ktorý dávajú herečky otvorene najavo a vyrovnávajú sa s ním. Vtipný a rafinovaný je mužovi adresovaný hejterský rap Romany Ondrejkovičovej. Hnev a odhodlanie v sebe skrýva i obraz cirkusového vystúpenia, v ktorom Mária Schumerová s megafónom pri ústach energicky kričí, že nikto nebude ženám diktovať, ako sa majú správať a narábať so svojím telom. Pustením reprodukovaných nahrávok, v ktorých publikum rozpoznáva aj hlas a vyjadrenia Anny Záborskej či odkazy na istanbulský dohovor, nadobúda výstup istý politický rozmer a tvorkyne tak odkazujú „horlivej“ časti našej politickej reprezentácie „nechajte naše maternice na pokoji!“. Traumy osobnosti potrebujú ventil, a tak po akceptácii vnútorného hnevu a všetkých emócií s ním spojených prichádza na rad humor a irónia. Herečky napríklad v krátkom „kolečku“ sebaironizujúco citujú sexistické vtipy a Annamária Janeková vystúpi s iskrivým a dojímavým standupom.

S premenou stvárňovaných životných i emočných fáz na scéne variujú i kostýmy. Herečky si biele nočné košieľky prezliekajú za farebnejší odev – sukňu, svetre a nohavice jemných pastelových farieb. Obuté majú klasické biele cvičky, ktoré boli kedysi povinnou výbavou vrecúška s telocvičným úborom. Kostýmovú jemnosť a všednosť neskôr nahrádza výraznosť, väčšia elegantnosť a tmavé farby. Mária Schumerová ladí svoju čiernu mikinu a dlhú úzku sukňu s jasne žltými šnurovacími topánkami a do čiernych šiat sa prezlieka aj Romana Ondrejkovičová, ktorá si tiež oblieka koženú bundu a obúva vysoké čierne topánky. Annamária Janeková kostýmovo dopĺňa herečky zamatovým smaragdovým kompletom a hnedými mokasínami.

Otvorenie brán do ženského sveta – ukázanie toho, čo sa skrýva „za plachtou“, je naznačené odtiahnutím veľkej plachty odkrývajúcej druhý plán javiska. I k tomu pristupujú tvorkyne ironicky a odostretím bielej plachty sa divákom naskytne pohľad na stenu postavenú z mnohých mikrovlniek mätovej zelenej farby. Herečky s týmto nápaditým scénografickým prvkom vcelku dôvtipne pracujú. Z mikrovlniek vyberajú ďalšie rekvizity alebo otáčaním ovládacích gombíkov vytvárajú cinkavý hudobný podklad pre Ondrejkovičovej rap a do jeho rytmu súbežne hýbu bokmi. Opakované pípanie a cinkanie mikrovlniek je symbolom domácich spotrebičov, ktorých úlohou je pripomenúť potrebu dokončenia práce – vypnúť rúru, vybrať riad z umývačky či vyvesiť vypraté šaty. Práve originálny autorský rap s beatmi cinkania a pípania, vydávanými mikrovlnnými rúrami, či už spomínaný živý spev herečiek robia inscenáciu zaujímavou aj hudobne a sú sviežim doplnkom k inak skôr atmosférotvornej hudbe Samuela D. Abraháma.

Veľká plachta oddeľujúca dva plány javiska je zároveň funkčným prvkom na premietanie videoobrazov – externe natočených (napríklad poetický obraz vizualizujúci herečky a výtvarníčky, ležiace a prehadzujúce sa na posteli) alebo zachytávajúcich vedľajšiu akciu z priestorových kójí, na ktorú nemá divák v provizórnom hľadisku priamy výhľad (napríklad obraz herečky z útrob pavučinovej siete poškodzujúcej si telo). Tvorcovia pracujú s mediálnou estetikou na viacerých úrovniach a videoobraz tu nie je len vizuálnym doplnkom, s javiskovou realitou vstupuje do aktívneho vzťahu. Pôsobivé sú napríklad obrazy, v ktorých herečky živou akciou prenikajú do videoobrazov premietaných na bočné plátna, pozdĺžne natiahnuté na dvoch múroch. V bielych nočných košieľkach (na živo aj na videu), priamo stojace vo videoobraze sa na javisku prikrývajú skutočnou bielou prikrývkou a kopírujú svoje vlastné obrazy na videu, prípadne sa štylizujú do iných polôh. Na videu ale i na živo sa k sebe túlia, vstávajú z postele a znova si do nej líhajú.

Inscenácia Krása nevídaná je veľmi príjemným divadelným prekvapením s debutantským obsadením. Herečka Zuzana Fialová sa v ňom predstavila ako režisérka so značným potenciálom, ktorá si zároveň veľmi dobre zostavila inscenačný tím. Študentky z Vysokej školy výtvarných umení ukázali schopnosť rozumieť objektom, médiám i divadlu v nedivadelnom priestore, čoho výsledkom je pôsobivé postdramatické výtvarné riešenie inscenácie. Fialová prizvala k spolupráci odbornú terapeutku Katarínu Štefaničiakovú, aby spoločne vytvorili dôveryhodný priestor aj na zdieľanie osobných tráum. Herečkám Márii Schumerovej, Annamárii Janekovej a Romane Ondrejkovičovej dala Fialová priestor prejaviť sa ako nádejným autorkám, ich texty spolu s dramaturgičkami Valeriou Schulzovou a Darinou Abrahámovou zinscenovala do svižného a výrazne komunikatívneho javiskového tvaru. Veľkým benefitom inscenácie je, že tvorkyne neinscenujú už mnohokrát recyklované ženské témy, vždy nazerané z jedného uhla pohľadu; inscenácia nie je ani žiadnym feministickým manifestom. Je skutočne otvoreným a trefným, herecky autentickým a zároveň estetizovaným divadelným gestom, ktoré signalizuje ženám, že bezpečné miesto na zdieľanie našich skutočných emócií existuje a mať sa rada nie je sebectvom, ale alfou a omegou životnej pohody a istoty.


[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky z predstavenia.

[2] Smartheatre je iniciatívou Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov.

[3] HORVÁTHOVÁ, Dominika. Každý by sme mali byť svojou najmilšou osobou, ale nie je tomu tak. [cit. 17. 3. 2022] Dostupné na internete: https://smartheatre.sk/kreativne-recenzie/cinohra/kolektiv-autorov-generacia-z-krasa-nevidana-dpoh-2022/kazdy-by-sme-mali-byt-svojou-najmilsou-osobou-ale-nie-je-tomu-tak

[4] Divadlo DPOH začalo tieto podzemné priestory v ostatnej dobe aktívnejšie využívať pre rôznorodé výstavné i divadelné aktivity. Napríklad v lete 2021 bola v týchto podzemných priestoroch uvedená performatívna inštalácia Zánik západu divadla Antiteatro v réžii Antona Korenčiho a v súčasnosti tu divadlo okrem inscenácií z cyklu Generácia Z situuje aj viaceré ďalšie inscenácie vlastnej produkcie.

Od Uverejnené: 22. marca 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top