Dagmar Inštitorisová
Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Stanislav Štepka: Madona s dieťaťom (Horká komédia z domu vedľa diaľnice)
Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate.
Impresia a Tri sestry
Čechovove Tri sestry vznikali v období impresionizmu (fr. impression – dojem). Pre diela tohto modernistického smeru je typické, že z výrazového hľadiska sa opierajú o ilúziu chvenia, zdania vibrácie, dynamickosti prežívania – či jednoducho povedané: vytvárajú dojem niečoho alebo niekoho, a teda nie realistický či dokonca autentický výraz reality. Ak aplikujeme uvedené charakterizácie priamo na Tri sestry, z hry sa stane príbeh o živote v zdaní reality, v ilúzii a v predstavách, ktoré nielenže nie sú napĺňané, ale korenia sa v prežívaní a myslení postáv čoraz hlbšie a hlbšie. Až tak, že životom v nich, nesmiernym ponorením sa do „lákavosti“ ich dynamiky, sa postupne stávajú všetky postavy ich zosobnením.
Som veľmi trpezlivý… spravodlivý
Divadelné hry francúzskeho existencialistu Alberta Camusa sa na našich javiskách neobjavujú často. K najviac inscenovaným hrám patrí Caligula (1944), prvýkrát uvedená v Slovenskom národnom divadle až v roku 1990 a celkovo štyrikrát. Diváci Slovenského komorného divadla v Martine sa s tvorbou Alberta Camusa stretli po prvý raz v roku 1996, jeho adaptáciu románu Williama Faulknera Requiem pre mníšku inscenoval Ivan Petrovický.
Hravá príťažlivosť divadelnej mágie (aj vážneho)
Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.
Aké je divadlo, ktoré prekračuje hranice?
Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob života a Robert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov.
Kde je srdce zemegule?
Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule.
Nielen o divadle
Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.
Čierny tanec smrti
Inscenácia Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) v autorstve a réžii Romana Poláka vznikla hlavne na základe troch autobiografických kníh z pera tých najpovolanejších – ako sa uvádza v úvode dramatického textu ohľadne primárneho čerpania biografických údajov. Ide o Laternu magicu (1987) Ingmara Bergmana, Premenu (1977) Liv Ullmannovej, ktorá bola jeho partnerkou a milenkou v rokoch 1965 – 1970 a autobiografiu ich dcéry Linn Ullmannovej s názvom Nepokojní (2015). Inšpiráciou pre R. Poláka však boli, samozrejme, aj Bergmanove filmy či jeho dramatické a prozaické diela a ďalšie autobiografické materiály.
Po/doby Petra Karvaša
Pamäť dejín je – doslovne – závislá na tom, ako sa píšu... A píšu sa vždy veľmi ťažko. Či už je človek priamym svedkom udalostí, ktoré opisuje, alebo nie... Byť priamym svedkom totiž – okrem iného – znamená, že vystavujeme svoju individuálnu pamäť ostrej kritike ďalších priamych svedkov opisovanej udalosti. Peter Karvaš bol často priamym svedkom udalostí (i v mikrosvete obyčajných ľudí), ktoré opisoval či už v prozaickej, alebo dramatickej tvorbe, ale bol hlavne svedkom doby, ktorú sa snažil zachytiť svojou umeleckou tvorbou.
