Šárka Ondrišová a Peter Groll patria v súčasnosti k umelcom tvoriacim medzidruhové inscenácie, vyznačujúce sa neilustrujúcimi výrazovými prostriedkami. Charakteristickou črtou tejto „introvertnej“ umeleckej dvojice sú filozofujúce hudobno-obrazové polia tancujúcich tiel, hľadajúcich rôznorodé interpretácie svojho krátkodobého pobytu na Zemi.
Rumunsko a Poľsko sú zdanlivo odlišné a vzdialené krajiny. Napriek tomu majú niečo spoločné. Obe sú veľkými európskymi štátmi, neporovnateľnými rozlohou a počtom obyvateľov so Slovenskom. Vzájomné vzťahy týchto krajín sú však aj napriek tomu plné predsudkov. V očiach Poliakov, ale i väčšiny Stredoeurópanov (vrátane nás) je Rumunsko vnímané ako zaostalá balkánska krajina, čo je opäť stereotyp.
Sláva Daubnerová vo svojej poslednej „iluminačnej“ premiére načrtla množstvo problémov a tém, ako sa „vysporiadať“ s paranormálnymi javmi vyskytujúcimi sa okolo nás. Existujú ešte vôbec zázraky? Môže sa klamstvo povýšené na zázrak v našich „mysliach a rukách“ premeniť na skutočné nesmrteľné umenie?
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij Choreografia: Vladimir Malakhov podľa Mariusa Petipu, [...]
Bábkové divadlo na Rázcestí prezentovalo v októbri 2011 Batolárium – divadelný projekt pre batoľatá od desiatich mesiacov do troch rokov. V propagačných materiáloch je uvedené, že na predstavení je „dovolené hýbať sa, dotýkať sa, skúmať, slintať, prdkať, smiať sa, aj plakať“[1].
„Je to ako detská hra, nikdy nás to neprestane baviť,“ povedal o detektívkach francúzsky herec Melvil Poupaud, ktorý hral hlavnú postavu v novom francúzskom filme na motívy príbehu z Bodu nula. To, že po tejto látke siahli aj francúzski filmári, a to iba pred piatimi rokmi, možno nepriamo potvrdzuje, že stará dobrá Agatha ešte žije.
Inscenácia Hamlet a syn – ako píšu o nej na webovej stránke divadla jej tvorcovia – je v línii projektov Divadla z Pasáže v Banskej Bystrici výnimočná tým, že je súčasťou, alebo presnejšie – jedným z výsledkov cyklu vzdelávania o divadle, ktorý majú za sebou herci tohto divadla. Konkrétne ide o obdobie antického gréckeho divadla, v rámci ktorého sa oboznámili aj so starovekou gréckou mytológiou. Medzi mýty, ktoré sa v inscenácii reflektovali prostriedkami tak divadla, ako aj teatroterapie, patria príbehy o Orfeovi a Euridike, Minotaurovi a Ariadne a Prométheovi. Ide o príbehy, ktoré sa tvorcom inscenácie – predovšetkým autorovi scenára a režisérovi Jánovi H. Mikušovi a dramaturgičke Jane M. Hanzelovej – vzhľadom na ich základný inscenačný zámer spojili v jednom.
Po švédsky píšuci Fín Bengt Ahlfors patrí na Slovensku medzi obľúbených autorov decentných komédií. Decentných preto, že nepíše bulvár s jednoduchou zápletkou a kopancami do zadku. Sú to komédie, ktoré s niekedy aj čiernym humorom otvárajú problémy moderného sveta ako sex po šesťdesiatke či delenie dedičstva. Ahlfors je autorom viac ako tridsiatky hier. Najznámejšie z nich Iluzionisti, Posledná cigara, Divadelná komédia či Ale, ale, pani plukovníková sa s úspechom hrali a hrajú aj na Slovensku. Posledné tri menované tituly inscenovalo Slovenské národné divadlo.
Ak by sme sa pozreli na kompletnú inscenačnú tradíciu Shakespearových komédií na slovenských profesionálnych javiskách, možno by nás (ne)prekvapilo časté uvádzanie Sna noci svätojánskej (aj pod názvami Sen letnej noci, Sen noci májovej a i.). Oproti iným dramatikovým komédiám práve táto magická feéria, kde sa sen stáva skutočnosťou a naopak, už od roku 1920 nezišla z našich javísk. Bola vôbec prvou Shakespearovou hrou uvedenou v Slovenskom národnom divadle, teda aj prvou v slovenskom profesionálnom divadle (1920, v réžii Viléma Táborského) a neskôr sa jej ujímali najvýznamnejšie osobnosti našej divadelnej réžie, akými boli a sú Viktor Šulc, Ján Jamnický, Karol L. Zachar, Roman Polák či Ľubomír Vajdička.
V Slovenskom národnom divadle sa starší človek opäť stáva hravým „dieťaťom“. Tentoraz však nesníva o tom, čo zažije, ale skôr o tom, čo už zažil. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti si tým viac váži prítomný okamih. Tému dôležitosti príjemných spomienok prinášajú na scénu veľkej Sály činohry SND herci, ktorí rovnako, ako ich postavy, starnú s noblesou, šarmom a humorom. A tak aj tí mladší si v hľadisku môžu uvedomiť, že žiť sa naozaj oplatí čo najradostnejšie.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.