(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

(STARO)NOVÁ SPIACA KRÁSAVICA

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/(STARO)NOVÁ SPIACA KRÁSAVICA
Divadlo
InscenáciaVladimir Malakhov/Piotr Iľjič Čajkovskij: Spiaca krásavica
Premiéra25. mája 2012
Divadelná sezóna

Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Choreografia:
Vladimir Malakhov podľa Mariusa Petipu,
Naštudovanie:
Christine Camillo, Marzena Sobiansky-Holtz, Korina Stolz-Franke, Barbara Schroder-Kozianka
Libreto:
Ivan Alexandrovič Vsevoložskij podľa rozprávky Charlesa Perraulta
Scéna a kostýmy:
Valery Kungurov
Hudobné naštudovanie:
Martin Gigac s orchestrom Slovenského národného divadla
Dirigenti:
Martin Gigac, Martin Leginus
Obsadenie:
Princezná Aurora:
Ľudmila Konovalova a. h., Romina Kołodziej, Barbora Kubátová, Shoko Nakamura a. h., Iana Salenko-Walter a. h.
Princ Désiré:
Orazio di Bella, Oliver Jahelka, Sergej Jegorov, Mikhail Kaniskin a. h., Dinu Tamazlacaru a. h., Marian Walter a. h.
Kráľ Florestan:
Daniel Slabý, Mergim Veselaj
Kráľovná:
Kvetoslava Štefeková
Pestúnka:
Mária Kupcová
Catalabutte, ceremoniár:
Jan Seitl, Daniel Slabý, Michal Velčický
Víla Orgován:
Chelsea Andrejic, Andrea Laššáková, Viola Mariner, Silvia Najdená
Víla Carabosse:
Peter Dedinský, Vladimir Malakhov a. h., Andrej Suchanov
Víly:
Chelsea Andrejic, Scarlet Hollands, Veronika Hollá, Elena Chetvernya, Barbora Kubátová, Ashley Brooke Lunn, Kristína Luptáková, Sarah Millner, Reona Sato, Sumire Shojima, Viktória Šimončíková, Hana Švábenská
Modrý vták:
Orazio Di Bella, Adrian Ducin, Andrej Kremz, Maxim Sklyar
Princezná Florina:
Kristína Luptáková, Veronika Hollá, Barbora Kubátová
Briliant:
Chelsea Andrejic, Andrea Hrbková, Andrea Laššáková, Viola Mariner, Silvia Najdená
Smaragd:
Veronika Hollá, Andrea Hrbková
Rubín:
Chelsea Andrejic, Andrea Hrbková, Kristína Luptáková
Zafír:
Veronika Hollá, Sumire Shojima
Popoluška:
Cosmina Maria Sobota Zaharia, Chelsea Andrejic
Princ Fortune:
Ubaldo Cives
Mačka:
Katarína Singhofferová
Kocúr:
Ruan Crighton
V Slovenskom národnom divadle[1] mal balet Spiaca krásavica vo verzii Vladimira Malakhova premiéru 25. a 26. mája 2012. V utorok 30. novembra sa hrala v  novej sezóne 2012/2013 po prvýkrát.
Spiacu krásavicu po formálnej stránke tvorí prológ a tri dejstvá. Príbeh sa začína krstinami malej Aurory na zámku kráľa Florestana. Na oslavu je pozvaných šesť víl, ktoré dávajú Aurore požehnania do života. Hlavný ceremoniár zabudol pozvať zlú vílu Carabosse, ktorá na oslavu vtrhne a kráľovskému páru sa za urážku pomstí prostredníctvom kliatby, ktorú uvalí na malú Auroru. Keď bude mať Aurora šestnásť rokov, pichne sa do prsta a zomrie. Víla Orgován kliatbu zmení tak, že len zaspí hlbokým spánkom, z ktorého ju preberie len pravá láska. Na oslave svojich šestnástych narodenín si Aurora vezme od preoblečenej Carabosse kyticu, pichne sa do prsta a zaspí. O sto rokov neskôr sa do jej hradu, vďaka víle Orgován, dostane princ Désiré. Víla Orgován mu v lese pričarovala Auroru a on sa do nej zamiloval. Jeho čistá láska princeznú odkľaje. Na ich svadbu zavítajú rozprávkové bytosti z celej ríše.
Spiaca krásavica (La belle au bois dormant) bola po prvý raz inscenovaná v Imperátorskom divadle v Petrohrade v roku 1890. Tento celosvetovo známy balet vznikol ako pocta veľkým dvorským baletom z čias Ľudovíta XIV. Barokový tanečný štýl, ktorý Marius Petipa integroval do formy klasického tanca je to, čo tomuto dielu dodáva výnimočnosť a odlišuje ho od ostatných klasických titulov. Žiaľ, práve táto osobitosť vo verzii Vladimíra Malakhova chýba. Je pravdou, že choreograf čerpal pri vytváraní novej verzie Spiacej krásavice aj z pôvodnej choreografie. No na druhej strane z nej odstránil veľa detailov, ako napríklad konkrétne pohyby rúk, trupu, ktoré sú pre Spiacu krásavicu vlastné. Zbrúsil aj obsahovú podstatu dejových scén, ktoré nahradil akýmsi zvláštnym hraním pred stiahnutou oponou. V týchto „medzivýstupoch“ sa úplne zbytočne pokúša demonštrovať, ako Aurora rastie, ako ju zlá Carabosse neustále ohrozuje a víla Orgován chráni. Tieto výstupy majú zanedbateľnú výpovednú hodnotu a ešte menej logiky. Aj cesta princa a víly Orgován do paláca spiacej Aurory je dramaturgicky a technicky nedotiahnutá. Vladimir Malakhov svojou verziou Spiacu krásavicu nikam neposunul ani nevylepšil. Skôr sa mu podarilo vytvoriť predstavenie, ktorého podstatou je len tanec a chýbajú mu vnútorné vzťahy a väzby. Práve tie dávajú tomuto titulu jeho podstatu. Je viac než len potešujúce, že vďaka korekciám baletného majstra Slovenského národného divadla Bachrama Maripoviča Juldaševa sa inscenácia v novej sezóne posunula kvalitatívne výrazne dopredu. Baletný súbor Slovenského národného divadla je súborom, na ktorom je vždy viditeľná zmena vedenia na tréningoch. S ohľadom na vedenie súboru a pomery v balete SND (nízky počet skúšok na jednu inscenáciu, ktoré sú veľmi často len dve, atď.) je úkaz kolísavých a menej kvalitných výkonov stále častejší. Preto mi nedá nevyzdvihnúť prácu baletného majstra B. M. Juldaševa, ktorému sa podarilo inscenácii dodať nielen šmrnc a dušu, ktorá jej predtým chýbala, ale i stabilitu v technike a výraze.
I tak bola v prológu v prípade zboru zainteresovanosť do deja nedostačujúca hneď od jeho príchodu na scénu. Snaha zboru je badateľná, no jeho výkony sú stále vágne a divácky nezaujímavé. Práca na hereckom prejave baletného zboru a jeho funkcia v diele je v Slovenskom národnom divadle už dlhé roky zanedbávaná. Preto jeho nevýrazný výkon, ktorý sa skladá z narežírovaných a neprirodzených reakcií, až tak neprekvapí, skôr zamrzí. Zbor SND má veľký potenciál, s ktorým sa však adekvátne nepracuje. Renomé sa im podarilo napraviť v prvom dejstve (Aurorine narodeniny), potešila jeho dámska časť nielen pekným a technicky vyváženým tanečným výkonom, ale i takmer dokonalou súhrou. Tú, ako i vizuálny zážitok z krásnych línií attitudes en avant miestami pokazila Alexandra Walton. Podobným prípadom je i Damián Šimko. V prológu pôsobil dojmom, že suita je nad jeho sily. Nielen po stránke výrazovej, ale i technickej. Jeho mínusom je slabá koncentrácia na prácu priehlavkov v skokoch. V prvom dejstve potešili i dve z Auroriných priateliek. Zuzana Pecková a Katarína Singhofferová patria medzi tanečnice, ktoré svojou charizmou prežiaria scénu i prostredníctvom malej postavy. Ich tanečný výkon bol kvalitný a plný hravosti. Svojím výkonom v suite i v gavalieroch potešil Dominik Slavkovský, je to tanečník s krásnymi telesnými proporciami. Jeho veľkou devízou je, že na scéne pôsobí vizuálne príjemným dojmom. Napriek niekoľkým technickým zaváhaniam je tanečníkom, o ktorom ešte budeme počuť. I keď technická úroveň zboru, najmä u jeho pánskej časti, by mohla byť lepšia, celkový dojem z inscenácie tentoraz zbor nepokazil. Skôr naopak. Priala by som si, aby i do ďalších predstavení vstupovali s takým nadšením ako do Spiacej krásavice.
Zo sólových postáv, ktorými sú v prológu najmä víly, podala úžasný výkon Andrea Laššáková. Je to mladá tanečnica, ktorá je v divadle len druhú sezónu, napriek tomu sa však od predstavenia k predstaveniu zlepšuje. Nie je to len interpretka, ktorá ma ideálne proporcie tela a fyzické danosti, ale vždy podá solídny a kvalitný výkon. Ak sa s tanečnicou, ktorá má takýto potenciál, bude správne pracovať, ak naberie potrebné skúsenosti a do svojho prejavu pridá o niečo viac ľahkosti, mohli by sme mať znovu kvalitnú predstaviteľku Odetty/Odílie. Uznania hodný výkon podala aj Viola Mariner v úlohe víly Orgován. Doménou Marinerovej je jej strhujúci a veľmi prirodzený tanečný a herecký prejav. Mínusom je kolísavý výkon po technickej stránke. V arabeskách a atitídach zabúda na správne položenie bokov a na spätosť línií rúk a nôh. No od posledného predstavenia sa zlepšila v rotácii. Ako víla sklamala Chelsea Andrejic, ktorú zradila najmä technika rotácie a veľkých skokov. Svoj výkon nezachránila ani výrazom, ktorý bol počas celého predstavenia mdlý.
Peter Dedinský, ktorému v Spiacej krásavici patrí úloha zlej víly Carabosse, je tanečníkom, ktorého výrazové schopnosti sú bohaté a jeho výkony kvalitatívne vyvážené. I tak je ťažké sa zbaviť pocitu, že jeho víla Carabosse je trochu rozpačitá a neistá. Mohlo by to byť spôsobené tým, že tvorca inscenácie nevychádzal z Dedinského naturelu. Víla Carabosse je herecky náročná postava, v ktorej by každý interpret mal dostať možnosť nájsť si popri predpísanej mizanscéne a choreografii svoj vlastný prejav. Dedinský však na scéne vládol istým gestom, zaujímavou mimikou a temperamentom. Je veľkým šťastím, že stále patrí do skupiny tanečníkov, ktorí sú na javisku doma takmer v akejkoľvek postave.
Princeznú Auroru plnohodnotne stvárnila Barbora Kubátová. Táto mladá sólistka je od predstavenia k predstaveniu lepšia a jej výkony sú stále viac technicky stabilné a výrazovo bohaté. Barbora Kubátová zaujala predovšetkým svojím hereckým prejavom už v minulej sezóne ako Nikia v Minkusovej Bajadére. Postava Aurory sa však stáva jej momentálnym medzníkom a začína byť pre ňu v kontexte tohto sezónneho programu baletu SND určujúca. Poradiť si s interpretačne natoľko náročným dielom ako Spiaca krásavica chce veľké skúsenosti a techniku. Kubátová, za ktorej výkonmi je cítiť tvrdá, svedomitá každodenná práca, ale aj láska k profesii, má zrejme oboje na dosah. Aurora bola v jej podaní rozkošným mladým dievčaťom, ale i vážnou a elegantnou nevestou. Predstavila sa ako zdatná tanečnica, u ktorej sú technické nedostatky skôr momentálnou indispozíciou než pravidlom. Je interpretkou, ktorá dokáže do svojej postavy vniesť štýl a dušu, čo dokázala už v entrée, keď ako rozžiarená Aurora vcupkala na scénu v očakávaní narodeninovej oslavy. Jej Aurora bola plná života, dievčenskej koketnosti a úctyhodnej techniky. Svoju silu prejavila ako v ľahkosti grand jeté, tak i v rotácii. Jej sólová variácia v prvom dejstve nemala jedinú chybičku. Neznervóznilo ju dokonca ani kolísavé tempo orchestra, či nestabilná partnerská práca Olivera Jahelku ako princa Désiré. Kubátová prvé dejstvo zvládla s ľahkosťou, nadhľadom a šarmom, ktorý by od takej mladej sólistky očakával málokto. V druhom dejstve jej výkon čiastočne ovládla koncentrácia na technickú náročnosť postavy, no i napriek tomu to jej výkonu neubralo na kvalite. Barbora Kubátová je dôkazom toho, kam dokáže tanečníka posunúť správne vedenie a s ním spojená individuálna práca. Po boku Barbory Kubátovej sa opäť predstavil Oliver Jahelka ako princ Désiré. Jeho výkon sa oproti predošlým predstaveniam tejto inscenácie výrazne zlepšil. Stabilizoval hlavne rotáciu a doskoky, ale výrazný posun bol badať aj v lyrických legátových častiach. Napriek tomu má pred sebou Jahelka ešte kus práce na technike a na osvojení faktu, že na javisku stvárňuje postavu a nereprezentuje seba. Jeho princ Désiré bol síce miestami ťažkopádny, ale výkon ako celok bol ako po technickej, tak po výrazovej stránke slušný.
V treťom, svadobnom dejstve zaujalo viacero sólistov. Výkony postáv kameňov (Smaragd, Briliant, Zafír, Rubín) boli príjemným zážitkom, hoci bol opäť problém so spoluprácou s orchestrom, ktorý práve tieto sóla výrazne spomaľoval. Napriek tomu sa interpretky nedali rozrušiť a predviedli krásne individuálne aj kolektívne výkony, na ktorých treba v prvom rade oceniť ich vzájomnú súhru. Najvýraznejší výkon podala Silvia Najdená, ktorá tancovala kameň Briliant. Jej variácii nechýbalo technicky čisté predvedenie, esteticky a vizuálne príjemná práca rúk a energia, ktorú do tanca Najdená vždy vkladá. V spoločných častiach bola rytmicky presná a schopná adekvátne obsiahnuť iskrivý charakter svojej postavy.
Spomedzi rozprávkových bytostí ako princezná Florina zaujala svojou nehou a jemnosťou Veronika Hollá, ktorá už roky patrí k nosným pilierom súboru. Jej partnerom bol Orazio Di Bella v úlohe Modrého vtáka, ktorý publikum očaril pekným, veľkým skokom a prepracovanými „batirkami“. Hoci Di Bella nepatrí medzi vysokých tanečníkov, s partnerskou prácou v tomto pas de deux sa vyrovnal so cťou. Mačací duet plný humoru a detskej hry predviedla Katarína Singhofferová spolu s Ruanom Crightonom. Ich prezentácii mačacej lásky nechýbalo okrem dotiahnutia niekoľkých charakteristických mačacích pohybov takmer nič. Duet bol veselý, vtipný a bezpochyby nadchol najmä detských divákov. Do opozície voči tomuto výstupu treba postaviť nezmyselnosť postavy Červenej čiapočky, ktorá má v tejto verzii namiesto partnera okolo krku omotanú vlčiu kožušinu. Červenú čiapočku prezentuje Elena Chetvernya. O  interpretácii v tomto prípade nemôže byť ani reči vzhľadom na to, že postave Červenej čiapočky nebol poskytnutý žiadny priestor. „Výskyt“ tejto postavy má význam len v záverečnom defilé, keď si zatancuje s ceremoniárom Catalabutteom. Duet Popolušky a princa patril Cosmine Marii Sobota Zaharii a Ubaldovi Civesovi. Tento duet stále pôsobí veľmi rozpačito a vo svojej podstate nemá v rámci koncepcie nijakú hodnotu. I keď Sobota Zaharii rola Popolušky nesedí, svoje interpretačné kvality a technické zázemie nezaprie. V tomto konkrétnom prípade by sa dalo demonštrovať na kvalitných, mäkkých, nehlučných doskokoch a práci rúk.
Scénu k Spiacej krásavici navrhol scénograf a kostýmový výtvarník Valery Kungurov. Vo vzťahu s kostýmami pôsobí veľmi zaujímavo. Spĺňa účel, teda je praktická a pre potreby baletného predstavenia vyhovujúca. V prológu ju tvorí čierna záhradná mriežka, ktorá ohraničuje zadnú časť javiska. Obsahuje dekoratívne prvky, ktoré pripomínajú zámok, či kaštieľ. Ilúziu parku efektívne navodil kríkmi, ktoré majú špicatý a oblý tvar. Oblé kríky sú obsypané bielo-ružovými ružami. Inšpiráciou mu mohol byť viedenský Schönbrunn s jeho veľkými záhradami, a parížske Versailles. Podobne sa scénograf pohral i s mrežou, ktorá sa spúšťa na spiacu Auroru. Zlatá mreža, ktorú vyčaruje víla Orgován, má symbolizovať zlatú klietku, ktorá má princeznú v spánku chrániť. Kungurov na nej logicky demonštroval plynutie času. O sto rokov neskôr, keď princ Désiré bojuje o záchranu Aurory, je zlatá klietka jemne obrastená brečtanom. V treťom svadobnom dejstve je scéna takmer prázdna, pripravená na tanečné sóla, duetá a pas de deux. Jedinou dekoráciou je už spomínaná zadná mreža, ktorá je obrastená ružami.
Kostýmy sú plné živých farieb a je evidentné, že Kungurov sa pri ich tvorbe vyhral  s prvkami gýču a satirickou hyperbolou. Ako príklad by som uviedla Catalabutteovu krikľavo ružovú parochňu, klobúky gavalierov, či kostýmy postáv kameňov (Smaragd, Briliant, Zafír, Rubín). O to väčším prekvapením bolo, že nijako výrazne v kostýme nevyzdvihol samotnú postavu Aurory. Na scénu, v ktorej oslavuje svoje šestnáste narodeniny, príde v kostýme rovnakej farby, ako majú postavy jej priateliek a dámsky zbor. Na tom by nebolo nič zlé, keby jej kostým bol zvýraznený v detailoch, a tým pádom odlíšený od ostatných. Nelogicky pôsobia aj kostýmy dvoch z piatich víl v prológu. Sú ladené do zelena a len o málo svetlejšie, než zeleno-čierny kostým zlej víly Carabosse a jej obludných spoločníkov, ktorí sú taktiež zelení. Farebnosť scény teda výtvarne nekorešponduje s dramatickým dianím na javisku. Farby sa vzájomne zlievajú a po vizuálnej stránke to na diváka môže pôsobiť zmätočne. Môžeme sa domnievať, že sa scénograf snažil o dodržanie akejsi výtvarnej jednoty inscenácie. Ak by to tak skutočne bolo je nevyhnutné položiť si otázku, či pri tvorbe kostýmov pre zborovú mazurku v treťom, svadobnom dejstve, to s kreativitou trochu neprehnal. Kostýmy sú bielo-ružové a pánska časť zboru je oblečená do ružových trikotov a bielych koletov (vrchná časť pánskeho odevu). Kostýmy v Spiacej krásavici majú prevažne dlhé rukávy. Je to v prípade baletu menej tradičná forma kostýmu, čo by však nevadilo. Problém nastáva skôr pri výbere farieb, ktoré sú pastelové, alebo ostré. Vtedy je totiž pod rukávmi vidieť najmä u pánskej časti súboru pot, čo pôsobí neesteticky a kazí to vizuálny dojem. Za určitú formu humoru by sme mohli považovať aj kostým pre Briliant. Silvia Najdená v tomto kostýme vyzerá skôr ako cukrárka, než ako briliant. Kungurov zaujímavo vyriešil storočný rozdiel v prípade klietky a zámku na konci druhého dejstva. Princov kostým sa mu adekvátne vizualizovať nepodarilo. Je bez nápadu a bez výrazu. Červený kolet s armádnymi prvkami pôsobí, akoby sa princ práve vracal z boja.
Je škoda, že súbor, a teda i celkové vyznenie inscenácie opäť nepodporil orchester, na čele s Martinom Leginusom. Orchestru Slovenského národného divadla chýba nielen intonačná, technická a hráčska istota, ale v prvom rade kolektívny duch a zanietenie, ktoré je pri tvorbe spoločného diela na mieste. Inak by sa nestávalo, že pri skúškach predstavenia sedia v jame hráči, ktorí v nej ale nesedia na samotnom predstavení. Je všeobecne známe, že orchester je samostatným článkom SND, ktorý je málokedy ochotný sa prispôsobiť potrebám súboru. Preto si, s dovolením dirigenta, dovolí odísť na konci skúšky, hoci sa predstavenie nezahralo do konca. Bežným štandardom sú hádky koncertného majstra s dirigentom. Je ale nutné dodať, že nie všetka vina leží na pleciach orchestra. Z veľkej časti padá podiel viny na toho, kto pred ním stojí. Ak by tomu tak nebolo, nestávalo by sa, že sa prim a sekund rozpadnú už v predohre a výkon ostatných skupín v orchestri, napríklad dychovej, sa nedá považovať ani za štandardný, nieto za kvalitný. Ak orchestru chýba základná vec, akou je súhra a vzájomné vnímanie sa v rámci jednotlivých skupín, ako by sme za takýchto okolností mohli očakávať, že hudobná zložka inscenácie, ktorá je rovnako podstatná ako vizuálna, bude dodržiavať štýl daného obdobia, alebo aspoň charakter hudby?
Navzdory mnohým problémom a neustálym komplikáciám, ktoré na súbor vplývajú, sa Spiaca krásavica na doskách SND nakoniec prebudila a začala žiť vlastným vnútorným životom. Inscenácia bola príjemným zážitkom ako pre tanečníkov, tak i pre publikum a po dlhom čase bola prvým slušným predstavením na pôde baletu SND. (Snáď len s výnimkou baletu Sylfida, ktorý mal nedávno premiéru). Nezostáva teda nič iné než dúfať, že Spiaca krásavica je prvou lastovičkou, ktorá prinesie ešte lepšie a kvalitnejšie baletné inscenácie.
Natália Jabůrková

 


[1] Ďalej len SND
publikované online 5. 12. 2012

Natália Jabůrková vyštudovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Spolupracovala s portálom Opera plus a portálom Mladý o kultúre inak (Mloki) či s časopisom KOD, ktorý vydáva
Divadelný ústav v Bratislave. Od roku 2016 spolupracovala na kampani Baletu SND – Zaži skutočnú vášeň ako copywriter a content creator. V súčasnosti pôsobí ako tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka.

Uverejnené: 25. mája 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Natália Jabůrková

Natália Jabůrková vyštudovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Spolupracovala s portálom Opera plus a portálom Mladý o kultúre inak (Mloki) či s časopisom KOD, ktorý vydáva Divadelný ústav v Bratislave. Od roku 2016 spolupracovala na kampani Baletu SND – Zaži skutočnú vášeň ako copywriter a content creator. V súčasnosti pôsobí ako tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Natália Jabůrková vyštudovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Spolupracovala s portálom Opera plus a portálom Mladý o kultúre inak (Mloki) či s časopisom KOD, ktorý vydáva
Divadelný ústav v Bratislave. Od roku 2016 spolupracovala na kampani Baletu SND – Zaži skutočnú vášeň ako copywriter a content creator. V súčasnosti pôsobí ako tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka.

Go to Top