Keď sa činoherný súbor rozhodne inscenovať „hudobný žáner“ (operetu, muzikál...), musí rátať s dvomi faktormi, ktoré väčšinou výrazne obmedzujú možnosti vytvoriť divadelne kvalitnú inscenáciu. Jedným je kvalita samotného diela (inscenuje sa neuveriteľné množstvo hudobne aj dramaturgicky – jemne povedané – problematických titulov), druhým sú technické a personálne možnosti (schopnosti) súboru.
Po romantickom príbehu Wagnerovho „Tristana a Izoldy“ (október 2008), siahla dramaturgia košického baletu pre svoju druhú premiéru v sezóne 2008/09 opäť po romantickom príbehu, tentokrát po reprezentantovi vrcholného romantizmu - balete Adolphe Charles Adama¬ „Giselle“. Premiéry sa konali 13. a 14. marca v historickej budove Štátneho divadla Košice. Pod inscenáciu sa ako autori podpísali Ondrej Šoth, Juraj Kubánka (réžia, choreografia) a Zuzanna Mistríková (libreto, dramaturgia). Ďalej na inscenácii spolupracovali Marilena Halászová (spolupodieľala sa na dramaturgii), Natália Horečná, Mikhaylo Novikov, Liudmyla Zhytnykova (dielčia spolupráca na choreografii), Marek Hollý (scéna v spolupráci s O. Šothom), Andrej Suchanov (kostýmy), Sergii Iegorov (filmové dokrútky), Jozef Marčinský (fotografie, plagát). V inscenácii bola použitá hudobná nahrávka Orchestra of the Royal Opera House, Covent Garden pod taktovkou Richarda Bonynge, v hudobnej dramaturgii Oleksandra Khabla. Inscenácia bola venovaná skladateľovi Svetozárovi Stračinovi, ako výraz uznania jeho tvorčieho prínosu, predovšetkým v oblasti slovenskej ľudovej hudobnej literatúry.
Banskobystrická Štátna opera už prinajmenšom tri desaťročia kreuje svoj profil v zmysle najobjavnejšieho, dramaturgicky najnekonvenčnejšieho operného divadla na Slovensku. V pomyselnej štatistike vlajočiek vztýčených na bielych miestach slovenskej opernej mapy by ich najviac patrilo práve našej najmladšej a najmenšej opere. Málo uvádzané novinky vyvažujú najpopulárnejšími titulmi operného, operetného a muzikálového repertoáru.
Meno a tvorba Rainera Wernera Fassbindera nie sú v slovenskom divadelnom kontexte často skloňované, rozhodne nepatria medzi najznámejšie, a to i napriek tomu, že Fassbinder zanechal v európskom divadelnom a filmovom umení nezmazateľnú stopu. Vďaka svojmu neštandardnému životnému štýlu, prístupu k umeniu a prívalu nových tém a foriem predstavoval značný posun vpred a nazeranie na a cez umenie úplne inou optikou, azda dovtedy netradičnou. Bez pochýb zostáva naďalej, i viac ako dvadsať rokov po svojej smrti, príťažlivým a inšpiratívnym dramatikom, režisérom, umelcom.
Divadlu Jozefa Gregora Tajovského sa ponúka jedinečná možnosť – v neďalekej Banskej Bystrici už trinásť rokov pôsobí druhá slovenská vysoká umelecká škola - Akadémia umení. No študentov či absolventov tohto učilišťa tu nachádzame menej ako poskromne. Nebolo by však korektné za túto anomáliu pranierovať iba zvolenské divadlo. Dnes komerčné tlaky odsúvajú z väčšiny repertoárových divadiel tendenciu systematickej starostlivosti o svoju umelecko-personálnu budúcnosť na vedľajšiu koľaj.
Komédia Dokonalá lúpež britského dramatika Joa Ortona pri svojej prvej premiére v roku 1965 (Divadlo West nesprávne uvádza vo svojich materiáloch rok 1964, keď bola hra napísaná) v jednom z cambridgských divadiel vzbudila značné pobúrenie tak u laického, ako i odborného publika. Aj touto skutočnosťou sa snaží divadlo West prilákať divákov do svojho hľadiska na predstavenia tejto konverzačnej komédie s prvkami čierneho humoru.
Staré divadlo Karola Spišáka (SDKS) uviedlo v tejto sezóne príbeh Charlesa Dickensa Vianočná koleda pod názvom Lakomstory z Londýna v úprave režiséra inscenácie Kamila Žišku.
Divadlo Nová scéna disponuje popri hereckom súbore aj tanečným, ktorý však bol doteraz využívaný ako integrálna súčasť muzikálových predstavení. NS sa rozhodla prizvať na spoluprácu talentovaného choreografa a režiséra Ondreja Šotha, ktorého domácim divadlom je Balet Štátneho divadla Košice. Ten priniesol na Novú scénu tanečné predstavenie Carmen, ktoré bolo pôvodne uvedené v spomínanom košickom balete.
Blízky vzťah k súčasnej írskej hre potvrdzuje divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi aj svojou – v poradí štvrtou – inscenáciou: In-Year-Face drámou Bedbound od E. Walscha. Jej scénickým stvárnením divadlo pokračuje v nastavenej tradícii priestorového naturalizmu, scénografického minimalizmu a hereckej expresivity. Hoci by sa mohlo zdať, že cool dráma, ktorá zažila vrchol (predovšetkým v anglosaskom svete) v 90. rokoch minulého storočia, má svoj zenit už za sebou, pocity a dezilúzie príznačné pre dnešok nie sú nepodobné tým, ktoré koncom storočia priniesli Európe politické zmeny a strata sociálnych istôt.
Opätovné uvedenie jednej z Brechtových najúspešnejších protivojnových hier Matky Guráže a jej detí na javisku Činohry SND v Bratislave je dôležité z viacerých aspektov. Z hľadiska histórie jej inscenovania si treba určite pripomenúť skutočnosť, že Matka Guráž mala mimoriadny ohlas tak pri prvom naštudovaní - vo vojnovom roku 1941, ako aj v povojnovom 1949, a to nielen vďaka vojnovým súvislostiam a napríklad pri druhej spomínanej premiére vďaka réžii samotného Brechta a legendárnemu stvárneniu postavy Matky Guráže Helene Weigelovou, ale aj vďaka tomu, ako sa v divadelnej hre podarilo Brechtovi vystavať prostredníctvom postavy Matky Guráže obraz o zhubnosti vojny, a to ukázaním jej všeničiacej sily na vzťahu matky a jej detí.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.