Čo sa stane, keď nám čosi nečakane naruší harmóniu? Spustí sa mnoho logických aj alogických reakcií a najmä: všetko čo bolo, sa stáva minulosťou. Aj o tom je posledná premiéra zo Štúdia tanca v Banskej Bystrici.
Či sa to niekomu páči, alebo nie, opereta je plnohodnotný divadelný druh. Dnes sme hádam už prekonali ideologické výhrady i estétske odsudky romantizujúco naivných príbehov, plných uchu lahodiacej hudby a choreografickej, scénickej i kostýmovej výpravnosti. Ak sme si na Slovensku nedokázali uchrániť pred diktátom ekonomistických lobby špecializované spevoherné divadlá na Novej scéne a v Divadle Jonáša Záborského, svedčí to skôr o nekoncepčnosti kultúrnych priorít spoločnosti, než o vyjadrení nejakých estetických kritérií.
Divadlo Romathan je osobitným úkazom na našej divadelnej mape. Ako všetky národnostné divadlá pôsobí v dvoch kultúrnych kontextoch, no podobne ako Divadlo A. Duchnoviča, pre podporu svojich národnostných špecifík sa nemá možnosť oprieť o „materskú“ kultúru. Rómovia nemajú žiadny národný štát, preto nemajú ani materskú kultúrnu základňu.
Sezóna 2007/2008 sa v Opere SND nezačala práve najpokojnejšie. Počas prázdnin nastúpila po Oliverovi Dohnányim na uvoľnený post šéfa súboru Gabriela Beňačková. Svetoznáma primadona, no ako sa čoskoro ukázalo, neskúsená manažérka, pozíciu neustála. Za jej kratučkej éry sa stihol prehĺbiť už existujúci chaos v opere na pokraj prevádzkového kolapsu.
V úvode tejto recenzie by mohla byť úvaha o originalite, či vhodnosti výberu predlohy Psíček a mačička. Počet inscenácii dramatizácie Čapkových rozprávok na Slovensku už presahuje počet desať. Dôvody opätovného inscenovania vlastne v každom zo slovenských bábkových divadiel sú však úplne jasné. Ide o fakt, že stále dorastá nová generácia detí, ktoré môže inscenácia rozprávok z tejto, povedzme to pateticky, nesmrteľnej knižky zaujať.
Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom.
Hrať pre detského diváka je prirodzenou ambíciou každého zodpovedného repertoárového divadla. Veď starosť o výchovu nového publika nie je žiadna fráza. Lenže ambícia je jedna vec, a poznanie princípov tvorby pre deti, rovnako ako otázky primeranej estetiky a dramaturgie „druhou stranou mince“. Slovenská divadelná prax často dokazuje, že nájsť rovnováhu medzi týmito „veličinami“ je dosť veľké umenie.
Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Ruda Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.
Hovorí sa tomu aj výchova k divadlu. Pretože chodenie do divadla je aj o akomsi pozitívnom návyku. Diváka si treba vychovať, „zvyknúť ho“ na to, že v mieste jeho bydliska (alebo v blízkom meste) je divadlo. Najlepšie je, ak sa táto výchova začne už v detstve. Slovenské činoherné divadlá pravidelne pripravujú inscenáciu pre detského diváka.
Námet odchodu mocného muža do priestoru obyčajného občianstva, by mohol byť príležitosťou aj pre psychologickú drámu, štúdiu či duševný striptíz. To v tom prípade, keby autora zaujímal pád človeka.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.