Rozprávku o Sne noci svätojánskej ponúkla inscenácia Ľubomíra Pauloviča na Bratislavskom hrade. Režisér jej podriadil všetko. Od vizuálnu až po výklad. Množstvo rovín, ktoré ponúka hra Wiliama Shakespera splýva v jedinej. V sne, v rozprávke. Sústreďuje sa na kúzla a čary. Konvenčný a zjednodušený pohľad na Shakespearovu komédiu vtipne rámcoval ,,spätným chodom" rozprávania Hippolity (Marta Sládečková) a Tezea (Stano Král) - delili ,,reálnu" a ,,fantazijnú" rovinu.
V druhej polovici 19. storočia maďarské divadlá zaplavil žáner bez výpovednej, estetickej, myšlienkovej hodnoty, ktorý sa nazýval ľudová spevohra. Scénky z dedinského prostredia, kde dedina bola len ku skutočnosti sa vôbec nepodobajúca, falošná dedina, hrdinovia boli idealizovaní pseudosedliaci, dej bol jednoduchý až primitívny so šťastným koncom s množstvom pseudoľudových piesní, ktoré potom hrávala cigánska muzika, a spievali ich po krčmách a zábavách.
Divadelný život Pati Garajovej-Jariabkovej bol dlhé roky spätý s bratislavským Divadlom a.ha., kde uviedla rad rozprávkových inscenácií postavených na jej hereckej osobnosti (Úplne popletená rozprávka o princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde práve mala byť, 1997; Paťa pátra po neviditeľných bytostiach okolo nás, 1998; Barónky v prášku, 1998; Paťa a (asi) sedem trpaslíkov, 1999; Duchovplná rozprávka alebo nedotýkajte sa trollov..., 2001; Paťa a piráti alebo Koho stretneš na povale, 2002; O pyšnej Dore... alebo Paťa rozprávnica, 2003; O tetke psote alebo Paťa rozprávnica II, 2004). Okrem posledných dvoch inscenácií, v takmer každej viac či menej priamo oslovovala a kontaktovala aj detského diváka, snažila sa o jeho aktívne zapojenie bud do deja inscenácie, celkovej atmosféry predstavenia alebo iba do kresby jej postavy.
Záver sezóny SND 2006/2007, patril deťom. Balet SND uviedol v svetovej premiére 22. a 23. júna 2007 tanečný muzikál „Popolvár“, ktorý na motívy rozprávky Pavla Dobšinského Popelvár spracovala a do hudobnej a tanečnej podoby pretlmočila autorská trojica Anton Popovič /hudba/, Ľubomír Feldek /libreto a texty piesní/ a Ján Ďurovčík /libreto,choreografia a réžia/.
Hra Stvorenie sveta zavŕšila trilógiu Stanislava Štepku (patria tam hry Desatoro a Sedem hlavných hriechov). Text aj divadelné spracovanie svojsky interpretujú vznik sveta a človeka, pričom sa šikovne vyhýbajú kresťanským a darwinovským teóriam (aj keď narážka na Bibliu a Darwina zaznie).
Inscenácia Oči modrého psa režisérskej a dramaturgickej dvojice Zuzany Šajgalíkovej a Veroniky Dianiškovej je dramatická kompozícia Márquezových raných poviedok. Je pravdepodobné, že tvorkyne si pre svoju tvorivú prácu zvolili rané a menej známe texty z viacerých logických dôvodov. Poviedkový útvar je nepochybne tvárnejší, prispôsobivejší a pre študentskú inscenáciu teda aj vhodnejší ako román.
Inscenátori divadelnej inscenácie „Črepy lekna“ z občianskeho združenia oPROTI (Senica) sa pokúšajú adaptačne pristúpiť k románu Borisa Viana „Peny dní“. Dominantnú líniu hry Melánie Krajancovej predstavujú vzťahy ľudí, metamorfózy ich citov, smerom od počiatočného vzplanutia až k chorobnej odcudzenosti.
Ak chce byť divadlo „moderné“, reagovať na problémy súčasnosti, oslovovať divákov, ktorí v divadle nehľadajú len lacnú a bezstarostnú zábavu, musí byť v kontakte aj so súčasnou dramatikou. V šťastnejších krajinách je to kontakt obojstranný a tvorivý (divadlá často iniciujú vznik nových hier, majú svojich domácich autorov...).
Pri uvádzaní drám súčasných zahraničných, ale aj slovenských autorov takmer väčšina divákov očakáva nejakú búrlivú avantgardu, ktorá rozbúri divadelné vody, rozdelí divadelnú obec prinajmenšom na dva tábory a v hyperbolizujúcom (u nás nemožnom) prevedení spustí verejnú diskusiu na tému súčasná dráma na javisku – áno, alebo nie. Môže sa však stať, že inscenácia súčasnej drámy sa vás dotkne len tak letmo, nespôsobí žiadnu ujmu na citoch a nebude sa hrať na avantgardu za každú cenu. To sa podarilo v Martine.
Dnešný človek je atakovaný gýčom z každej strany. Vnucuje sa nám v obchodoch prostredníctvom veľkolepo zabaleného nič, valí sa na nás z komerčných médií, prezentujúcich celebrity – nápadne vyčesané a nápadne oblečené. Pod vonkajšou fasádou a hlučnosťou sa nachádza duchovná a intelektuálna prázdnota.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.