Hra Petra Zvona Tanec nad plačom má v slovenskom divadelníctve zvláštne postavenie. Po legendárnom naštudovaní režisérom Jánom Jamnickým sa k nej vzhliada ako k materiálu s absolútnou a nespochybniteľnou hodnotou. Tvrdiť opak by bolo scestné, no i tak netreba zatvárať oči pred faktom, že inscenovanie tejto hry často končí problematicky. Výnimkou, žiaľ, nie je ani študentská inscenácia režisérky Veroniky Pavelkovej.
Bláznivé komédie anglického dramatika a herca Raya Cooneyho sú akousi povinnou jazdou takmer každého kamenného, repertoárového divadla po celom svete. Ocitli sa už na javiskách viacerých európskych i svetových divadiel. Tešia sa diváckej popularite vďaka veľkej situačnej komickosti.
Dramatička Lenka Lagronová je jedna z najzaujímavejších postáv českej kultúrnej scény, ale popularitu so svojimi drámami získala aj mimo rodnej krajiny. Zaujímavosť tejto autorky a to, že sa jej textom dostáva početných prekladov a inscenovania, spočívajú v jedinečnej poetike, ktorú prináša.
Divácky úspešný muzikál Príbeh ulice našiel svoje druhé pokračovanie s mierne obmeneným hereckým tímom a tentoraz so štartom celoslovenského turné v bratislavskom divadle Nová scéna. Ulica - zdroj autority i cieľ lojality účinkujúcich - v príbehu zostala. Do akej miery patrí citová príslušnosť k ulici k rozšíreným pocitom súčasného Slováka či aspoň Bratislavčana na začiatku 21. storočia, ponechávam bez komentára.
Hra Zem sa poslednýkrát hrala v roku 1974 v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Uvedenie drámy v Divadle Aréna bolo na slovenskom profesionálnom javisku premiérou po vyše 37 rokoch. Zabudnutý Vladimír Hurban Vladimírov sa po rokoch dočkal dôstojného objavenia v rámci slovenského divadelného prostredia.
Inscenácia Ľudorezy alebo moja pečeň stratila zmysel v produkcii Divadla Malá scéna STU sa neteší veľkému množstvu repríz. Dôvodom nie sú nevydarené inscenačné postupy, či herecké výkony, ale jej ťažká stráviteľnosť pre tuctového diváka. Provokatívny je už samotný text nemenej vyzývavého rakúskeho dramatika Wernera Schwaba.
Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele.
V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala za tribúnu razantného odkrývania v slovenskom prostredí opomínaných kapitol hudobnodramatickej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodné trendy (čo sa v značnej miere stáva v Bratislave i Košiciach), upriamovala dramaturgiu prioritne na renesanciu ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho a epoch pred a za ňou. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznamovať s tragickými belcantovými opusmi Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, s raritami „mladého“ Verdiho, ale aj s bežne neuvádzanými titulmi z pier talianskych veristických skladateľov.
Inscenácia Caffe RozKOkoš sa snaží preniesť divákov do kabaretu či putiky prvej polovice 20. storočia. Na miesto, kde človek v istom čase mohol stretnúť Edith Piaf, Marlene Dietrich, Josephine Baker a Franka Sinatru. Divadelná sála je preto ponorená do prítmia lámp a klasické hľadisko dopĺňajú okrúhle stolíky so sviečkami.
Druhou premiérou Baletu SND v sezóne 2010/2011 bola baletná dráma v dvoch dejstvách „ONEGIN“, ktorej autorom choreografie, réžie a koncepcie hudobnej dramaturgie je Vasilij Medvedev, autorom libreta Valerij Modestov, scénu a kostýmy navrhol Peter Čanecký, predstavenie hudobne naštudoval a dirigoval Peter Feranec a. h. Premiéry sa konali 18. a 19. februára v novej budove SND, Sála opery a baletu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.