Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.
Hra súčasného poľského autora Andrzeja Stasiuka Čakanie na Turka je groteskou o tom, ako sme žili a žijeme. Príbeh by sa dal vyrozprávať na hocijakom mieste, kde sa narušil rokmi zabehnutý stereotyp príchodom nových čias. Špecifikom tejto hry je však fakt, že hovorí o hraniciach, ktoré sú pádom komunizmu a otvorením schengenského priestoru zrušené a, v tomto prípade, predané tureckému investorovi, na ktorého sa podobne ako u Becketta „čaká“, avšak s tým rozdielom, že tento očakávaný „Turek“ napokon predsa len príde a nie je to Turek, ale krásna a tajomná Turkyňa... Stasiukova hra nemoralizuje, ale s vtipom poukazuje na náš stredoeurópsky priestor.
Lorcovo vrcholné dramatické dielo Krvavá svadba v podaní študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici je plné vášní, horúcej krvi a chuti po pomste. Príbeh o láske muža k žene, ktorej rodina súvisí so smrťou jeho otca, prináša všetky odtiene červenej. Zatrpknutosť, neschopnosť odpustiť a citový chlad modrej sa mieša s túžbou postáv po živote, ktorý sa vymyká spoločenským konvenciám a rozumným životným rozhodnutiam.
Všetci vraj nosíme nejaké masky, hráme svoje roly, spolu žijeme v divadle sveta, pričom prvky divadelnosti prirodzene a neustále prenikajú do našej reality (dokonca sa teatralitou každodennosti zaoberajú aj viaceré humanitné vedné disciplíny). Svojím spôsobom sme teda všetci hercami, zdá sa nám však, že sa len ťažko môžeme porovnávať s tými, ktorí si herectvo vybrali ako svoju profesiu. Kvôli gloriole vzrušujúceho života, ktorá sa okolo nich vznáša a je len ďalšou zo spoločenských masiek, si zriedka pripúšťame fakt, že herci sú tiež iba obyčajní ľudia, ktorí vykonávajú svoje povolanie a nemajú pri tom vždy na ružiach ustlané.
Inscenovanie slovenskej klasiky je krokom problematickým. Nezriedka problematickejším ako inscenovanie aktuálnych hier či svetovej klasiky. Poznanie východísk vlastnej kultúry, rovnako ako do istej miery umelo živená adorácia voči autorom, inscenátorom občas zväzuje ruky a nedovoľuje im narábať s týmto materiálom tak slobodne, ako by bolo vhodné. Inscenovať slovenskú klasiku si preto vyžaduje aj nemalú odvahu.
Britský dramatik Arnold Wesker vo svojej sociálne ladenej hre „Kuchyňa“ (1957 – 1959) podáva výstižnú metaforu sveta v priestore autonómneho organizmu so svojím vnútorným systémom, vzťahmi, konfliktmi i hierarchiou. Arnold Wesker napísal túto sociálnu drámu z prostredia robotníckej vrstvy s adekvátnou výrazovosťou spoločenského diskurzu. Inscenátori sa ju rozhodli zakomponovať do repertoáru Divadla Andrej Bagara v Nitre aktuálne v časoch ekonomickej krízy.
Bábkové divadlo Žilina venovalo v sezóne 2010/2011 všetku svoju energiu inscenácii Epos. Stihlo však pripraviť aj menšiu inscenáciu vhodnú na zájazdy. Na začiatku bola kniha Rozprávky z palety autorov Jána Uličianskeho a Petra Palika, ktorá vyšla v roku 2007. Každý z autorov napísal štyri príbehy, ktorých lajtmotívom je farba (čierny pasažier, žlté zrnko piesku, semafor zaľúbený do červenej Felície a ďalšie).
Arteatro za tri roky svojej existencie sústreďuje svoju dramaturgiu na tituly, ktoré na dlhšiu dobu zmizli z repertoárov našich divadiel, a tak trochu spláca dlh slovenského divadla vybraným autorom a ich hrám. Pred dvomi rokmi tu naštudovali Bukovčanovou drámu Kým kohút nezaspieva a pred rokom Molièrovu komédiu Meštiak šľachticom.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 184. premiéru inscenáciu hry, ktorá vznikla adaptáciou scenára slávneho rovnomenného kultového filmového diela zo šesťdesiatych rokov.
Vidieť inscenáciu, ktorá s absolútnou samozrejmosťou spája všetky komponenty divadelného diela do fungujúceho celku, je vždy potešením. Inscenáciu, v ktorej výpovedná hodnota korešponduje s použitou formou, kde dramaturg, režisér, scénograf a herci svojou kvalitou vzájomne obohacujú prácu ostatných a tvoria tak fungujúci mechanizmus.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.