O živom jazyku divadla premiérovo na slovenskej lexikografickej scéne
Unikátna recenzia Slovníka divadelných profesionalizmov od dvojice autorov: teatrológa a slovakistu Mirona Pukana a profesorky slovenského jazyka a literatúry, vedeckej redaktorky Slovníka súčasného slovenského jazyka (JÚĽŠ SAV) Martiny Ivanovej.
Všetky farby čepca
Inscenácia Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene Čepiec vychádza z rovnomenného románu Kataríny Kucbelovej z roku 2019. Už knižná predloha zaznamenala úspech, dostala sa do finálových nominácií slovenskej literárnej ceny Anasoft litera 2020, získala Cenu literárnej akadémie 2019 v kategórii beletria (Panta Rhei Awards 2020) a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2020. Reportážny autobiografický román vznikol na základe Kucbelovej skúsenosti s folklórnou oblasťou pod Kráľovou hoľou, Šumiac, ktorú dva roky navštevovala. Autorka rozvíjala príbeh na základe osobnej skúsenosti, prostredníctvom postavy Katky, ktorá sa rozhodla konfrontovať so svojím nejasným vzťahom k folklóru. Chcela spoznať pravý, autentický folklór, nielen jeho odraz, a zmeniť tak svoj pohľad, deformovaný komercializáciou. Zároveň bola motivovaná vlastnou životnou etapou – rozhodla sa prekonať prázdnotu, v ktorej sa ocitla, a „prijať do života niečo cudzie“ .
Konvália plná otáznikov
Román Konvália : Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016) je útlou knihou poskladanou z rodinných spomienok, dobových výstrižkov a svedectiev súputníkov. Autorka Denisa Fulmeková si názov pre spomienkovú biografiu o svojich starých rodičoch požičala z rovnomennej básne starého otca. Príbeh lásky františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga k mladej židovskej dievčine a poetke Valérii Reiszovej je veľmi pútavý. Aj keď ide o biografický román, autorka priznáva, že je napísaný z jej uhla pohľadu a mozaika útržkov rodinných príbehov a vzťahov môže byť do istej miery skreslená.
Ja som sebe najmilšia osoba
„Ja som sebe najmilšia osoba“ , čarovná formulka, taká jednoduchá a pritom niekedy tak ťažko vyrieknuteľná. Vedieť si tieto slová povedať, je výzvou pre mnohé ženy a jedným z posolstiev inscenácie Krása nevídaná. Spolu s inscenáciou Sused, ktorého nechcem ju uvádza Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod dramaturgickým názvom Generácia Z (v tomto cykle sa pripravuje aj tretia inscenácia). Ide o projekt programovo určený mladému divákovi – príslušníkovi tzv. generácie postmileniálov.
Ochotníci v edičnom titule Divadelného ústavu. A čo!?
Hoci spolupráca divadla DISK s Blahom Uhlárom spadá do segmentu neprofesionálnej tvorby, teda oblasti, ktorá je v pôsobnosti Národného osvetového centra, publikáciu s názvom Blaho Uhlár a DISK: Hry vydal v roku 2019 Divadelný ústav. Teda inštitúcia zameraná výhradne na profesionálnu tvorbu. Dôvodov je viacero. Jeden z nich je, bohužiaľ, aj ten, že je minimálne otázne, či má aktuálne (resp. v roku 2019, no situácia sa v tomto ohľade prakticky nezmenila) NOC k dispozícii finančné, ale aj personálne kapacity na systematickú edičnú činnosť.
Krutosť fyzického divadla s ľahkosťou tanečného pohybu. Obraz Debris company od Dáše Čiripovej
V slovenskom divadelnom prostredí aktuálne pôsobí viacero tvorcov a zoskupení, ktorých tvorba sa „prelieva“ cez rôzne druhy a žánre (nielen) scénického umenia. Väčšina z nich realizuje svoje projekty v prostredí, ktoré vytvára alternatívu k mainstreamovému prúdu kultúry. Jednou z najvýraznejších postáv tzv. nezávislej slovenskej divadelnej scény je „režisér, hudobník, performer, spiritus agens“ Jozef Vlk. Spolu s tanečnicou a choreografkou Stanislavou Vlčekovou tvorí základný pilier súboru Debris company.
