Jánošík od začiatku bez konca…
Muzikál s jánošíkovskou tematikou nie je na slovenských javiskách žiadne nóvum. Legendárna inscenácia Na skle maľované sa zapísala hlboko do spoločenského povedomia, aj keď rodisko tohto Jánošíka je u našich severných susedov – Poliakov. Na muzikálový obraz skutočne „nášho“ Jurka sme si museli počkať pár desaťročí. Prvý pôvodný muzikál o národnom hrdinovi sa napokon zrodil až teraz, a to vďaka Novej scéne. Toto prvenstvo je nepopierateľné, ale o umeleckých prínosoch inscenácie, či už z hľadiska jánošíkovskej divadelnej tradície, alebo vývoja slovenského muzikálu, či akýchkoľvek iných, sa hovoriť nedá.
Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch
Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?
Jednoducho Štúr!
V televíznej ankete o najväčšieho Slováka síce Ľudovít Štúr celkom jednoznačne prehral súboj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ale jeho pozícia dominantnej osobnosti slovenských politických i kultúrnych dejín sa nemení. V slovenskej kolektívnej pamäti je neochvejne zapísaný najmä ako kodifikátor spisovnej slovenčiny a bojovník za národné práva Slovákov. Túto predstavu výrazným spôsobom dotvárajú notoricky známe vizualizácie Ľudovíta Štúra ako vášnivého rečníka na fare u Jána Hollého a na uhorskom sneme, ale aj ako zamysleného, vážneho a hĺbavého otca národa.
Obrazy duše dnešných „teens“ a „twenties“ – viac než len generačná výpoveď
Sused, ktorého nechcem je prvou inscenáciou z dramaturgického cyklu Generácia Z, ktorú Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave uviedlo v premiére ešte v novembri 2021. Kolektívne autorské dielo reflektuje témy nenávisti, netolerancie, odmietania inakosti a interpretuje ich očami reprezentantov tzv. generácie zoomerov či postmileniálov – študentiek a študentov Konzervatória Bratislava pod režijným vedením ich pedagógov Juraja Hrčku a Erika Peťovského. Herci a herečky sa v kontexte týchto nadčasových a tienistých javov našej histórie i súčasnosti snažia svojím konaním na javisku vypovedať, čo ich ako generáciu definuje.
Skutočný svet je plný zázrakov
Divadelná hra Harún a more príbehov, ktorú v marci 2022 uviedlo Štátne divadlo Košice, vychádza z predlohy rovnomenného titulu Salmana Rushdieho. O slovenský preklad literárnej verzie (vyšla začiatkom 90. rokov) aj preklad dramatizácie sa postaral Igor Navrátil. Skúsenosť prekladateľa s literárnou podobou možno považovať za prínosné, čo sa prejavilo najmä v jazykovej rovine (literárny text a divadelná hra sú v tomto smere identické). Prekladateľ mal vďaka divadelnému spracovaniu príležitosť ešte vylepšiť dobrý literárny preklad.
Reflexie divadla
Vydanie takého kvantitatívne rozsiahleho diela, akým sú Dejiny slovenského divadla II., s pozoruhodnou teatrologickou erudíciou takmer dvadsiatky generačne rozdielnych autorov, nie je v slovenskej kultúre každodennou udalosťou. Pravdu má autor a editor projektu v jednej osobe, Vladimír Štefko, že takéto kompendium sa zvykne vydávať raz za sto rokov. Navyše si v súvislosti s touto publikáciou treba uvedomiť, že tu recenzovaný druhý diel dejín nadväzuje na diel prvý (Dejiny slovenského divadla I., Bratislava, Divadelný ústav, 2018, 739 s.).
