Ona hovorí. On hovorí. A komu veríme my?
S titulmi Ferdinanda von Schiracha, nemeckého dramatika a právnika, sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. Jeho hra Teror (2015), ktorá približuje súdny proces s pilotom obvineným z masovej vraždy po zostrelení uneseného civilného lietadla ohrozujúceho futbalový štadión, bola v roku 2019 uvedená v dvoch slovenských divadlách – Divadle Thália Košice a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Právnické pozadie autora sa jasne odráža v témach aj štruktúre jeho hier, ktoré sa sústreďujú na súdne procesy, spravodlivosť, morálnu zodpovednosť, otázky viny a trestu a etické dilemy. Dôraz na právne a morálne aspekty sa premietol aj do podoby oboch slovenských inscenácií hry Teror, ktoré využili interaktívny formát – o vine či nevine obžalovaného rozhodovali diváci. Tento prvok sa uplatňuje aj v inscenácii jeho najnovšej hry Ona hovorí. On hovorí, ktorú v sezóne 2024/2025 naštudovala Činohra Štátneho divadla Košice v réžii Matúša Bachynca a preklade Barbory Šajgalíkovej.
Kolegovia, vy ste všetci zrelí na terapiu
Moderné vzťahy sú nesmierne komplexné a často v nich vzniká rozpor medzi ideálmi, romantickými predstavami o láske a realitou. Vzájomne nenaplnené vysoké očakávania v partnerskom spolužití vedú k frustrácii, napätiu a konfliktom. Aj preto dnes rastie popularita partnerskej terapie ako nástroja na riešenie vzťahových problémov. Známa párová terapeutka Esther Perel, autorka viacerých kníh o nevere, láske a erotike, poukazuje na to, že dnes od partnerov očakávame všetko, čo kedysi jednotlivcovi poskytovala širšia komunita. To však jeden človek nedokáže naplniť. Chceme, aby náš partner či partnerka boli súčasne naším najlepším priateľom, vášnivým milencom, terapeutom, rodičom detí, dobrodružným spoločníkom a spriaznenou dušou. Keď v niečom zlyhá, máme pocit, že sme si vybrali zle. Chceme stabilitu, bezpečnosť, ekonomickú aj emocionálnu istotu, no zároveň túžime po vášni, novosti, dobrodružstve a spontánnosti. Rôznorodé partnerské potreby sa často navzájom vylučujú, čo vedie ku konfliktom, neverám a rozchodom. Tieto otázky a mnohé ďalšie otvára aj inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Terapia, ktorá vznikla v sezóne 2024/2025 a uvádza sa samostatne v dvoch variantoch – Terapia: Prečo máme mopslíky? a Terapia: Kde je moja čokoláda?
VASSA – neželezná železná lady
Divadlo umiestnilo drámu podnikateľky Vassy a jej rodiny do rozľahlého a nehostinného kamenného vestibulu. Tento zvláštny priestor tvorí centrum domu, ktorý pripomína skamenelinu či vnútornú dutinu akéhosi masívneho monolitu. Steny i dlážka sú sťa z kameňa hrdzavo-hnedej farby. Nábytok absentuje, posadiť sa dá iba na kamenné výklenky, lemujúce steny. Napravo sa nachádza schodisko, vedúce do horných izieb. Do vestibulu sa vstupuje zľava, sú tam naznačené ďalšie zákutia domu, vrátane hlavného vchodu. Čo však najviac púta pozornosť je obrovský výhľad do záhrady – skutočnej a akoby nekonečnej oázy zelene.
Históriu píšu víťazi. Nie víťazky
V týždni, keď sme si pripomínali Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, banskobystrické Bábkové divadlo na rázcestí reprízovalo inscenáciu Povstanie so ženskou tvárou. V aktuálnom repertoári je to druhá inscenácia pre dospelých, ktorá sa zaoberá tematikou druhej svetovej vojny. V tomto prípade režisérka Iveta Škripková analyzovala rolu žien v Slovenskom národnom povstaní. V októbri 2024 ju uviedli pri príležitosti 80. výročia udalosti.
Výkričník spred sedemdesiatich rokov
Erich Kästner (1899 – 1974) bol nemecký autor, spisovateľ, dramatik a novinár, ktorého slovenský čitatelia poznajú predovšetkým vďaka tvorbe pre deti. Azda jeho najznámejšími knihami, ktoré sa dočkali filmového spracovania i viacerých divadelných verzií, sú Emil a detektívi (1929), Traja muži v snehu (1934), Emil a tri dvojčatá (1935) či Lujza a Lotka (1949) . Kästner bol od začiatku svojej kariéry v 20. rokoch minulého storočia neúnavným spoločenským kritikom, antimilitaristickým autorom a odporcom narastajúceho nacizmu v Nemecku. Jeho postoj formovali aj skúsenosti z brutálneho ročného vojenského výcviku, ktorý absolvoval ako osemnásťročný, a odniesol si z neho celoživotné následky. Jeho knihy boli počas Weimarskej republiky v Nemecku zakázané. V roku 1933 bol dokonca očitým svedkom nacistického pálenia kníh, medzi ktorými boli aj jeho diela, označené ako „nenemecké“. Po druhej svetovej vojne sa vrátil k novinárskej práci a naďalej tvoril ako pacifista a kritik všetkých foriem zbrojenia. Snáď i preto uvedenie jeho málo známej divadelnej hry Škola diktátorov z roku 1957 pôsobí objavne.
Podobenstvo o účinkoch minulého i súčasného šarlatánstva
Molière to nikdy nemal v SND ľahké. V každom desaťročí našej vyše storočnej profesionálnej scény nájdeme nejednu inscenáciu tohto slávneho francúzskeho klasicistu, ktorého dielo bolo popri hrách Shakespeara či Schillera v divadelných dejinách považované za meradlo kultúrnej úrovne národa. Čím početnejšie a čím lepšie inscenácie vznikali, tým malé európske národy už od polovice 19. storočia dokazovali evolúciu svojho divadelného slohu. Lenže napriek pomerne častému výskytu Molièrových hier sa do historických análov SND osobitejšie zapísali len štyri inscenácie verné autorovi, ale zároveň provokatívne reflektujúce politické dianie v čase inscenovania.
