O mužovi v tieni slávy
Budem osobná: bola som fanúšičkou The Beatles, osobitne jedného zo štvorice tak ako aj milióny iných mladých dievčat v tom období. Ale nepohrdla som ani hudbou iných skupín, ktoré sa tu spomínajú a ktoré fotografoval Dežo Hoffmann. Nezabudnem na neopakovateľnú atmosféru generálok Bratislavskej lýry v Parku kultúry a oddychu v roku 1969 a 1970, najmä na interpretačné a spevácke výkony beatovej štvorice The Tremoloes. Celé desaťročia som netušila, že zážitok mnohých zahraničných hviezd tohto hudobného festivalu, napríklad The Shadows či The Beach Boys a iných, pomohol sprostredkovať Slovák, fotograf Dežo Hoffmann (1912 Banská Štiavnica – 1986 Londýn).
História jedného, dejiny všetkých
Zaujíma téma holokaustu pre dnešných násťročných? Je to pre nich už len dávna história, ktorá ich nemá čím frapovať? Predstavme si dieťa narodené v roku 2013, ako v skupine spolužiakov kráča na predstavenie o židovskom chlapcovi, ich rovesníkovi, a jeho osude počas druhej svetovej vojny. Ako napríklad šiestak či šiestačka na základnej škole vníma taký príbeh?
Surovosť skrytá za dverami
Prečo sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uvádza hra bratov Mrštíkovcov Maryša pod českým názvom? Zmysluplnú odpoveď nenájdeme v predstavení, v programovom bulletine s inscenačným textom v slovenskom jazyku a ani pri viacnásobnom sledovaní záznamu inscenácie. Pred premiérou Maryše v DJP odznela v médiách nesprávna informácia o tom, že tento titul otváral v marci 1920 činohru Slovenského národného divadla v Bratislave. Je pravda, že 2. marca pred stoštyrmi rokmi odohrali na javisku dnešnej historickej budovy SND inscenáciu Maryše pod hlavičkou Slovenského národného divadla. Lenže toto jediné predstavenie sa uskutočnilo v rámci pohostinských hier „Východočeského divadla za řiditelství Bedřicha Jeřábka“. Na plagátoch v českom jazyku ešte bolo napísané: „Prvá československá sezona“.
Nestratiť odvahu ešte raz to skúsiť
V roku 1990 Ondrej Šoth inscenoval v Balete Slovenského národného divadla scénické dielo Zvláštna radosť žiť, hudbu napísal člen skupiny Pražský výběr Michal Pavlíček. So spoluautorkou libreta a dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou sa snažili pomenovať to, čím žila spoločnosť na prelome totality a začiatku demokracie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Rok po Nežnej revolúcii prvé uvedenie diela Zvláštna radosť žiť bilancovalo javy a procesy, ktorých sme boli ako spoločnosť dovtedy súčasťou, a diváci mali v čerstvej pamäti dobu totality. Bola to unikátna reflexia režimu, na ktorého troskách sa tvorcovia, účinkujúci a diváci v tom čase ocitli.
Shakespeare z maringotiek
Michal Vajdička po hrách Williama Shakespeara v kamenných divadlách nesiaha. Od jeho školskej inscenácie Othella uplynulo v marci presne dvadsať rokov. Medzitým sa naplno etabloval na Slovensku, ale najmä v Čechách, kde jeho režijná poetika, ktorú by sme mohli s určitým zjednodušením nazvať ozvláštneným realizmom, teda neanachronickým rozvíjaním metódy psychologického divadla, získava omnoho väčšie uznanie ako v jeho domovine. V Prahe v roku 2017 uviedol tragédiu tragédií Hamlet, a v Bratislave je vôbec najčastejšie pozývaným režisérom. Inscenácie Antonius a Kleopatra (2008), Oko za oko (2010) a Othello (2015) síce v pohľade na Vajdičkovu ostatnú kariéru patria k menej reprezentatívnym dielam, ale v rámci umeleckej úrovne slovenskej sekcie Letných shakespearovských slávností išlo o nadštandardné scénické produkty. K trojici inscenácií sa v aktuálnom ročníku pridala komédia Skrotenie zlej ženy. I keď taktiež so značne ambivalentným výsledkom.
Pokus o kolektívnu správu zo súčasného Slovenska
Aj v slovenských kamenných divadlách vznikajú z času na čas autorské inscenácie založené na metóde kolektívnej tvorby, ktorá je typická skôr pre nezávislé zoskupenia. Videli sme to napríklad v inscenácii 24 Slovenského národného divadla, ktorá reagovala na ruskú útočnú vojnu v Ukrajine. Táto tendencia súvisí s vnútornou potrebou tvorcov vyjadriť osobné, občianske a neraz i politické postoje na verejnej tribúne, akou divadlo nepochybne je. Deje sa tak v záujme scitlivovania spoločnosti, ale aj z túžby zakročiť (hoci len na symbolickej umeleckej úrovni) voči bezpráviu, či vyjadriť svoj vlastný názor.
