Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Divák v Modrom salóne SND sa pri predstavení divadelného spodobenia veselej i smutnej Gogoľovej poviedky v adaptácii režiséra Olega Liptsina Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili nachádza akoby v inom svete. Sedí v centre diania, pozerá sa na hercov z viacerých strán, z bezprostrednej blízkosti sleduje minucióznu prácu ich tvárí, rúk a prstov. V dnešnom uponáhľanom svete sa mu môže zdať, že sa ocitol v divadelnom skanzene alebo vo virtuálnom archíve pracovných záberov bývalých televíznych pondelkov a sám si vyberá, ktorú z paralelných situácií inscenácie bude sledovať.

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné. Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Inscenácia Pred očami západu je voľným spracovaním rovnomennej románovej predlohy Josepha Conrada z roku 1911 a predovšetkým Jařabovou polemikou o Rusku a jeho podstate, ktorá vylučuje možnosť zmeny a pokroku. Conrad v autorských poznámkach ku knihe zdôrazňuje zámer „vyjádřit ani ne tak politický stav jako psychologii Ruska“ , nakoniec, sám bol ukrajinsko-poľského pôvodu a musel v mladosti opustiť vlasť. Ponúka tým nepriamo mandát na adaptáciu v duchu súčasnosti a historickej skúsenosti nadobudnutej od čias pred prepuknutím 1. svetovej vojny, keď román vznikol.

V repertoári Slovenského národného divadla sa po roku 1989 popri štandardnom dramatickom repertoári objavuje stále viac dramatizácií slovenských a svetových románov či noviel a poviedok. Slovenské národné divadlo tak dlhodobo upozorňuje na významné domáce a zahraničné prozaické diela. Spomeňme inscenácie, ako napríklad Jana Eyrová, Vojna a mier, Bratia Karamazovovci, Anna Karenina, Dom v stráni, Nevesta hôľ a pod. V čom spočíva tento zvýšený záujem o dramatizácie, pričom podobný záujem môžeme sledovať v celom spektre slovenských divadiel?

V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.

Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.

Keď sa divák, ktorý v škole celkom nepredriemal hodiny slovenskej literatúry, vyberie na klasiku typu Chalupkovho Kocúrkova, zväčša nie je zvedavý na dej, ale na jeho divadelnú interpretáciu. „Viděno dnešníma očima, jde, s odpuštěním, o ‚koniny’: základem jsou milostné tahanice vyšperkované převleky a záměnami osob, ve kterých nakonec ti, kteří si to zaslouží, rozuměj správní národně cítící Slováci a Slovenky, vyhrají nad zlomyslnými nafoukanci a odrodilci.“ – písala som pred časom o obsahoch hier Drotár a Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika.

Činohra Slovenského národného divadla uviedla v krátkom čase dve inscenácie, ktoré možno napriek ich nesporným kvalitám vnímať aj ako test diváckej odhodlanosti. Inscenácie Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka a Koncert na želanie režisérky Kamily Polívkovej sú skúškou, do akej miery sú diváci prvej divadelnej scény ochotní prekonávať väčšie či menšie prekážky, ktoré im tvorcovia predložia. V prípade Kocúrkova sa diváci a diváčky musia popasovať nielen s novou interpretáciou Chalupkových hier, ale najmä s množstvom textu, ktorým ich tvorcovia doslova zaplavia.

„Prečo majú ženy taký rozdielny vzťah k upratovaniu?“ pýta sa americká dramatička, poetka, esejistka a pedagogička Sarah Ruhl v hre Čistý dom. V texte sa stretávame s niekoľkými typmi žien a ich postojom k tejto manuálnej činnosti. Tá mladšia by robila čokoľvek na svete, len aby nemusela tráviť čas vysávaním či umývaním podláh. Staršia žena v tom nachádza zmysel života. Tvrdí, že pokiaľ človek neupratuje, nemôže si byť istý, či sa v živote hýbe vpred. Prach sem, prach tam, práve on podľa nej udáva smer, rýchlosť. Netají sa tým, že ho miluje. Tretia zo žien tvrdí, že neštudovala medicínu preto, aby upratovala. A tej poslednej, šesťdesiatročnej, je úplne jedno, že má v dome neporiadok.

Vojna, ktorú Rusko vo februári rozpútalo na Ukrajine, a jej následky zasiahli celý svet, Slovensko nevynímajúc. Okrem hroznej brutality, krviprelievania a tisícok obetí sa v základoch otriasa aj spoločensko-hodnotové ukotvenie demokratických spoločností. Slovenské národné divadlo sa v tejto situácii rozhodlo na aktuálne udalosti zareagovať inscenáciou s prostým názvom 24, odkazujúcim na deň, ktorý zmenil chod dejín. Ako však uchopiť bezprostredné dianie bez toho, aby dielo nepôsobilo plagátovo a tézovito, ale, naopak, plasticky?