Divadlo Jána Palárika v Trnave

Moderné vzťahy sú nesmierne komplexné a často v nich vzniká rozpor medzi ideálmi, romantickými predstavami o láske a realitou. Vzájomne nenaplnené vysoké očakávania v partnerskom spolužití vedú k frustrácii, napätiu a konfliktom. Aj preto dnes rastie popularita partnerskej terapie ako nástroja na riešenie vzťahových problémov. Známa párová terapeutka Esther Perel, autorka viacerých kníh o nevere, láske a erotike, poukazuje na to, že dnes od partnerov očakávame všetko, čo kedysi jednotlivcovi poskytovala širšia komunita. To však jeden človek nedokáže naplniť. Chceme, aby náš partner či partnerka boli súčasne naším najlepším priateľom, vášnivým milencom, terapeutom, rodičom detí, dobrodružným spoločníkom a spriaznenou dušou. Keď v niečom zlyhá, máme pocit, že sme si vybrali zle. Chceme stabilitu, bezpečnosť, ekonomickú aj emocionálnu istotu, no zároveň túžime po vášni, novosti, dobrodružstve a spontánnosti. Rôznorodé partnerské potreby sa často navzájom vylučujú, čo vedie ku konfliktom, neverám a rozchodom. Tieto otázky a mnohé ďalšie otvára aj inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Terapia, ktorá vznikla v sezóne 2024/2025 a uvádza sa samostatne v dvoch variantoch – Terapia: Prečo máme mopslíky? a Terapia: Kde je moja čokoláda?

Prečo sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uvádza hra bratov Mrštíkovcov Maryša pod českým názvom? Zmysluplnú odpoveď nenájdeme v predstavení, v programovom bulletine s inscenačným textom v slovenskom jazyku a ani pri viacnásobnom sledovaní záznamu inscenácie. Pred premiérou Maryše v DJP odznela v médiách nesprávna informácia o tom, že tento titul otváral v marci 1920 činohru Slovenského národného divadla v Bratislave. Je pravda, že 2. marca pred stoštyrmi rokmi odohrali na javisku dnešnej historickej budovy SND inscenáciu Maryše pod hlavičkou Slovenského národného divadla. Lenže toto jediné predstavenie sa uskutočnilo v rámci pohostinských hier „Východočeského divadla za řiditelství Bedřicha Jeřábka“. Na plagátoch v českom jazyku ešte bolo napísané: „Prvá československá sezona“.

Zmeškané rozhovory Divadla Jána Palárika v Trnave sú oslavou zmien perspektívy. Traja autori – Lucia Mihálová, Rastislav Ballek a David Jařab – vytvorili projekt, v ktorom nám počas jedného večera predstavujú tri rôzne kapitoly v troch rôznych priestoroch divadla: Veľkej sále, Zrkadlovej sále a Štúdiu. Samotný koncept je zmenou perspektívy, ktorá už v trnavskom divadle smerujúcom k progresívnemu a kritickému, divácky atraktívnemu repertoáru nie je výnimkou. Rozhodne je však výnimočný. Je totiž niečím novým, niečím zvláštnym a hodným skúmania.

Inscenácia Subjekt: Gulliver Divadla Jána Palárika v Trnave nadväzuje na sériu esteticky rozličných inscenačných experimentov v tomto divadle. Experimentálna je hneď z viacerých dôvodov. Sú to: myšlienkový posun predlohy do súčasnosti, ktorý je zároveň existenciálnou metaforou; multimediálny charakter inscenácie; nezvyčajné, ba výnimočné využitie filmovej reči v divadle, realizácia inscenácie prostredníctvom rôznorodého vyjadrovacieho aparátu, v ktorom popri činohernom herectve zohrávajú dôležitú úlohu výtvarné výrazové prostriedky divadla s bábkami, divadla objektu a divadla masiek; odvaha realizovať takýto veľký projekt v činohernom divadle s činohernými hercami.

V trnavskom Divadle Jána Palárika neskrývajú ambície byť dynamickým a progresívnym umeleckým telesom, a to ani pri tvorbe pre deti. Bolo to zjavné pri dôkladne pripravenom batoláriu pre batoľatá od šiestich mesiacov Púpätko, aj inscenácii pre teenagerov s postupmi live cinema Subjekt: Gulliver. Len pri tvorbe pre deti mladšieho školského veku sa divadlu nedarí ponúkať (v tom najlepšom zmysle slova) moderné inscenácie. Predchádzajúca rozprávka Veľryba Gréta (2020)[1] bola veľkým nezdarom. Na konci novembra mala derniéru, aby uvoľnila miesto Princovi Bajajovi. Nemožno však povedať, že by šlo o kvalitatívne zlepšenie. Tak ako aj v predchádzajúcom prípade, otázny je už výber predlohy.

Keby nebolo Lawrenca Ferlinghettiho a jeho vydavateľstva City Lights, svet by nepoznal najznámejšie diela a tvorbu beatnickej generácie. Americký poet, prozaik a dramatik sa významne podieľal na tlmočení myšlienok hnutia Sanfranciskej literárnej renesancie, ktorej cieľom bolo zbaviť poéziu elitárstva a vniesť do nej voľnosť a hravosť. Prostredníctvom svojich veršov kritizovali beatnici konzumný spôsob života vtedajšej spoločnosti či nezmyselnosť vojny vo Vietname. Prinášali dovtedy tabuizované témy (homosexualita, užívanie drog, závislosti a iné), ale tiež univerzálne témy, s ktorými pracuje aj inscenácia Ferlinghetti alebo Lunapark v hlave.

Inscenovanie veršovanej drámy je dnes v našich divadlách pomerne vzácnou udalosťou. Pre ilustráciu stačí uviesť, že recenzia naštudovania tohto typu textu bola na Monitoringu divadiel uverejnená naposledy 25. 5. 2019 (Euripidés: Bakchantky). Dôvodov je viacero, ale v tomto kontexte nie sú až tak podstatné. Premiérové uvedenie Molièrovej komédie Mizantrop v adaptácii súčasného britského dramatika Martina Crimpa trnavským Divadlom Jána Palárika so sebou prináša ešte jedno špecifikum súvisiace s prenosom tohto textu do iného kultúrneho aj jazykového prostredia.

Zlomatka (2002) je divadelnou hrou súčasného talianskeho dramatika, režiséra, scenáristu Maria Gelardiho, otvárajúceho vo svojej divadelnej aj filmovej tvorbe často tabuizované alebo kontroverzné témy prostredníctvom občiansky angažovaných príbehov. V Zlomatke ide o tragikomický príbeh matky a jej homosexuálneho syna, zasadený do talianskeho Neapolu, do bytu vdovy, konzervatívnej katolíčky, krajčírky Anny Priscovej, odmietajúcej synovu sexuálnu orientáciu akceptovať. Divadlo Jána Palárika v Trnave prináša túto divadelnú hru výnimočne v medzinárodnej koprodukcii.

Divadlo v Trnave malo s hosťujúcimi členkami Slovenského národného divadla vždy dobrú ruku pri výbere. Zdena Studenková v postave Glorie v dramatizácii McCoyovej novely Kone sa strieľajú (1985, réžia Juraj Nvota) vniesla do kolektívu svojej generácie už na začiatku absolútnu profesionalitu. Druhou dámou, ktorá sa zaskvela v hlavnej postave v inscenácii Tajomstvo Grety Garbo bola Anna Javorková (2008, réžia Ján Zeman). Božidara Turzonovová sa na trnavskom javisku predstavila dvakrát (2009, 2019) a rodáčka z tohto mesta Soňa Valentová raz (2012). Päticu úspešných známych herečiek doplnila v roku 2020 Ingrid Timková.

Otázku uvedenú v nadpise tohto textu položil športový redaktor vtedajšej Slovenskej televízie Miroslav Michalek futbalovému trénerovi klubu FC Spartak Trnava Karolovi Peczemu. Bolo 11. 6. 1997 a práve sa skončil jeden z najznámejších zápasov, aké sa po osamostatnení Slovenskej republiky odohrali v našej najvyššej futbalovej súťaži. Pochybné postavy slovenského turbokapitalizmu deväťdesiatych rokov ako Július Rezeš, absurdné rozhodnutie hlavného rozhodcu Antona Stredáka, ale hlavne šokujúca prehra hosťujúceho mužstva, kvôli ktorej majstrovský titul v roku 1997 neputoval do Trnavy, ale do Košíc.