Na prvý pohľad sú hry Zoltána Egressyho odľahčujúcim zážitkom. Aj divadlo West siahlo po jeho texte pravdepodobne preto, aby sa návštevníci divadla predovšetkým odreagovali. Sám autor síce píše komédie, ale skutočný obsah hier je o niečo vážnejší. Možno preto je o to ťažšie uvádzať komédie s hlbším zmyslom. Hovorí sa, že najťažšie v divadle je rozosmiať diváka. A ešte ťažšie je prinútiť ho pri komédii zamyslieť sa nad vážnejšími vecami.
Ako poslednú premiéru sezóny pripravilo Staré divadlo v Nitre dramatizáciu jedného z najznámejších románov 20. storočia Kto chytá v žite amerického spisovateľa Jeroma Davida Salingera. Román pre divadlo zdramatizoval a režíroval hosťujúci Jakub Krofta, ktorý si k práci prizval aj svoj tím – výtvarníka Jana Štěpánka a hudobníka Vratislava Šrámka. Román už v čase vzniku prijali mladí ľudia ako svoju generačnú výpoveď. Aj nitrianska inscenácia je určená dospievajúcej mládeži a dospelým. Nezvyčajne úprimná a krehká výpoveď o dospievaní, hľadaní seba samého, hľadaní životných hodnôt prichádza v čase, kedy sa takáto humanistická, až zraniteľne otvorená spoveď bez falošného tónu nevidí na našich javiskách často. Na škodu nás všetkých.
Na rozdiel od pôvodnej slovenskej drámy, nachádzajúcej si miesto v dramaturgii kamenných i alternatívnych divadiel, je slovenská operná tvorba živoriacim organizmom. Diela, ktoré uzreli svetlo rámp po Novembri 1989, by sa dali spočítať na prstoch. Z nich polovica sa uhniezdila v „neoperných“ divadlách (štyri „stokárske“ opery, Cirostratus v GUnaGU), sakrálne diela Víťazoslava Kubičku Martin Luther a Kristov dotyk žijú kočovným životom. SND okrem starších diel Eugena Suchoňa (Svätopluk, Krútňava), Jána Cikkera (Vzkriesenie) a Tibora Freša (Martin a slnko) uviedlo tri detské opery, dva roky po úspechu svetovej premiéry v Kolíne nad Rýnom konečne v slovenskej premiére The Players Juraja Beneša a v ostatnej sezóne komorné dielo Martina Burlasa Kóma.
Kto by si pomyslel, že ani nie 20 rokov po prekonaní princípov socialistického realizmu sa jeden z jeho pilierov vráti na naše javiská... Ale stalo sa. Svetozár Sprušanský v prešovskom divadle Alexandra Duchnoviča zavŕšil 23. mája 2008 „ruskú trilógiu“. Po Čechovovom zaujímavom Ujovi Váňovi (2005) a ilustratívnom Revízorovi N. V. Gogoľa (2006) sa vrátil k rannej hre Maxima Gorkého Na dne.
Na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU došlo tento akademický rok k zaujímavej a nie častej situácii. Vznikli tu až štyri absolventské inscenácie. Svoje štúdium totiž končia tri študentky a jeden študent odboru bábkarská réžia a dramaturgia.
Žiadny scenár, žiadna osnova. Stručné vety s výstižným významom. Improvizácia. Sypká soľ, ktorá určuje dĺžku. Dí – aktuál sa tvorí na mieste. Je vytváraná stretávajúcimi sa, v danom čase, na danom mieste. Tu a teraz. Ako hovorí bulletin - ak to neurobím teraz, tak nikdy, lebo podmienky sa zmenia nástup, tlak, nutkanie, vôľa - viera, túžba, chcenie, pohyb, cesta, život.
Ďalšou inscenáciou bratislavského Divadla Ludus, ktorá vznikla v rámci projektu NEBOJME SA KLASIKY, je inscenácia Gargantua & Pantagruel. (Tučná fraška o pití a o (o) sude.), ktorej scenár vznikol „veršovaným“ voľným pohrávaním si so svetoznámym francúzskym buričským päťčasťovým románom Gargantua a Pantagruel renesančného spisovateľa a humanistu, ale tiež aj mnícha a neskôr lekára Françoisa Rabelaisa, ktorý patril k polyglotom a čiastočne aj k polyhistorom svojej doby (ovládal gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu, španielčinu, nemčinu a vydával a redigoval právnické a lekárske spisy a dobrodružné knihy) z pera aj režiséra inscenácie - Kamila Žižku. Satirická sága rodu obrov v čase svojho vzniku vyvolala veľké kontroverzie, dokonca niektoré diely boli členmi parížskej Sorbonny obvinené z obscénnosti a vydávanie ďalších sa uskutočnilo na základe privilégia, ktoré Rabelaisovi pomohol - okrem iných - vybaviť aj jeden z jeho najmocnejších mecénov - kardinál Odet de Châtillon, a to aj napriek tomu, že proti knihám ostro útočili nielen Sorbonisti, ale aj mnísi...
Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí sa vďaka systematickým aktivitám svojej riaditeľky a režisérky Ivety Škripkovej stalo centrom aktivít, ktoré sa snažia zvýšiť povedomie o rodovej rovnosti. V projekte Ružový a modrý svet sa zaoberajú rodovo citlivou pedagogikou – rodovou kompetenciou, uplatňovaním rodovej perspektívy vo vzdelávaní, spravodlivosťou v deľbe práce medzi mužmi a ženami. V rámci tohto projektu vznikli inscenácie pre deti Anička Ružička a Tonko modrinka i Neposlušné macíky a pre starších inscenovaná čítania - v programe divadla známe ako „Iné stredy“ a inscenácia Citová výchova hadej ženy.
Pôvabné rozprávky „československého“ tímu Moniky Gerbocovej na Spiši už začínajú byť v miestnej budove rokokovej reduty v Spišskej Novej Vsi pojmom. Tento posledný titul odzrkadľuje v náhodnej syntéze práve ich predchádzajúce pozitíva i negatíva. Tentoraz možno oceniť, že režisérka siahla po staršej predlohe českého autora, ktorá je na Slovensku známou už od 60 – tych rokov minulého storočia.
Geniálny samouk, psychologizujúci realista, osamotený revolučný duch, bohém, alkoholik. Modest Petrovič Musorgskij, člen Mocnej hŕstky, jeden z najpozoruhodnejších zjavov hudobnej histórie. Kompozičným štýlom predbehol dobu - počas života bojoval s nepochopením, dnešok ho miluje. Hoci kvôli rozháranej povahe viacero z jeho diel ostalo len v náčrtoch, tie zavŕšené patria medzi skvosty hudobnej literatúry.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.