Vždy je potešujúce zistiť, že mladí režiséri existujú a že ich tvorba má na slovenskej divadelnej scéne miesto. Poslucháči réžie sa nemôžu spoliehať a myslím, že sa ani nespoliehajú na to, že z nich režisérov spraví škola. Snažia sa tvoriť aj mimo akademickej pôdy, v realite bežnej divadelnej praxe.
V zemepisných končinách môjho rodného kraja majú ľudia vo zvyku hovoriť na margo ľudského nerozumu, že voľakto „odchodzi od rozumu“. Obyčajné pozorovanie našich predkov vedelo a vie jasne rozlíšiť medzi rozumom a mysľou. Nečudo, že čosi podobné mi prišlo na um, po premiére zvolenskej inscenácie Rozumu.
„Do akej výšky príjmu môže mať človek depresiu?“ pýta sa v jednom momente hry: Půl druhé hodiny spoždění Laurence - profesionálna matka ktorej práve odišlo z domu posledné dieťa. Nevyhnutný akt vylietavania vtáčikov z hniezda sa u nej stal spúšťačom „prehodnocovacích“ nálad.
Manželstvo bolo, je a zrejme aj vždy bude jednou z najdiskutabilnejších a tiež najkontroverznejších inštitúcií, ktoré vytvorila ľudská spoločnosť. Možno práve vďaka tomu je i nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre umelecké diela. Nielen osobné skúsenosti ale často aj bujná fantázia autorov prispieva k tomu, že manželstvo nadobúda nielen seriózny problematický charakter ale aj úsmevný či dokonca komický ráz.
Starý príbeh o sebaklame živenom z druhej ruky prilievaním oleja do ohňa už prinútil diváka neraz tŕpnuť nad osudom zblúdených duší. Tak to bolo aj za čias W.Shakespeara, keď legenda O Maurovi prevzatá zo starých kníh, v knihe Hecatommithi /1566/ Geraldi Cinthia ožila ako príbeh o kráse Maura, čo očaril Benátčanku.
Hudobné naštudovanie Marián Vach, zbormajster Ján Procházka, dramaturgia Alžbeta Lukáčová, scéna Milan Ferenčík, kostýmy Jana Hurtigová, réžia Gustáv Herényi.
Shakespearov Hamlet je mnohovrstevná, trochu aj záhadná tragédia. Kedysi som ju nazval Monou Lisou svetovej drámy. Kladie najmä otázky – inscenátorom i publiku – a bolo by naivné sa domnievať, že raz môže vzniknúť inscenácia, ktorá odkryje všetky vrstvy, odhalí všetky tajomstvá tohto textu. V roku 1939 ju, napríklad, hrali v Londýne v smokingoch a namiesto Fortinbrasovho príchodu hučali bombardéry, nemecké bombardéry letiace na Poľsko.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.