(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaWilliam Shakespeare: HAMLET
Premiéra14. septembra 2007
Divadelná sezóna

Preklad Ľ. Feldek, úprava a réžia Peter Mikulík, dramaturgia M. Porubjak, scéna a kostýmy A. Grusková, hudba P. Mankovecký, svetelný dizajn Michal Vajdička, šerm J. Letenay a K. Letenayová, hrajú: R. Roth, J. Vajda, Z. Studénková, M. Dočolomanský, E. Horváth, I. Kuxová, T. Maštalír/J. Koleník, Ľ. Kostelný, B. Bystriansky, V. Kobielsky, J. Koleník/T. Maštalír, D. Jamrich, J. Gallovič, S. Dančiak, O. Kovaľ a i.
Premiéra: 14. september 2007, Veľká sála Činohry SND Bratislava
Shakespearov Hamlet je mnohovrstevná, trochu aj záhadná tragédia. Kedysi som ju nazval Monou Lisou svetovej drámy. Kladie najmä otázky – inscenátorom i publiku – a bolo by naivné sa domnievať, že raz môže vzniknúť inscenácia, ktorá odkryje všetky vrstvy, odhalí všetky tajomstvá tohto textu. V roku 1939 ju, napríklad, hrali v Londýne v smokingoch a namiesto Fortinbrasovho príchodu hučali bombardéry, nemecké bombardéry letiace na Poľsko. Ba aj u nás sme sa stretli s vyhranenými režijnými interpretáciami. V Rakovského réžii (1964) bol Hamlet Karola Machatu predovšetkým tribúnom búriacim sa proti hnilobe na Elsinore, ktorý chcel vykričať všetok svoj hnev a pobúrenie nad „dobou, ktorá sa vymkla z kĺbov“. Hamlet Martina Hubu v réžii Miloša Pietora (1974) na Novej scéne bol hrdinom odhodlaným vziať spravodlivosť do vlastných rúk, no pre pokoj duše hľadal – márne – spojenca „vo veci spravodlivosti a morálky“. Hamlet sa hrával aj ako prototyp váhajúceho intelektuála potácajúceho sa medzi odhodlaním k činu a sebaspytujúcimi poryvmi duše. Slovom, Hamlet je veľká výzva, ťažká úloha, no Hamlet je aj slávnostná chvíľa v živote divadla a nasadzuje sa na repertoár, ak je k dispozícii skvelý predstaviteľ titulnej úlohy a osobitná interpretácia, čiže režijná koncepcia. Koncepcia, ktorá z bohatého materiálu hry si vyberie aspoň niečo, čo zaznie aktuálne, naliehavo a zaujímavo.
Režisér činohry SND Peter Mikulík sa vzdal akejkoľvek historicity. Žiadne temné časy stredoveku, žiadna dusná atmosféra tehotná zločinom, žiadne hľadanie pravdy v zložitej pavučine intríg, skutkov a úmyslov. Jeho inscenácia nemá konkrétny čas, je však omnoho bližšia súčasnosti ako dávnym príbehom zo severských legiend, ság a kroník. Dosahuje to najmä dvomi prostriedkami – kostýmami a scénou Alexandry Gruskovej a správaním sa hercov vo svojich úlohách, ktorí sa pohybujú po veľkom javisku novostavby SND priam civilne, dokonca s akousi noblesou.
Pri inscenáciách typu Shakespearovho Hamleta kritikovi obvykle prichodí zaoberať sa, okrem hereckých výkonov, predovšetkým interpretáciou, lebo tá je kľúčom k odkliatiu tohto dramatického textu. Po bratislavskej premiére táto povinnosť kritikovi odpadá. Nebol, totižto, svedkom žiadnej interpretácie, žiadneho osobitného videnia, žiadneho rozhodnutia hrať zo širokej palety možností aspoň jej časť, aspoň niektorú z možností. Niekoľko presunov v texte, zopár škrtov a úvodná prirobená scéna – „akože my, členovia Činohry SND, ideme zahrať starodávny príbeh“ – je iba ornamentom, ktorý do štruktúry inscenácie nijako nezasiahne. Vyvolá síce zdanie, že „my, herci našej prvej scény, ideme zahrať naše osobitné, aktuálne videnie Hamleta“, ale aj to zadanie skončí okamžite po tom, ako herci odtiahnu divadelnú káru z javiska. Sľubovaný dnešný komentár (či interpretácia hry) sa jednoducho nekoná. Naznačený rámec sa nezavŕši ani na záver, už sa naň zabudlo. Asi aj preto, že mu chýba obsah. Osihotenosť tohto nápadu iba dáva na známosť, že režisér a upravovateľ Peter Mikulík nad textom hĺbal, no nedohĺbal.
Najväčším problémom tejto inscenácie je, že Rothov Hamlet nemá vyhranených a intenzívne pôsobiacich spoluhráčov a protihráčov. Matné herecké výkony zvučných mien nedovolia, aby táto triapolhodinová inscenácia (napokon, je to najdlhšia Shakespearova hra – má 4 024 riadkov) bola dostatočne dramatická, prinášajúca napätie či aspoň vypäté emócie. Je to skôr referát o zvláštnom príbehu princa Hamleta na úrovni čítania študujúcej mládeže. Hamlet Róberta Rotha v tomto bratislavskom príbehu funguje ako cudzinec vo vlastnej krajine, na vlastnom dvore a vo vlastnej rodine. Nie je blázon, ktorému bratovražda a rýchly vydaj jeho matky (ostatne – čím je v tejto inscenácii motivovaný?) pomútili rozum. Miestami je skôr klaunom, ktorý sa zabáva na vlastnej intelektuálnej a mravnej prevahe nad svojím okolím. Ťažšie však táto poloha v druhej časti inscenácie prerastie do záverečných obrazov, ktoré by mali niesť ťarchu tragiky. Ale aj on mení polohy – od počiatočného nadšeného odhodlania pomstiť a pomstiť sa, cez hlboko introvertnú interpretáciu slávneho monológu „To be, or not to be“ – Byť abo nebyť…, ktorú Roth na proscéniu priam odšepká ponorený do hĺbok svojej duše a svedomia, až po miernosť svojich šermiarskych výstupov. Tento monológ, pravdaže, patrí k najzáhadnejším pasusom hry. Možno ho interpretovať rôzne – no v bratislavskej inscenácii nie je zrejmé, či reflektuje udalosti predchádzajúce, alebo nasledujúce, či princ uvažuje o spoločenských pomeroch, alebo pochybuje o zmysle svojej existencie. Zdá sa, že problémom aj tohto segmentu inscenácie je absencia – už spomínaná – protihráčov. Jednoducho povedané – Hamlet je reflektorom, ktorý osvetľuje ostatné postavy príbehu a tie zasa, vice versa, osvetľujú postavu titulnú. Nevyhýba sa emocionálnym „záchvatom“, premenám a razancii verbálneho konania. Zrejmé je úsilie nevytvoriť postavu tézovitú, formulu Hamlet, ale živého človeka v krízovej situácii. Jeho Hamlet je v tejto inscenácii dvojako osamelý – ako postava i ako herec medzi kolegami. Režisér akoby sa rozhodol pre „sólovú jazdu“ kráľoviča dánskeho, ako obeť zvrátených pomerov. Je teda Mikulíkova inscenácia iba tragédiou jednotlivca? Róbert Roth ho takto hrá, s nemalou plasticitou, nasadením a energiou. Alebo režisér rezignoval na tých ostatných či dokonca, tí druhí zaujali k svojim partom laxný vzťah? Tento problém, podľa všetkého, vytvorilo viacero príčin. No, evidentné je, že sila predstaviteľov Gertrúdy (Zdena Studénková), Klaudia (Jozef Vajda), Ofélie (Ivana Kuxová) a ostatných je taká malá, že by si človek mohol pomyslieť, že sa ani nedostavili. Výnimku tvorí iba Emil Horváth, ktorý sa usiloval dať Polóniovi súčasné črty dnešného dobromyseľného dobráka (málo kričí, polieva kvety, radí zhovievavo), verejného činiteľa, ktorý rozumie nielen futbalu, ale aj politike, histórii a umeniu.
Alexandra Grusková opäť prihotovila monumentálnu scénu. Šikovne vystavuje na obdiv technické možnosti javiskovej techniky. No priveľký priestor rozriedil hracie plány, vzdialil od seba postavy, ktoré nedokázali nadviazať aspoň nejako profilované vzťahy. A nevytvára, pochopiteľne, ani atmosféru – hoci možno uvažovať o tom, že režisér ju ani nechcel – uprednostnil referujúci tón. Práca s kovovou oponou, hydraulikou (ale aj hudba Petra Mankoveckého) dávajú inscenácii charakter série čísiel ako v hudobnom divadle. Dôsledkom je neúprosná mechanika inscenácie, jednotlivé výstupy a situácie na seba nijako zvlášť nenadväzujú. V tomto scénografickom riešení by sa celkom iste dali odohrať aj iné hry. Chcem tým povedať, že labilita koncepcie sa premietla aj do výtvarnej podoby inscenácie.
V SND si vybrali celkom nový preklad Ľubomíra Feldeka. (Je obdivuhodné, ako za krátky čas prekladateľ Feldek zvládol nielen francúzštinu, ale aj renesančnú angličtinu Shakespearových čias.) Príslovečne prekladateľ narába s vtipom, bonmotmi a text vyludzuje v publiku smiech častejšie ako bývalo zvykom. Nie je to žiaden hriech, veď William Shakespeare bol vari prvým veľkým dramatikom, ktorý účinne a cieľavedome miešal tragické s komickým, vznešené s nízkym. Problémom je, že tieto milé, občas nezbedné výstupy a repliky nevyvažuje tragika. Teda v inscenácii sa toto miešanie, ktoré má svoje kompozično-štrukturálne dôvody, nijako nenapĺňa.
Bulletin k inscenácii prezentuje dobre vybrané citáty z prác renomovaných shakespearológov. Charakteristické je, že v ňom chýba slovo dramaturga či režiséra. Teda slovo k tejto konkrétnej inscenácii. Že by ho akosi nebolo? Hamlet v divadle nie je chlieb každodenný. Súdiac podľa viacerých inscenácií Činohry SND, nie je toto teleso v dobrej kondícii.

Od Uverejnené: 14. septembra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top