Pod rúškom bežných, vtipných a blízkych situácií z rodinného života, umocnených aj tým, že autor ponechal postavám osobné mená hercov, zaznievajú silné lyrické tóny majstrovského herectva Emílie Vášáryovej, ktorá noblesne hosťuje v pivničnom divadle a premieňa jeho poetiku.
Režisér Ondrej Spišák síce prevzal svoju pôvodnú koncepciu, ale v novom scénickom riešení podporil dynamickosť a hravosť trojice hercov, čo poznamenalo celú obnovenú inscenáciu. Hrá sa s bábkami nielen za látkovými závesmi, ale tiež v priestore pred nimi, používa odkryté vodenie, prezradzujúce, aký vzťah si našli herci svojím fyzickým prejavom k bábkam. Takto riešené scény konfliktu medzi Čimom a jeho sokom Čvirikom, alebo vohľady s napätými vzťahmi medzi oboma rodinami Čimčarárovcov, končiace nakoniec svadbou, sú príkladom zvolených postupov. Herci pri rôznych prekáračkách, „bitkách“ a pod. obyčajne nepridávajú k veršom citoslovcia, ale vystačia si s ich záverečnými, niekoľkokrát opakovanými hláskami, vyslovenými v danej atmosfére. Drobné príbehy vzájomného podpichovania a doberania sa „zo života“ pôsobia hravo žartovne, ako konečne celá Spišákova inscenácia.
Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.
Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – divadelný – jazyk láskavý tak k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom divadelných diel. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – v tom základnom. Jazyk literatúry iba čítame, pričom všetko, čo čítame, si máme zároveň buď predstavovať, alebo pociťovať. Jazyk divadla však vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť a až v druhom rade predstavovať si. I keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginovanej skutočnosti (divadelnej fiktivity), bez znalosti kódu ktorej by sme neporozumeli, o čo ide.
Originálny text naštudoval domáci režisér Marián Pecko. Jeho poetika je zjavná od prvej minúty inscenácie. Na detských divákov kladie značné nároky. K deťom si nekľaká, ale zdvíha ich na svoju úroveň. Ponúka im bohatú nádielku zdivadelneného divadla, pracuje s činoherným prejavom, bábkami, mnohorako člení priestor. Výsledkom je 90 minút trvajúca inscenácia. A tak sa natíska otázka, či je skutočne vhodná pre deti už od šiestich rokov, ako uvádzajú tvorcovia v bulletine.
Pokus o výnimočný čin transformácie slovensky hovoriaceho ľudu na inštitucionalizovaný slovenský národ s vlastným jazykom, z toho vyplývajúcimi právami, národnostnou a politickou slobodou, vlastnými úradmi a personálnym zastúpením sa stal ústredným tematickým rámcom. Inscenácia zároveň priniesla pohľad na nepripravenosť ich činov, štátoprávnu nedotiahnutosť národnej otázky, nestabilitu a nekoncíznosť v postojoch – od príklonu k Slovensku ako súčasti uhorskej vlasti, cez ideu slovanstva či slovenskej etnickej osobitosti, austroslavizmus až po plán rusifikácie Slovákov.
Piatok trinásteho novembra sa do histórie nášho hudobného divadla zapíše ako deň, keď svetlo divadelného sveta uzrel nový slovenský muzikál Jana z Arku. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského sa týmto titulom podujali na neľahkú úlohu uchopiť túto notoricky známu tému a postavu mladej bojovníčky za francúzsku slobodu, a to hneď v nie najjednoduchšom modeli – muzikáli. To, čo sa na začiatku zdalo byť pre tvorivý tím veľkou výzvou, po viac ako dvoch hodinách predstavenia ostalo len v akýchsi rozpačitých intenciách.
Každý text, ktorý sa inšpiruje klasickým dielom svetovej literatúry, je svojím spôsobom adaptácia. A nech sa akokoľvek voči tomuto pojmu vymedzuje, vždy príde na porovnávanie. Nedá sa tomu vyhnúť ani v prípade hry Mareka Maďariča, ktorú uviedlo bratislavské divadlo Aréna. Ak by sme však čakali, že autor predlohu aktualizuje s cieľom priniesť akýsi vrstevnatý pohľad na súčasnú spoločnosť, nastalo by veľké sklamanie. Text, podobne aj inscenácia, totiž neašpirujú ani náhodou na analytickú umeleckú sondu, ktorá by mala a vlastne aj mohla otvoriť širšiu diskusiu o tom, kam je schopný jedinec zájsť s cieľom osobného prospechu.
Inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica vznikla pri príležitosti dvoch výročí. Tým prvým je 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra a druhým – „195. víročja vzňiku Maríni od Andreja Sládkoviča...“ – ako sa o tom píše štúrovskou slovenčinou v programe k inscenácii.
Jana Mikitková režijne uchopila inscenáciu ako akési divadlo v divadle a hercov sa snažila nastaviť z úvodnej civilnej polohy do polôh násťročných detí. Hlavná hrdinka Lucia v podaní Adely Mojžišovej otvára inscenáciu príchodom na scénu s príhovorom, čo je javisko, hľadisko, kto je divák, herec a kto bude hrať akú postavu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.