Ako Bonnie a Clyde nie je príbehom známej americkej gangsterskej dvojice, hoci sa tieto dve postavy v inscenácii vyskytujú. Ako Bonnie a Clyde je príbehom obyčajného zneužívaného človeka, ktorý zhodou okolností pochádza z chudobnej časti východnej Európy, v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Zneužíva ho rodina, spoločnosť, systém, moc.
Komédia omylov je jedinou Shakespearovou hrou, ktorá už v názve nesie svoje žánrové označenie. Ide dokonca o text, v ktorom ešte jasne cítime silnú príbehovú naviazanosť na dejové konvencie rímskych komédií, najmä na Plautove Dvojčatá. Krkolomnú zápletku o rokmi stratených a vplyvom nečakaných udalostí opäť nájdených súrodencoch Shakespeare ešte zdupľoval a do hry pripísal druhý pár od seba izolovaných bratov. Komédia omylov však oproti Skroteniu zlej ženy, Snu noci svätojánskej či Večeru trojkráľovému nepatrí medzi autorove najreprezentatívnejšie a už vôbec nie najinscenovanejšie diela. Neponúka totiž toľko životných múdrostí, básnických obrazov, ani neočakávaných príbehových zvratov ako jej mladšie sestry, ale i tak v sebe nesie veľký scénický potenciál.
Najnovšia inscenácia Neprebudený/í (2017) banskobystrického Mestského divadla – Divadla z Pasáže v réžii Moniky Kováčovej je jedným z ďalších odvážnych inscenačných diel tohto komunitného divadla na Slovensku. Tvorivý tím z Banskej Bystrice tentoraz spracoval krátku poviedku Martina Kukučína Neprebudený (1886). Pomerne jednoduchým a výstižným spôsobom z nej abstrahoval najmä tému minorít.
Vznik a uvedenie nového hudobnodramatického diela slovenského autora je historickou udalosťou. Ak dielo vznikne na objednávku, je potrebné hovoriť o výraznej snahe prispieť k rozvoju slovenskej hudobnej kultúry. Hudobný skladateľ, dirigent a pedagóg Marián Lejava (1976) je výraznou osobnosťou v kultúrnom živote nielen na Slovensku. Jeho kompozičnú techniku je možné zaradiť do oblasti sonoristiky a elektroakustiky, no jej základom nie je experiment, ale dobre zvládnuté kompozičné remeslo.
Hra Williama Shakespeara Romeo a Júlia (1597) sa na našich javiskách objavuje takmer nepretržite od vzniku našich profesionálnych divadelných scén. Keďže patrí k Shakespearovým najinscenovanejším textom, medzi mnohými dôvodmi jej neustáleho návratu na rôzne scény sú okrem umeleckých či prestížnych aj čisto divadelno-výchovné či dokonca i liečebné, ako to bolo napríklad v inscenácii banskobystrického Divadla z pasáže (2013, obnovená premiéra 2015). V mnohých inscenáciách po Nežnej revolúcii (1989) je prítomná aj etická motivácia, ktorá v nich viac či menej vystupuje do popredia a potláča tradičný renesančno-historizujúci či romantizujúci výklad.
Malá scéna Divadla Jonáša Záborského (ďalej DJZ) je tzv. experimentálna. Tento jej aspekt je využitý tak, že ju inscenátori modifikovali do podoby javiska a hľadiska, aké by mohli byť v „kulturáku“ malej obce. Všetky steny hľadiska majú ružové tapety ako z oného obdobia, zábradlie lemujúce hľadisko by pozváral hociktorý kutil, ide sa doň chodbou, kde na stene, ktorá asociuje umakartové jadrá bytov, visí nástenka podobná tým, na ktorých boli propagačné plagáty, hrdinskí robotníci plniaci plány na 200 % a iní nadľudia, resp. novoľudia našich jasnejších včerajškov. Akurát že tu využili nástenku na portrét Václava Havla a jeho životopis s dôrazom na tie fakty, ktoré potvrdzujú autobiografickosť hry Audiencia.
Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ! A tak kráľ žije stále ďalej a ďalej. Symbol oživujú ľudia. No skutočné hlboké symboly sú živé samy osebe; respektíve sami osebe. Existujú v nadzmyslovom svete, v ktorý – ako sa zdá – predsa len ešte verí nejaký ten umelec... Archetyp kráľa, symbol spoznanej múdrosti, pokoja, harmónie je blízky symbolu koňa. Ušľachtilé, krásne, vznešené zviera, na ktoré sa dá spoľahnúť. A práve kôň, náš európsky symbol, neraz poniesol na svojom chrbte kráľa statočného. Hoci, paradoxne, toho najušľachtilejšieho niesol len oslík...
O tom, že Collodiho Pinocchiove dobrodružstvá (Le avventure di Pinocchio, 1883) sú považované za klasické dielo nielen talianskej detskej literatúry, ale aj svetovej, svedčí i to, že boli preložené do viac ako dvestoštyridsiatich jazykov. Putovanie bábky vystrúhanej z dreveného polienka je síce ovplyvnené dobovými talianskymi kultúrnymi, literárnymi a historicko-sociálnymi javmi a udalosťami, avšak proces dospievania – premeny drevenej bábky na zodpovedného chlapca – je vo svojej podstate symbolickou výpoveďou o ľudsky dôležitej univerzálnej skúsenosti.
V tomto roku si pripomíname 150. výročie narodenia dramatika Luigiho Pirandella, ktorý prišiel na svet 28. 6. 1867 neďaleko sicílskeho mesta Agrigento, a možno práve spomínané jubileum je jedným z dôvodov, prečo sa režisér a pedagogický vedúci Michal Vajdička rozhodol so študentmi absolventského ročníka inscenovať hru autora, ktorý sa v slovenských divadlách nevyskytuje príliš často.
Povedzme na rovinu, že Únos zo serailu je excelentná opera. Mozart napísal v podstate gründerské dielo nemeckého hudobného divadla, prekonajúc všetko, čo bolo v tomto žánri (ktorý spája hovorené dialógy posúvajúce dej dopredu s retardujúcimi speváckymi číslami) dovtedy napísané. Je to svojbytné dielo, ktorého hodnota pre mňa nespočíva len v brilantnej inštrumentácii, melodickej bohatosti, zvukovej farebnosti a invenčnej hudobnej dramaturgii, ale najmä v jeho rýdzej divadelnosti. Dielo, šťastné spojenie libreta z pera divadelníka Stephanieho (inak plagiát staršieho kusu) s Mozartovou hudbou (Mozart sám sa na librete značne podieľal), bolo písané s veľmi presnou predstavou jeho javiskovej podoby, so zmyslom pre situačnú a charakterovú komiku a divadelný čas. To pravdaže neznamená, že by bolo jednoduché ho inscenovať, ako sme sa mohli na Slovensku presvedčiť. Miroslav Fischer v ňom v roku 1999 (v SND po 50 rokoch) videl predovšetkým kratochvíľnu buffu v rokokových reáliách bez významného presahu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.