Chladný írsky vidiek, pochmúrnosť, strnulé životy, alkohol, jednoduchosť, sedem rokov, vražda. To je len pár slov charakterizujúcich McDonaghovu hru Lebka z Connemary, ktorú v slovenskej premiére uviedlo spišskonovoveské Divadlo Kontra. Martin McDonagh jednoznačne patrí medzi divácky príťažlivých autorov, o čom sa v Divadle Kontra presvedčili už pri uvedení jeho hry Poručík z Inishmore. Preto rozhodnutie inscenovať ďalšiu McDonaghovu hru nie je prekvapením.
Iokasté vznikla ako koprodukčná inscenácia Slovenského komorného divadla Martin a Mestských divadiel pražských. V širšom kontexte ide o súčasť projektu Catastrophe, ktorý vznikol v rámci aktivít jednej z najvplyvnejších divadelných asociácií v Európe – Union des Théâtres de l’Europe. Projekt vychádza z odkazu antickej drámy – gréckej tragédie, avšak jeho cieľom je vznik nových textov, ktoré stáročiami overené mýty a dedičstvo európskej civilizácie dokážu obohatiť o skúsenosti človeka 21. storočia.
Divadlo Astorka si zvolilo na adaptáciu dobrý text. Dvojici Jakubovi a Jurajovi Nvotovcom sa poetika novely hodí. Malý človek zomletý mašinériou moci či princíp prirodzene produkujúci smiech cez slzy akoby reprezentovali ich divadelný svetonázor. K textu pristúpili inovatívne, s ohľadom na požiadavky divadla, a akcentovali línie odovzdávajúce odkaz dnešnému divákovi.
Zoskupenie ODIVO prinieslo v sezóne 2021/2022 formálne zrelú a viacvrstevnú audiovizuálnu re-performanciu Vnorená, ktorá získala trojnásobnú nomináciu na ocenenie DOSKY: za mimoriadny počin v tanečnom divadle, najlepšiu scénografiu a pôvodnú scénickú hudbu. Autorky dramaturgickej koncepcie a ko-režisérky, Mária Danadová a Monika Kováčová, o nej hovoria ako o „ponore do témy akútnej potreby starostlivosti“. Inscenácia problematizuje predovšetkým stratu intimity a súkromia opatrujúcej i opatrovanej osoby, no aj výnimočné zblíženie, ktoré vzťah vzájomnej závislosti prináša.
Téma poslednej inscenovanej hry Stanislava Štepku s názvom Madona s dieťaťom vychádza z reálnej udalosti. Kamarát mu porozprával o tom, ako sa jeho dve dospelé dcéry rozhádali kvôli bezvýznamnému obrazu s krajinkou od neznámeho maliara, pretože „zrazu“ chceli dediť iba ten a nič iné. V inscenačnej podobe sa základom tejto témy stala typická láskavo-trpká štepkovská snaha podať správu „o trpkých dedičných konaniach, čo poznajú mnohí, ktoré dokážu priam tragicky rozhádzať vzťahy v rodine tak, že ich naprávanie je záležitosť na veľmi dlhé trate.
Renomovaná slovenská spisovateľka a dramatička Jana Bodnárová napísala hru Dievča z morského dna v roku 2008. Vychádzala z vlastnej životnej skúsenosti autorky i výbornej pozorovateľky a reagovala na aktuálne spoločenské a medziľudské aj umelecké dianie (v štýle dramatiky coolness) vo svete. O dva roky neskôr sa stala táto hra inšpiráciou pre režisérku a performerku Petru Fornayovú, ktorá v spolupráci s Ľubomírom Bukovým vytvorila inscenáciu Sea Bootom girl v Tabačke Kulturfabrik v Košiciach. V roku 2021, pri príležitosti vydania rovnomenného zborníka hier Jany Bodnárovej, pripravilo Štúdio 12 inscenované čítanie tejto hry v podaní Zuzany Konečnej v réžii Jána Tomandla. V júni 2022 sa v rámci festivalu Vlnoplocha predstavilo Divadlo Na peróne s vlastnou interpretáciou textu Dievča z morského dna (vo verzii výstupu z rezidenčného pobytu).
Predstavte si, že navštívite dom, z ktorého vás groteskne pôsobiace bábiky nechcú pustiť von. Alebo sa vám počas kradnutia v ňom prihovorí duch mŕtveho dievčaťa. A čo by ste urobili v prípade, keby vás čarodejnica premenila na jabloň? Tieto a mnohé ďalšie príhody ponúka britský spisovateľ, maliar, ilustrátor a karikaturista Chris Priestley v knihe Příšerné příběhy strýce Montaguea. Hrdinom je chlapec Edgar, ktorý má záľubu v počúvaní strašidelných príbehov zberateľa predmetov, strýka Montaguea. Strýko býva v opustenom dome na konci lesa. Kniha je vďačným námetom na spracovanie, či už filmové, alebo divadelné. Autorovi sa darí postupne vytvárať atmosféru napätia, využíva detailné opisy na zachytenie hrôzostrašných postáv a prostredia. Okrem toho čitateľa neraz prekvapí pointa príbehu. Prozaický text (napr. dlhé opisy atmosféry, prostredia vnútorného sveta postáv) podnecuje predstavivosť čitateľa a jeho tranformácia do javiskovej podoby je pre inscenátorov výzvou.
Staroveké dejiny a následne literatúra i divadlo obdarili ľudstvo veľkými a silnými ženskými postavami. Z tých starozákonných, hebrejských to bola Ráchel, jedna z dvoch Jakubových žien. Historická postava, ktorú Židia vnímajú ako matku národa, keďže z jej dvoch synov Jozefa a Benjamína sa rozrástol v Egypte rod na národ, by mohla byť skôr symbolom ženy, ktorá si svojou túžbou, láskou, pokorou i ponížením „vymodlí“ deti a pri pôrode zomiera (Gn, Jakub, 29 – 35).
Čo znamená byť dramatikom? Čo ho inšpiruje? Čo ho oberá o energiu? Ako naňho vplýva tlak producentov? Je možné obrniť sa voči hereckým manierom? Nielen tieto, ale aj ďalšie otázky ponúka dramatický text Edmond z pera francúzskeho herca, režiséra, filmového scenáristu, dramatika a prozaika Alexisa Michalika. K napísaniu hry o údele dramatika ho inšpirovalo divadelné predstavenie Zamilovaný Shakespeare, ktoré mal možnosť vidieť v Anglicku. Ako hovorí: „Pre mňa bola inšpiratívna myšlienka porozprávať privátne okolnosti, s ktorými Shakespeare zápasil, keď sa topil v dlhoch a keď našiel inšpiráciu na napísanie jedného zo svojich najslávnejších diel. A to vďaka krásnej múze. Pýtal som sa sám seba, prečo sme niečo podobné neurobili vo Francúzsku.“
Divadlo Viola prinieslo na prešovskú divadelnú scénu premiéru kabaretnej hry s názvom ODAMŠENEODAM (Vydám sa či nevydám). Žáner kabaretu ponúka bohatý priestor na výber tém, či už komediálneho, alebo dramatického charakteru. V prípade Divadla Viola sa tvorcovia rozhodli touto formou spracovať motívy životov výnimočných žien z česko-slovenskej histórie. Kabaret o ženách pre ženy, z ktorého možno aj muži odídu nežnejší a bohatší.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.