Pálčivé problémy lebky z Connemary

Pálčivé problémy lebky z Connemary

Martin McDonagh: Lebka z Connemary

Preklad: Lucia Olosová

Scéna: Klaudyna Rozhin

Kostýmy: Klaudyna Rozhin

Réžia: Klaudyna Rozhin

Účinkujú:

Mick Dowd: Peter Čižmár

MaryJohnny Rafferty: Katarína Turčanová/Gabriela Dolná

Mairtin Hanlon: Dávid Szöke

Thomas Hanlon: Mario Zeumer

Premiéra: 26. a 27. augusta 2022, Divadlo Kontra, Dom Matice slovenskej, Spišská Nová Ves

Chladný írsky vidiek, pochmúrnosť, strnulé životy, alkohol, jednoduchosť, sedem rokov, vražda. To je len pár slov charakterizujúcich McDonaghovu hru Lebka z Connemary, ktorú v slovenskej premiére uviedlo spišskonovoveské Divadlo Kontra. Martin McDonagh jednoznačne patrí medzi divácky príťažlivých autorov, o čom sa v Divadle Kontra presvedčili už pri uvedení jeho hry Poručík z Inishmore. Preto rozhodnutie inscenovať ďalšiu McDonaghovu hru nie je prekvapením.

Menej uvádzaná Lebka z Connemary, tak trochu zatienená autorovou úspešnou prvotinou Krásavica z Leenane, patrí do Connemarskej trilógie. Obe hry sa odohrávajú v severoírskej dedine Leenane. Život v nej nijako nevybočuje zo zabehnutého stereotypu. Hlavne nič nemeniť, len nechať všetko plynúť. McDonagh nám ponúka pohľad do života dvoch rodín. Ide o skrachované rodiny, v ktorých sa už nič nemôže pokaziť. Poetika autora vychádza z patologických javov v životoch jednotlivých postáv, z ktorých každá je silnou nezávislou individualitou, no až spolu tvoria tragický obraz bezútešného života, v ktorom už nič nedáva zmysel, práve preto je ich jediným cieľom držať sa svojich stereotypov v stiesnenom priestore Leenane.

Prvýkrát vo svojej histórii využíva Divadlo Kontra ako hrací priestor celú pivnicu v podzemí budovy Domu Matice slovenskej. Zatiaľ čo v prvom obraze odohrávajúcom sa v Mickovej obývačke sa inscenácia musí postupne dostať do tempa, so zmenou priestoru naberajú herci istotu a až do konca inscenácie diváka nenechajú vydýchnuť. Využitie celého podzemia poskytlo veľmi jednoduchú, no efektnú možnosť scénografických zmien s minimálnym úsilím. Miesto komplikovaných prestavieb či ťažkých kulís sa herci jednoducho presunú v priestore a využijú jeho špecifiká. Divák sa tak ocitá nad skutočnou jamou, vôňa prachu napĺňa priestor. Mick Dowd spolu s Mairtinom Hanlonom exhumujú sedem rokov staré kosti. Taký je zákon: ľudia umierajú, miesta je málo. V írskej dedine uvoľňujú miesto na cintoríne svojsky, výkopom kostí a ich zničením. Na ľudských pozostatkoch stavia Rozhin dej. Nie sú v tomto prípade len niečím materiálnym; akoby znamenali istotu, zázemie, niečo, čo sa nemá meniť, napriek tomu je to ničené a zabudnuté. Istotu stráca aj postava Micka, ktorá pri exhumovaní kostí svojej manželky nenájde lebku. Jeden hrob vykopú Mick s Mairtinom rýchlo, kosti nahádžu k ostatným do vreca, a ten druhý, v ktorom sú pozostatky Mickovej ženy, Mick vykopáva pomaly, ale aj netrpezlivo, akoby sa nevedel dočkať, kedy znovu uvidí svoju ženu. Keď v hrobe nenájde jej lebku, patrične stratu zapije; veď aké je už len iné, lepšie riešenie problému, než opiť sa do nemoty.

Téma alkoholizmu je prítomná v celej inscenácii. Mohlo by sa zdať, že je to írsky problém, v skutočnosti sa ale toto ,,riešenie“ problémov dá veľmi dobre preniesť aj do nášho prostredia. Mick s MaryJohnny pijú len tak, akoby spoločensky, Mick s Mairtinom zapíjajú dobre odvedenú prácu a tiež smútok; alkohol sa v hre javí ako univerzálne riešenie na všetko. Napriek tomu, že Mick havaroval pod vplyvom alkoholu, následkom čoho zomrela jeho žena, je alkohol niečím, bez čoho by on ani ostatné postavy nevedeli žiť. Alkohol ako téma vystupuje nenútene, no veľmi jasne, napríklad vo chvíli, keď si totálne opitý Mairtin sadá za volant, aby odviezol rozdrvené kosti k jazeru.

Režisérka pracuje s rekvizitami minimalisticky, no významotvorne. Sadrové kosti a lebky, ktoré po vykopaní Mick s Mairtinom potužení alkoholom drvia na prach v Mickovej obývačke, sú symbolom nechuti a odporu voči ľuďom, zároveň si na nich Mick vybíja zlosť z opätovnej straty manželky.

Na prvý pohľad sa Mick Dowd v podaní Petra Čižmára môže javiť ako alkoholik vykonávajúci veľmi bizarnú, no nevyhnutnú prácu na miestnom cintoríne. Čižmár ale postupne rozkrýva jednotlivé vrstvy postavy a odhaľuje aj jej citlivé miesta. Jeho Dowd je starší muž, ktorý pred rokmi za záhadných okolností prišiel o manželku. Napriek tomu, že všetci ho z manželkinej smrti podozrievajú, je pripravený sa za svoju česť postaviť. Aby však mohla jeho žena odpočívať v pokoji, falošne sa prizná. Čižmár Micka Dowda ukazuje ako férového, ale frustrovaného chlapa, citlivo vnímajúceho stratu manželky aj po toľkých rokoch. Citlivá stránka postavy vychádza na povrch najmä v scéne, kde Dowd odpovedá na otázku MaryJohnny, či mu jeho manželka chýba a čo na nej mal a nemal rád.

MaryJohnny Rafferty je staršia dáma. Na fare ako poctivá veriaca hráva bingo, pri ktorom rovnako poctivo podvádza, aby si zabezpečila výhru a uznanie. MaryJohnny Kataríny Turčanovej je večne nespokojná gamblerka, ktorá by za výhru dala čokoľvek. Turčanová hrá starú dámu ako večne urazenú otravnú spoločníčku, ktorá len potrebuje byť vypočutá, a čokoľvek si vypočuje ona, neostane tajomstvom. Zhromažďuje informácie, aby potom mohla vytvárať konšpirácie a šíriť ich ďalej. Táto postava je zároveň akousi paralelou dnešného fenoménu rýchlo sa šíriacich hoaxov. Vyzerá ako počestná babička, ktorá však vie spôsobiť nenávratnú škodu. Ako stará mama Mairtina a Thomasa nie je veľmi starostlivá, no keď treba, zasiahne rázne a jasne.

Mairtin Hanlon je na začiatku presne ten typ chlapca, ktorého prítomnosti sa človek chce čo najskôr zbaviť. Je podlízavý, miestami až odporne dotieravý a hlúpy. Dávid Szöke hrá Mairtina presne podľa predlohy. Nemorálny chlapec, z ktorého sa nakoniec vykľuje len jednoduchší človek, občas nerozumejúci veciam, riešiaci ich násilím. Ostatne, ako veľká časť našej spoločnosti.

Mairtinov brat Thomas je jeho zdanlivým opakom. Usporiadaný chlap, policajt. Jeho najväčšou túžbou je stať sa detektívom, a tak hľadá stopy aj tam, kde žiadne nie sú, a naopak, nevidí nič tam, kde je to jasné. Postava Thomasa v podaní Maria Zeumera je stelesnením príslovia: Pod lampou býva najväčšia tma. Zeumer hrá inteligentného policajta veľmi presvedčivo. Je však pomstychtivý rovnako ako jeho brat, ktorého zo svojej zdanlivej nadradenosti naviedol na vykopanie lebky Mickovej ženy: kvôli vyšetreniu jej smrti (pred rokmi ju nedokázal poriadne vyšetriť).

McDonagh reflektuje vo svojich textoch to najhrubšie a najšpinavšie, čo v sebe ľudia majú, inak to teda nie je ani pri postavách Lebky z Connemary. Klaudyna Rozhin túto hrubosť charakterov podporila jednoduchosťou scény a dojmom zanedbanosti. Obývačka Micka Dowda sa stáva miestom intímnych debát aj definitívneho ničenia ľudských pozostatkov. Keď Mick Dowd tvrdí, že vykopané kosti za sprievodu modlitby pomaly spúšťa do hlbín jazera, ostatní mu neveria. Uvedomuje si, že hoci by to bola pravda, nikto mu už nedôveruje, pretože celé Leenane si šepká o tom, že zabil svoju ženu. Dej inscenácie plynie v napätí, divák chce poznať pokračovanie aj záver príbehu. Jednotlivé presuny v rámci priestorov prízemia Domu Matice slovenskej pôsobia nenútene a sú funkčné, iné lokácie tvoria významové celky jednotlivých hrobov exhumovaných nebohých.

McDonagh v Lebke z Connemary uvádza problémy priamo do deja a núti postavy ku konfrontácii aj napriek ich neochote. V Divadle Kontra k tomuto textu pristúpili rovnako, zachovali ho v takmer pôvodnej podobe, z prekladu Lucie Olosovej bolo vynechaných len pár replík z dialógu medzi Mickom a MaryJohnny, ktoré by diváka len viac zamotali do osobných vzťahov a oslabili by tak jasnosť deja.

Lebka z Connemary v Divadle Kontra je inscenáciou, ktorá zobrazuje jednotlivé situácie priamo, nie je zbytočne patetická, no zároveň predostiera témy, ktoré sú, bohužiaľ, stále aktuálne a všetkých sa nás bytostne dotýkajú. Verím, že pri ďalšom uvedení McDonagha sa budú jeho texty zdať viac ako tragikomédia z (ne)dávnej minulosti než čierna komédia zobrazujúca skutočnosť.