(Ne)objavený svet autizmu

Peter Mazalán – Lucia Mihálová: Etudy

Hudba/Zvukový dizajn: Fero Király

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna: Peter Mazalán

Kostýmy: Katarína Holková

Svetelný dizajn: Dorota Volfová

Projekcia: Jozef Čabo

Video: Peter Fröhlich  

Pohybová spolupráca: Stanislava Vlk Vlčeková

Réžia: Peter Mazalán

Účinkujú:

Matka: Jana Oľhová

Otec: František Kovár

Adam: Juraj Loj

Klavirista: Peter Pažický (ako hosť)

Premiéra: 17. a 18. januára 2026 v SND Bratislava, Modrý salón

Scénograf, architekt a režisér Peter Mazalán sa vo svojich umeleckých projektoch venuje interdisciplinárnemu prepojeniu hudby, divadla a vizuálneho umenia. Dlhodobo sa v nich zameriava na tému autizmu a na život rodín a ľudí pohybujúcich sa na spektre. Z jeho doterajších projektov Zimná cesta/Winterreise (2020) a Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder (2023) je zrejmé, že uvedený námet sa pre tvorcu stal určujúcim prostredníctvom autistického synovca Felixa. Javisková forma poskytuje Mazalánovi možnosť apelatívne verbalizovať príbehy ľudí na autistickom spektre. Prostredníctvom svojich projektov približuje divákovi, čo znamenajú pojmy divergencia či inklúzia, o ktorých sa v spoločnosti síce veľa hovorí, ale bežne sú pre ľudí ťažšie pochopiteľné. Aktuálna inscenácia s názvom Etudy (2026), ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v priestoroch Modrého salóna, predstavuje emotívny príbeh starších manželov v podaní Františka Kovára a Jany Oľhovej, starajúcich sa o dospelého autistického syna Adama (Juraj Loj). Vo vyššie uvedených inscenáciách sa Mazalánova pozornosť, prostredníctvom Felixa, orientuje predovšetkým na autizmus v detskom veku. V Etudách režisér nastoľuje problematiku dospelého človeka s poruchou autistického spektra v kontexte rodičovskej starostlivosti.

Dramatický text, ktorého autormi sú režisér Peter Mazalán a dramaturgička Lucia Mihálová, vychádza z autentických textov rozhovorov a príbehov, dokumentárnych filmov a viacerých knižných diel pertraktujúcich tému autizmu. Sú to napríklad publikácie Nezlomní (2020) od Jozefa Bednára, Prečo skáčem (2015) od japonského autora Naoki Higashida a iné. Pokiaľ ide priamy stret s autizmom, L. Mihálová, takisto ako aj P. Mazalán, disponuje osobnou skúsenosťou s touto diagnózou. Ústredná téma Mazalánovej inscenácie odhaľuje problémy, ktorým čelia starnúci rodičia detí s poruchou autistického spektra a aj ich deti. V scénografickej koncepcii P. Mazalána sa odrážajú potreby autistického syna. Spoločenskú miestnosť situovanú v malom panelákovom byte vytvoril na základe akustickej steny, ktorá predstavuje efektívne riešenie na zníženie nežiaduceho hluku a môže poslúžiť na vytvorenie vhodného prostredia pre ľudí s poruchou autistického spektra, ktorí sú v častých prípadoch precitlivení na rôzne nežiadúce zvuky. V tejto miestnosti prebieha Adamova terapeutická hodina klavíra. Vedie ju postava Klaviristu v podaní Petra Pažického, z ktorého sa postupne stáva tichý poslucháč jedného (ne)ojedinelého rodinného príbehu. Paralelne s hodinou klavíra prebieha aj dialóg rodičov týkajúci sa umiestnenia syna do domu sociálnych služieb. Medzi manželmi panuje v tejto otázke značný nesúlad. Zatiaľ čo sa otec z dôvodu fyzickej i psychickej vyčerpanosti prikláňa k ústavnej starostlivosti, mama sa snaží vzdorovať a udržať čo najdlhšie syna doma. Z dialógu sa divák postupne dozvedá o celoživotných rodičovských peripetiách súvisiacich nielen s celodennou starostlivosťou, ale aj limitmi sociálneho systému, či nedostatočne fungujúcou pomocou:  „Tri roky si nás pinkali od jedného doktora k druhému, nikto nám nevedel povedať, čo to je za diagnózu. (…) sme nevedeli, ako mu pomôcť. Myslela som si vtedy, že nech už povedia čokoľvek, len nech je to čierne na bielom a nech vieme, na čom sme. Nech dostaneme lieky, procedúry, normálnu liečbu… Lenže vtedy neexistovali nejaké terapeutické centrá pre autistov. Závidím dnešným rodičom, koľko majú možností.“ ^[1]  Matka sa aj napriek celoživotným peripetiám  snaží presvedčiť svojho manžela, že Adam by mohol ešte istý čas zostať s nimi v jednej domácnosti. Jej postava v hereckom stvárnení J. Oľhovej autenticky, bez sentimentu, predstavuje typ nekonečne obetavej ženy – matky, ktorá sa aj napriek nevine sužuje predstavou, že porodila dieťa s hendikepom. Napriek vzniknutým okolnostiam sa nevzdala a dokázala vzdorovať mnohým životným prekážkam. Oľhovej postava Matky je zosobnením sily a vytrvalosti, čo potvrdzujú aj slová manžela. František Kovár svojimi hereckými predispozíciami citlivo kreuje postavu senzitívneho otca a životného partnera. Pozorne si všíma zmenu, ktorá nastala u jeho ženy v dôsledku synovej diagnostiky autizmu. Je zjavné, že Otec v podaní F. Kovára, podobne ako aj jeho žena, miluje Adama nadovšetko, avšak určité veci si uvedomuje intenzívnejšie. Neustále opakuje, že obaja sú najmä rodičia, nie opatrovatelia. Je si vedomý Adamovej absolútnej závislosti a ich rodičovskej zodpovednosti. Otázne však je, kto, ak nie štát, je zodpovedný za nich oboch. Ďalším výrazným problémom je strach, prejavujúci sa u oboch rodičov. Ide o strach z ublíženia na zdraví, ktorý súvisí predovšetkým s Adamovými afektmi, vyplývajúcimi z jeho diagnózy. V inscenácii poukazuje postava Otca na incident, keď ho Adam v záchvate nechtiac zhodil na zem a zranil si nohu. Toto sú hlavné dôvody, prečo je zástancom ústavnej starostlivosti. Dialógy Matky a Otca okrem iného často poukazujú na stratu sociálnych väzieb a nepochopenie zo strany spoločnosti. Ak sa človek začíta do vyššie uvedenej  knihy Nezlomní (2020),  z rozhovorov s rodičmi detí na autistickom spektre zistí, že uvedené skutočnosti sú bežnou súčasťou ich životov.

Tvorcovia v komornej inscenácii dávajú značný priestor aj postave Adama. Prostredníctvom štyridsaťročného muža sa usilujú divákovi ukázať jedinečnosť spočívajúcu v individuálnom prežívaní, v ktorom sa typické symptómy kombinujú s originálnymi schopnosťami, intenzívnymi špecifickými záujmami a odlišným vnímaním detailov. Upozorňujú na skutočnosť, že samotný autizmus zahŕňa rozsiahle spektrum s individuálnymi prejavmi a potrebami, a každý jedinec preto disponuje svojráznou osobnosťou. Juraj Loj v kreovaní postavy Adama stavil vo vyjadrovacích prostriedkoch na autenticitu. Vyhýba sa stereotypom a povrchnostiam. Využíva deformáciu v pohybe, držaní tela aj vo výslovnosti, na základe čoho prezentuje na javisku hodnoverné stvárnenie človeka s poruchou autistického spektra. Hoci je Adam neverbálny, pred divákmi prostredníctvom vnútorných monológov otvára svoj jedinečný svet. Fascinuje ho prúdenie vetra medzi konármi stromov, vytvárajúce melódie, ktoré mu pripomínajú jeho vlastné ticho. Túži inšpirovať. Hovorí o pocitoch, túžbach i diagnóze, ktorá ho uväzňuje v tele: „Mám rovnaké túžby ako ktokoľvek iný. Je to ako dostať sa na horu, na ktorú je ťažké vyliezť. Platí to pre každého, kto má okolnosti, ktoré menia život. Jedno z najväčších nedorozumení medzi nami je vaše presvedčenie, že nemáme také jemné a komplexné city ako vy. Sme uväznení v neposlušnom tele, s pocitmi, ktoré nedokážeme vyjadriť. A práve tento pocit bezmocnosti nás niekedy privádza na pokraj šialenstva a vyvoláva v nás panické záchvaty a „hysáky“. Keď sme v takomto stave, nechajte nás vyplakať sa alebo vykričať, aby sme to zo seba dostali. Buďte nablízku a nespúšťajte nás z očí a postarajte sa o to, aby sme neublížili sebe a iným“. ^[2] Adam si uvedomuje svoju špecifickosť aj telesnosť. Jeho telo reaguje na citové rozrušenia, pocity šťastia i smútku, no nedokáže ich ovládať. Má strach z cudzích dotykov. Nevie sa zmieriť s myšlienkou, že ľuďom naokolo spôsobuje svojou prítomnosťou zármutok. V závere inscenácie sa Adam ocitá v sociálnom zariadení. Z monológu adresovaného rodičom je zjavné, že vzniknutú situáciu týkajúcu sa odchodu plne chápe. Pokojne im opisuje každodenný život, spomína opatrovateľa, ktorý sa o neho stará, pričom poukazuje aj na vyššie uvedené diferencie medzi ostatnými umiestnenými klientmi s poruchou autistického spektra a ich inakosť. Mysľou i srdcom je však stále s rodičmi a dúfa, že si po neho každý piatok prídu a odvedú ho na víkend domov.

Tvorcovia priniesli na javisko dojímavý, no zároveň autentický obraz života jednej rodiny, ktorej súčasťou je dospelý syn Adam s poruchou autistického spektra, v dôsledku čoho sa opatrovanie stáva ich životným poslaním. Zároveň však citlivo poodhaľujú Adamovu originalitu a jeho krehký a ťažko uchopiteľný svet. Inscenáciu Etudy v réžii P. Mazalána možno označiť za skutočný záznam života plného peripetií, nepochopenia zo strany spoločnosti, predsudkov, ale aj lásky, vytrvalosti či odhodlania, ktorý je dôverne známy pre všetky rodiny s deťmi na autistickom spektre. Slovenské národné divadlo týmto titulom prispelo k šíreniu povedomia o stále málo pertraktovanej téme v našej spoločnosti. Ľudí s týmto ochorením však stále celosvetovo pribúda.

Nora Nagyová

^[1] citované z dramatického textu Etudy Petra Mazalána a Lucie Mihálovej, s. 10

^[2] citované z dramatického textu Etudy Petra Mazalána a Lucie Mihálovej, s. 21