Je výborné, že sa mladá humenská režisérka Adriana Totiková začala kontinuálne venovať inscenovaniu súčasnej svetovej drámy. O to záslužnejšie, že v prípade poľského Ingmara Villquista (Taká fajn baba ako ty, Mestské divadlo Žilina) a Brita Petera Quiltera (Ráno po, Divadlo Aréna) ide zároveň o ich prvé slovenské uvedenia.
Koncom leta sa v Brne uskutočnil ojedinelý projekt umeleckého stretnutia štyroch nezávislých divadelných súborov z Poľska, Maďarska, Slovenska a Česka, ktorých zámerom bolo vytvoriť nové autorské predstavenia na tému: pohľad zvonku na susedný národ. Cieľom projektu bolo novými divadelnými inscenáciami a následne diskusiami s publikom podporiť myšlienku európanstva s národným pozadím. Slovenskému divadlu Na peróne boli na stvárnenie pridelení naši južní susedia. Nosnou historickou témou, ktorú si inscenátori zvolili na vytvorenie tohto projektu, bola osoba kráľa Mateja Korvína.
Kto vie, či je to Pezinkom, v ktorom sídlia, no musíme si asi zvyknúť, že Katka Aulitisová a Ľubo Piktor nás nechávajú na svoje ďalšie inscenácie čakať ako na dozretie archívneho vína. Každý milovník vína ale vie, že to čakanie stojí za to. Lebo keď to príde, je z toho poriadny divadelný zážitok. Nebolo tomu inak ani pri poslednej premiére hry divadla PIKI Pes (prí)tulák, s podtitulom „o tom, ako pes hľadal lásku, o tom, že nielen človek môže mať život pod psa a tiež o tom, že niekedy aj človek je ako pes“.
Interpretácia nitrianskych tvorcov, dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Michala Spišáka však nie je celkom jasná a zrozumiteľná. Sústredia sa na tému osamelosti a neschopnosti komunikácie, no akoby v texte nenachádzali skryté významy a motivácie, ktoré by mohli preniesť na javisko a podčiarknuť nimi svoju výpoveď.
Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.
Slovenská klasika sa v ostatnom čase akosi výrazne udomácňuje na pôde Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení, predovšetkým v réžiách Matúša Oľhu. Zaujímavé však je, že si režisér vyberá pomerne problematické texty, ktoré nie vždy môžu konvenovať alebo lichotiť možnostiam nádejných ašpirantov herectva, a navyše si ich inscenácie veľakrát ťažko hľadajú svoju cieľovú divácku skupinu (ako to bolo v prípade inscenácie Holuby a Šulek).
Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.
Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela.
Viedenská opereta vznikla podľa vzoru francúzskej a úspešne prešla niekoľkými štádiami. V klasickom období (približne do roku 1900) priniesla v Suppého operete Krásna Galatea (1865) vlastnú podobu novej hudobno-dramatickej formy a v operetách Netopier (1874) či Cigánsky barón (1885) Johanna Straussa sa objavili už aj neodmysliteľné operetné divy a škandály.
Ján Ďurovčík pri tvorbe svojej novej inscenácie siahol po osvedčenom námete, akým Chrám Matky Božej v Paríži (Notre Dame de Paris) z pera Victora Huga určite je. Príbeh hluchého hrbáča Quasimoda a cigánky Esmeraldy sa dočkal množstva spracovaní. V tanečnom svete siahol po tomto osvedčenom námete už v roku 1844 skladateľ Cesare Pugni a choreograf Jules Perrot. Spoločne vytvorili balet Esmeralda (La Esmeralda). Ten sa neskôr vďaka choreografickému zásahu Mariusa Petipu zaradil medzi známe klasické tituly, ktoré sú stálou súčasťou repertoáru po celom svete.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.