(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2012/2013

Čakám, až prídem na rad – zn. Žena

Systematická osvetová činnosť v oblasti rodovej citlivosti, ktorej sa dlhodobo venujú Iveta Škripková a divadelné štúdio T.W.I.G.A., má za sebou ďalší úspešný krok vpred. V rámci projektu Lexikón sexizmu[1] (založeného na výskume verbálneho a neverbálneho násilia páchaného na ženách od súkromnej po verejnú sféru) vznikla divadelná inscenácia, ktorá priamo na tento ojedinelý výskumný projekt nadväzuje a predstavuje tak ďalšiu platformu pre tematizovanú verejnú debatu.

Nehrať sa na „divadlo“!

Slovenská klasika sa v ostatnom čase akosi výrazne udomácňuje na pôde Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení, predovšetkým v réžiách Matúša Oľhu. Zaujímavé však je, že si režisér vyberá pomerne problematické texty, ktoré nie vždy môžu konvenovať alebo lichotiť možnostiam nádejných ašpirantov herectva, a navyše si ich inscenácie veľakrát ťažko hľadajú svoju cieľovú divácku skupinu (ako to bolo v prípade inscenácie Holuby a Šulek).

Veľa času a málo chuti

Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.

Oslava Záborského ako nevydarený žart

Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela.

Ruský Cárovič v rukách českej režisérky

Viedenská opereta vznikla podľa vzoru francúzskej a úspešne prešla niekoľkými štádiami. V klasickom období (približne do roku 1900) priniesla v Suppého operete Krásna Galatea (1865) vlastnú podobu novej hudobno-dramatickej formy a v operetách Netopier (1874) či Cigánsky barón (1885) Johanna Straussa sa objavili už aj neodmysliteľné operetné divy a škandály.

Hugo či ne-Hugo za 75 minút

Ján Ďurovčík pri tvorbe svojej novej inscenácie siahol po osvedčenom námete, akým Chrám Matky Božej v Paríži (Notre Dame de Paris) z pera Victora Huga určite je. Príbeh hluchého hrbáča Quasimoda a cigánky Esmeraldy sa dočkal množstva spracovaní. V tanečnom svete siahol po tomto osvedčenom námete už v roku 1844 skladateľ Cesare Pugni a choreograf Jules Perrot. Spoločne vytvorili balet Esmeralda (La Esmeralda). Ten sa neskôr vďaka choreografickému zásahu Mariusa Petipu zaradil medzi známe klasické tituly, ktoré sú stálou súčasťou repertoáru po celom svete.

Oživenie televíznej rozprávky

Sála Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene má kapacitu asi 300 sedadiel. Čo sa však stane, ak uvedú rozprávku pre deti? Znie to až neuveriteľne, ale sálu zaplnia do posledného miesta a zvolenského detského diváka zaujmú natoľko, že dokonca aj pri takto nabitom hľadisku odohrajú predstavenie bez páuz či prerušení.

Marionety, ktoré hovoria, spievajú a tancujú

Titulok recenzie odkazuje na knihu Iva Osolsoběho. Muzikál označil za „divadlo, které „mluví, zpívá a tančí“. Tak je to aj v novej inscenácii Dezorzovho lútkového divadla. Marionety v nej hovoria, spievajú a tancujú. Sandokan je piatou inscenáciou Dezorzovho lútkového divadla (DLD).

Letní hostia uprostred jesene

Je to veru veľmi smutný pohľad na toľko prázdnoty. Je to smutný pohľad na ľudí, ktorí sú zbytoční aj sami pre seba. Smutný pohľad na toľko márnosti. Režisér Lukáš Brutovský to vie veľmi dobre. Ani mu však nenapadne podať javisku alebo hľadisku pomocnú ruku a akýmkoľvek spôsobom zmierniť tú všadeprítomnú prázdnotu. Letní hostia, jeho absolventská práca na VŠMU, sa tak stala jeho najpriamočiarejšou a zároveň najponurejšou inscenáciou.

Matkina guráž v SND

Matkina guráž Georga Taboriho je veľmi intímna, autobiografická hra. Jej hlavnými postavami sú Elza Tabori a jej syn – dramatik, režisér, herec, jedna z najvýznamnejších osobností divadla 20.storočia - George Tabori. Spomienky matky na jeden deň v 1944. roku, keď len vďaka šťastnej náhode a zhode okolností neskončila v osvienčimskom tábore smrti, zaznamenal jej syn.

Go to Top