(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2012/2013

Home/2012/2013

Čakám, až prídem na rad – zn. Žena

Systematická osvetová činnosť v oblasti rodovej citlivosti, ktorej sa dlhodobo venujú Iveta Škripková a divadelné štúdio T.W.I.G.A., má za sebou ďalší úspešný krok vpred. V rámci projektu Lexikón sexizmu[1] (založeného na výskume verbálneho a neverbálneho násilia páchaného na ženách od súkromnej po verejnú sféru) vznikla divadelná inscenácia, ktorá priamo na tento ojedinelý výskumný projekt nadväzuje a predstavuje tak ďalšiu platformu pre tematizovanú verejnú debatu.

Ružové nočné mory

Hra Holokaust zapadá do dlhodobej koncepcie divadla Aréna, ktoré sa usiluje o systematické mapovanie základných medzníkov našich dejín. Neformálne nadväzuje aj na predchádzajúcu „veľkú“ hru dramatika Viliama Klimáčka nazvanú podobne všeobecne – Komunizmus. Na medializácii objednávky pre autora si dalo divadlo veľmi záležať.

Nie každé divadlo musí mať na repertoári rozprávku

December, čas príprav na Vianoce a pre divadelníkov čas mikulášskych predstavení. Pre bábkové divadlá čas najväčšej prevádzky, zájazdov po firmách, prezliekaní sa za Mikulášov, čertov, anjelov. Aj činoherné divadlá, ktoré majú na repertoári stabilne zväčša jeden titul určený detskému divákovi, organizujú rozdávanie darčekov najmenším. Tanečné divadlo elledanse sa k nim pridalo. 2. decembra uviedlo na svojej pôde hru Veroniky Pavelkovej na motívy diela ruského historika a spisovateľa sci-fi Kirilla Bulyčova Prázdniny v ríši rozprávok, ktorú herci odohrali aj na Mikuláša.

Aj opatrnosť môže byť na škodu

Je výborné, že sa mladá humenská režisérka Adriana Totiková začala kontinuálne venovať inscenovaniu súčasnej svetovej drámy. O to záslužnejšie, že v prípade poľského Ingmara Villquista (Taká fajn baba ako ty, Mestské divadlo Žilina) a Brita Petera Quiltera (Ráno po, Divadlo Aréna) ide zároveň o ich prvé slovenské uvedenia.

Ako posledný zubor narušil dobré susedské vzťahy

Koncom leta sa v Brne uskutočnil ojedinelý projekt umeleckého stretnutia štyroch nezávislých divadelných súborov z Poľska, Maďarska, Slovenska a Česka, ktorých zámerom bolo vytvoriť nové autorské predstavenia na tému: pohľad zvonku na susedný národ. Cieľom projektu bolo novými divadelnými inscenáciami a následne diskusiami s publikom podporiť myšlienku európanstva s národným pozadím. Slovenskému divadlu Na peróne boli na stvárnenie pridelení naši južní susedia. Nosnou historickou témou, ktorú si inscenátori zvolili na vytvorenie tohto projektu, bola osoba kráľa Mateja Korvína.

Skrátka divadlo, ako má byť. HAF!

Kto vie, či je to Pezinkom, v ktorom sídlia, no musíme si asi zvyknúť, že Katka Aulitisová a Ľubo Piktor nás nechávajú na svoje ďalšie inscenácie čakať ako na dozretie archívneho vína. Každý milovník vína ale vie, že to čakanie stojí za to. Lebo keď to príde, je z toho poriadny divadelný zážitok. Nebolo tomu inak ani pri poslednej premiére hry divadla PIKI Pes (prí)tulák, s podtitulom „o tom, ako pes hľadal lásku, o tom, že nielen človek môže mať život pod psa a tiež o tom, že niekedy aj človek je ako pes“.

starédivadlomladémudivákovi.nr

Interpretácia nitrianskych tvorcov, dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej a režiséra Michala Spišáka však nie je celkom jasná a zrozumiteľná. Sústredia sa na tému osamelosti a neschopnosti komunikácie, no akoby v texte nenachádzali skryté významy a motivácie, ktoré by mohli preniesť na javisko a podčiarknuť nimi svoju výpoveď.

Oresteia bez vyššieho princípu aj bez občanov, alebo nevraždite si matky!

Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.

Nehrať sa na „divadlo“!

Slovenská klasika sa v ostatnom čase akosi výrazne udomácňuje na pôde Fakulty dramatických umení banskobystrickej Akadémie umení, predovšetkým v réžiách Matúša Oľhu. Zaujímavé však je, že si režisér vyberá pomerne problematické texty, ktoré nie vždy môžu konvenovať alebo lichotiť možnostiam nádejných ašpirantov herectva, a navyše si ich inscenácie veľakrát ťažko hľadajú svoju cieľovú divácku skupinu (ako to bolo v prípade inscenácie Holuby a Šulek).

Go to Top