Významný francúzsky skladateľ Francis Poulenc (1899 – 1963), člen slávnej kontroverznej skupiny Parížska šestka (Les Six), začal kariéru hneď po prvej svetovej vojne. Svoj hudobný rukopis označil za dokonalý autoportrét a kritik Claude Rostand pridal, že je kombináciou mnícha s chuligánom (le moine et le voyou).
Uviesť Rigoletta ako poctu k dvojstému výročiu narodenia Giuseppeho Verdiho nie je žiadnym ternom. Ak však pozeráme na dramaturgický výber v rámci celej sezóny 2012/13, potom po nevysvetliteľne divácky málo atraktívnych dvoch Pucciniho jednoaktovkách a po slovenskému divákovi úplne neznámych Poulencových Dialógoch karmelitánok (náš divák bohužiaľ chodí iba na známe operné opusy), dramaturgia divadla nevyhnutne musela nasadiť nejaký divácky atraktívny titul. A tým Rigoletto nesporne je.
Shakespearova dráma Romeo a Júlia sa uvádzala už v csákyovskom Mestskom divadle nemeckými divadelnými spoločnosťami v rokoch 1771, 1775, 1789 a 1792. V hlavných úlohách sa vystriedalo viacero významných hereckých osobností. Z hľadiska dejín tanca možno poznamenať, že prešporské obecenstvo na scéne Mestského divadla malo možnosť vidieť v úlohe Romea prvú veľkú lásku Isadory Duncanovej, člena budapeštianskeho Národného divadla Oszkára Beregiho.
V Mestskom divadle DPOH stále myslia na detského diváka. Tento raz pripravili v spolupráci s občianskym združením Triangel netradičnú rozprávku od Jána Uličianskeho Čáry, Máry, Fuk alebo Kúzelnícka rozprávka. Textová predloha veľmi nepočíta so zapájaním divákov do hry. Text sám o sebe a jeho prenesenie na javisko však v „malom divákovi“ vyvoláva nutkanie pomôcť hlavným hrdinom za každú cenu.
Scenár: Ivan Blahút Réžia: Ivan Blahút Scéna a kostýmy: Ján Kocman [...]
Ako zistíme, že sme sa práve zamilovali? A čo spravíme, keď sú naše princípy potláčané vášňou? Ako vieme, že je pravý čas na zmenu? A kedy nastane zmier ľudí i duší? Takéto a podobné otázky sa pokúša klásť divákom i nová inscenácia Spišského divadla.
Publikácie, filmy, dramatické texty, inscenácie venované histórii mesta, osobnostiam spätými s mestom či konkrétnou budovou, uličkou, legendy, povesti tradované medzi obyvateľmi, historické udalosti či medzníky, ktoré ovplyvnili vývoj a život v danom regióne – to všetko sú témy, ktoré sú žiadané a vítané – nielen u pedagógov, ktorým uľahčia výučbu dejepisu, literatúry či estetickej výchovy, ale aj u obyvateľov, ktorým ozrejmia isté historické skutočnosti, alebo ich inšpirujú k tomu, aby si pri čítaní knihy či návšteve predstavenia zaspomínali. V bábkových divadlách tieto témy tvorcovia neopomínajú.
Častým symptómom mladých tvorcov sú ich priveľké ideály a ambície. Neraz sa potom stane, že pri praktickej skúsenosti zistia, že priveľmi precenili svoje vytýčené ciele. Nie je to nič nezvyčajné a nemožno mladých divadelníkov za to nijako karhať, veď kedy riskovať, ak nie v študentských rokoch?
Nie, prešovská inscenácia Škripkovej textu Seňora nie je dokonalé divadelné dielo. Kvalita hereckých výkonov kolíše a v závere sa objavia až príliš didaktické odpovede na otázky feminizmu. A to, ak nie je zlé, je prinajmenšom umelé. Ako divák som sa ale nechal uniesť spojením nápaditých javiskových obrazov s pútavým vyrozprávaním osudov Fridy Kahlo – umelkyne a ženy zároveň.
Svojou tohtoročnou dramaturgiou Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene veľmi aktívne prispelo k rozvoju pôvodnej slovenskej drámy. Okrem iného pod hlavičkou roku slovenskej drámy v spolupráci s Divadelným ústavom pripravilo scénické čítania úryvkov z šiestich súčasných slovenských hier, ktoré sa v rokoch 2001 – 2011 dostali do finále súťaže Dráma.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.