(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2012/2013

Home/2012/2013

Výstredné banality zbytočných ľudí

Takzvaná kolektívna tvorba, ako ju definoval a do praxe previedol Uhlár v spolupráci s Karáskom vo svojej Stoke, je dnes už takmer synonymom divadelného undergroundu deväťdesiatych rokov na Slovensku. Fenomén Stoka je dnes už len encyklopedické heslo a matná, cigaretovým dymom zahalená spomienka, no kolektívna tvorba žije ďalej. Na jednej strane v súboroch, ktoré zo Stoky vychádzajú, a na druhej strane v tvorbe samotného Uhlára, ktorý ako novodobý mesiáš prehnitosti sveta putuje po všetkých kútoch našej „little big country“.

Ružové nočné mory

Hra Holokaust zapadá do dlhodobej koncepcie divadla Aréna, ktoré sa usiluje o systematické mapovanie základných medzníkov našich dejín. Neformálne nadväzuje aj na predchádzajúcu „veľkú“ hru dramatika Viliama Klimáčka nazvanú podobne všeobecne – Komunizmus. Na medializácii objednávky pre autora si dalo divadlo veľmi záležať.

Nie každé divadlo musí mať na repertoári rozprávku

December, čas príprav na Vianoce a pre divadelníkov čas mikulášskych predstavení. Pre bábkové divadlá čas najväčšej prevádzky, zájazdov po firmách, prezliekaní sa za Mikulášov, čertov, anjelov. Aj činoherné divadlá, ktoré majú na repertoári stabilne zväčša jeden titul určený detskému divákovi, organizujú rozdávanie darčekov najmenším. Tanečné divadlo elledanse sa k nim pridalo. 2. decembra uviedlo na svojej pôde hru Veroniky Pavelkovej na motívy diela ruského historika a spisovateľa sci-fi Kirilla Bulyčova Prázdniny v ríši rozprávok, ktorú herci odohrali aj na Mikuláša.

Veľa od herečky, menej od súboru

Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.

Poker Face alebo hazard a peniaze sú najviac v každej dobe

Hra Poker Face mladého českého autora Petra Kolečka, ako aj jej inscenácia v divadle GUnaGU v réžii Hansa Eschera (Rakúsko) vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol iniciovaný Divadlom Letí z Českej republiky. Divadlo Letí je v našich geografických súradniciach známe najmä vďaka viacerým projektom, ktorými podporuje vznik a šírenie novej drámy, resp. súčasných hier pre divadlo.

Čože je to sedemdesiatka alebo benefícia satisfakcie?

Len ťažko sa dá uvažovať o monodráme inak, ako o žánri určenom hlavne na hereckú exhibíciu. A na tom nie je nič zlé, herec je stále najdôležitejším scénickým komponentom, strojcom i aktérom dramatickej situácie – čiže podstaty divadla. Monodráma je žáner, ktorý môže hereckú individualitu objaviť, zradiť alebo potvrdiť.

Malé a intenzívne pocity pri listovaní jednej knihy

V slovenskom divadelnom kontexte je výtvarná performancia, a vôbec performancia všeobecne, stále na okraji, nielen čo sa týka počtu, ale hlavne v zameraní na kvalitu a originalitu výpovede. Postupne však i vďaka čoraz viditeľnejším úspechom slovenských umelcov ako Sláva Daubnerová či Debris Company, dostáva akcia v priestore čoraz jasnejšie a „prenesiteľnejšie“ vyjadrovacie prostriedky.

Kedy sa nažerú Vlkove hladné mačky? (Odcudzujúci experiment o bohatstve, chudobe a hladných mačkách v jednej časti.)

Meštianskej plytkej zábave a elegantnej nude sa v profesionálnych divadelných sálach na Slovensku dobre darí. Živé (ne)štátne viacdruhové javiskové umenia pokúšajúce sa reflektovať súdobé témy nášho života v medzinárodnom divadelnom kontexte zastupujú v domácom priestore poväčšine umelci, ktorí rok čo rok musia s ministerskou finančnou almužnou dokazovať svoju profesionálnu opodstatnenosť. „(Ne)bohatý“ štát a „chudobné“ živé umenia sú výsledkom kultúrneho vývoja postkomunistického Slovenska po zamatovej revolúcii.

Go to Top