Asi nie je na škodu začať konštatovaním, aký je dnešný svet skazený, ako sa trendu nízkej zábavy podriaďuje mediálny priestor a s ním postupne chtiac-nechtiac aj ten kultúrny. Z televízie sa na nás usmievajú herecké hviezdy v seriálových ságach bez príbehovej či tematickej vrstevnatosti, alebo naopak radoví občania, resp. tí, čo ich už omrzelo ostávať v šedej zóne (pod)priemernosti a chcú sa zviditeľniť, zarobiť – najlepšie ľahko a rýchlo.
Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela.
Viedenská opereta vznikla podľa vzoru francúzskej a úspešne prešla niekoľkými štádiami. V klasickom období (približne do roku 1900) priniesla v Suppého operete Krásna Galatea (1865) vlastnú podobu novej hudobno-dramatickej formy a v operetách Netopier (1874) či Cigánsky barón (1885) Johanna Straussa sa objavili už aj neodmysliteľné operetné divy a škandály.
Ján Ďurovčík pri tvorbe svojej novej inscenácie siahol po osvedčenom námete, akým Chrám Matky Božej v Paríži (Notre Dame de Paris) z pera Victora Huga určite je. Príbeh hluchého hrbáča Quasimoda a cigánky Esmeraldy sa dočkal množstva spracovaní. V tanečnom svete siahol po tomto osvedčenom námete už v roku 1844 skladateľ Cesare Pugni a choreograf Jules Perrot. Spoločne vytvorili balet Esmeralda (La Esmeralda). Ten sa neskôr vďaka choreografickému zásahu Mariusa Petipu zaradil medzi známe klasické tituly, ktoré sú stálou súčasťou repertoáru po celom svete.
Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.
Hra Poker Face mladého českého autora Petra Kolečka, ako aj jej inscenácia v divadle GUnaGU v réžii Hansa Eschera (Rakúsko) vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol iniciovaný Divadlom Letí z Českej republiky. Divadlo Letí je v našich geografických súradniciach známe najmä vďaka viacerým projektom, ktorými podporuje vznik a šírenie novej drámy, resp. súčasných hier pre divadlo.
Len ťažko sa dá uvažovať o monodráme inak, ako o žánri určenom hlavne na hereckú exhibíciu. A na tom nie je nič zlé, herec je stále najdôležitejším scénickým komponentom, strojcom i aktérom dramatickej situácie – čiže podstaty divadla. Monodráma je žáner, ktorý môže hereckú individualitu objaviť, zradiť alebo potvrdiť.
V slovenskom divadelnom kontexte je výtvarná performancia, a vôbec performancia všeobecne, stále na okraji, nielen čo sa týka počtu, ale hlavne v zameraní na kvalitu a originalitu výpovede. Postupne však i vďaka čoraz viditeľnejším úspechom slovenských umelcov ako Sláva Daubnerová či Debris Company, dostáva akcia v priestore čoraz jasnejšie a „prenesiteľnejšie“ vyjadrovacie prostriedky.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa v posledných dvoch sezónach časťou svojej dramaturgie upriamilo na inscenovanie známych a rokmi overených literárnych diel s cieľom upozorniť mladú generáciu na príťažlivosť knižných príbehov. Pripravili sériu troch inscenácií, ktorých predlohy patria k zlatému fondu literatúry.
Meštianskej plytkej zábave a elegantnej nude sa v profesionálnych divadelných sálach na Slovensku dobre darí. Živé (ne)štátne viacdruhové javiskové umenia pokúšajúce sa reflektovať súdobé témy nášho života v medzinárodnom divadelnom kontexte zastupujú v domácom priestore poväčšine umelci, ktorí rok čo rok musia s ministerskou finančnou almužnou dokazovať svoju profesionálnu opodstatnenosť. „(Ne)bohatý“ štát a „chudobné“ živé umenia sú výsledkom kultúrneho vývoja postkomunistického Slovenska po zamatovej revolúcii.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.