Letné shakespearovské slávnosti, ktoré na bratislavskom hrade už prekročili desiaty ročník, majú rovnako svojich skalných, ako aj príležitostných divákov a takisto nemálo odporcov. Formát, ktorý poznáme z okolitých divadelných scén v Čechách a Rakúsku, no funguje aj v iných krajinách Európy, je stále veľkou výzvou pre oslovených umelcov.
V Bábkovom divadle Žilina sa po náročnej sezóne s podtitulom „Päť P“, v ktorej naštudovali štyri inscenácie – Pom Pom, Perinbaba, Popolvár a Peter Pan – rozhodli sezónu 2010/2011 venovať jednej inscenácii, ktorú pripravovali počas nadštandardne dlhého skúšobného obdobia. (Okrem inscenácie Epos naštudovali v tejto sezóne aj rozprávku Violka Fialka a Móric Modrý – komornú inscenáciu s dvoma hercami.)
Pod týmto titulom sa prezentoval večer súčasnej choreografickej tvorby, ktorý bol poslednou premiérou Baletu SND v sezóne 2010/11 a súčasne aj prvou premiérou Baletu SND na čele s novým riaditeľom Andrejom Suchanovom, výborným tanečníkom, sólistom, návrhárom kostýmov a v poslednom roku aj povereným riaditeľom košického baletu. Premiéry sa konali 25. a 26. júna 2011 v Historickej budove SND. Názov predstavenia pripomenul návštevníkom minuloročnú záverečnú baletnú premiéru Made in Canada, ktorá sa odohrala s mesačným rozdielom presne pred rokom (22. a 23. mája 2010) za dramatických okolností spojených s výmenou vtedajšieho vedenia Baletu SND.
Posledný premiérový titul sezóny v ostatnom čase viaže dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery s festivalom Zámocké hry zvolenské. Na prelome júna a júla 2011 sa tak v programovej ponuke stretli dve žánrovo diametrálne odlišné diela z pera jedného autora. Buffa Nápoj lásky a opera seria Poliuto od Gaetana Donizettiho. Prvá z nich na zámocké nádvorie zavítala v slovenskom preklade, druhá zasa v slovenskej premiére a koncertnej verzii sa pre nepriazeň počasia presťahovala pod „záložnú“ strechu zvolenského činoherného divadla.
Jedna z najkrehkejších hier klasika americkej modernej drámy, otca hlbinného ponoru do amerického vnímania sveta a duchovnej mnohorozmernosti ľudskej senzitivity na doskách divadla – Eugena O´Neilla – nazvaná Cesta dlhého dňa do noci je jednou z tých drám, ktoré prudkým ožiarením poskytujú vhľad nielen do jednotlivých postáv a ich vzájomných vzťahov, ale ponorom do biografických súvislostí autora a jeho rodinného zázemia vnášajú nové svetlo do pohľadu na samotného dramatika a jeho zložitého rodinného traumatického dotyku s tabuizovaným nepriznávaním starých rán a vín.
Hra autora Ďura Papharhajiho je sondou do spolužitia staršieho manželského páru Emy a Emila, ktorých spoločný život je jedným veľkým vzdušným zámkom. Svoju minulosť vystavali postavy na mnohých sebaklamoch a dobrovoľnom zamlčaní pravdy. To bola pre nich jediná možnosť ako uniknúť skutočnosti naplnenej nespokojnosťou a nešťastím.
Neexistuje taká zlá vec, ktorá by nemala aj svoje pozitíva. V živote človeka sa naozaj len zriedkakedy stane taká udalosť, ktorá by pri správnom pohľade a prijatí nemohla priniesť poučenie, vyzretie alebo dokonca istú praktickú výhodu. Rozchody, nech sa v prvom momente zdajú byť akékoľvek dramatické či bolestné, patria práve do tejto kategórie životných skúseností. Dá sa o nich napríklad dobre písať a hrať divadlo. Hra Niela Labutea Some Girl(s), ktorú v preklade Ivany Juríkovej a pod názvom Labute uviedlo študentské Divadlo Lab, je toho dôkazom.
Divadlo z pasáže, Divadlo bez domova a najnovšie aj osamotený projekt Útulku svätej Lujzy de Marillac. Tieto zoskupenia, a áno aj mnohé ďalšie, spája spoločný cieľ. Pomáhať divadlom sebe a iným. Keďže ich úmyslom nie je ani dosiahnuť vysokú estetickú hodnotu ani prezentovať nové réžijné nápady, ale rozpovedať príbeh jednotlivcov, dostáva sa vlastne divadelná kritika na druhú koľaj. Kritik v takomto prípade nemôže hodnotiť kvalitu hereckých výkonov.
Divadlo Jána Palárika v Trnave prinieslo svojim divákom na konci sezóny svetovú klasiku. Uviedlo symbolistickú hru od Henrika Ibsena - Divá kačka. Hra je považovaná za najlepšiu Ibsenovu drámu ľudskej duše, ktorá sa zmieta medzi pravdou a klamstvom. Dráma vzťahu, lásky a obety je vo svojej podstate blízka aj dnešnému človeku. Ten sa v súčasnom období ťažkých sociálnych podmienok tiež uchyľuje k pretvárke, ktorá ho robí šťastnejším. Popritom sa vytráca pravda, ktorú ale netreba vždy a za každých okolností zverejňovať.
Už viac ako storočie sa divadelníci po celom svete vždy nanovo konfrontujú s textom klasika svetovej spisby Čajkou Antona Pavloviča Čechova. Je zaujímavé, ako tento jednoduchý príbeh –spletenec vzťahov - dokáže rezonovať vždy v nových generáciách divadelníkov a prostredníctvom tzv. klasiky na javisku prerozprávať nový aktuálny pocit doby.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.