V Starom divadle v Nitre sa tentokrát nechali inšpirovať nezvyčajnou predlohou – nonsensovou poéziou Edwarda Leara. Anglického básnika a ilustrátora považujú za otca nonsensu, literárneho smeru, ktorý je u nás známy najmä vďaka Lewisovi Carrollovi a jeho Alici v krajine zázrakov. Lear čerpal z bohatej anglickej tradície riekaniek – veršovaniek a napísal viac ako 200 krátkych päťverší – limerickov. Ich východiskom je absurdná situácia s prekvapivou pointou.
Na poslednej premiére Jókaiho divadla v r. 2007 sme v Komárne boli svedkami prvého maďarského uvedenia hry anglickej dramatičky Charlotte Keatly: Matka povedala, nie.... Túto hru autorka napísala v r. 1985, potom na nej ešte 3 roky pracovala. V r. 1989 ju uviedlo v Londýne Royal Court, týmto uvedením sa zrazu autorka aj hra stali svetoznáme. Mladá režisérka, Adina Lévay študovala v Anglicku, a text si „doniesla domov vo svojom kufri“, lebo sa jej veľmi páčil.
Anglo-americká dramatika 20.storočia sa na slovenské javiská prebojovávala pomerne ťažko a rovnako ťažko (ak nie aj zložitejšie) si presadzovala aj svoje javiskové podoby, čoho dôkazom je, že len zriedka boli inscenácie americkej alebo anglickej dramatiky vydarené a považované za kvalitné. „Priekopníkom“ v inscenovaní tejto drámy bol na Slovensku predovšetkým Pavol Haspra, ktorý inscenoval Millera, Williamsa ale napr. aj Johna Osborna.
Starý dom, v ktorom sa praskot drevenej podlahy mieša so škripotom dverí... Všadeprítomný pach zatuchnutých vecí zjemňuje vôňa vanilky, ktorá ani po rokoch nevyprchala zo zásuviek starého kredenca. Povala, na nej tróni lodný kufor a starý gramofón. Závan tajomstva... Každý máme tento obraz niekde hlboko skrytý v krajine nášho detstva. Sú chvíle, keď sa vynorí a pošteklí našu pamäť: Čo sme naozaj zažili a čo sa nám len prisnilo? Je to náš vlastný príbeh alebo nám ho niekto vyrozprával?
Inscenácia v mnohom pripomínajúca večeru v luxusnej reštaurácii. Vynikajúco zostavené menu, drobné porcie, elegantné servírovanie. A po jedle príjemný pocit i keď o sýtosti sa vravieť nedá.
Blaho Uhlár. Po tom, čo mu zbúrali Stoku, dal niekoľko rozhovorov o tom, že už asi nemá cenu robiť divadlo a zmizol z povrchu divadelného. Zjavil sa až keď prezentoval inscenáciu, ktorú pripravil s trnavskými ochotníkmi, so súborom Disk. Po istom čase dal o sebe opäť vedieť v polovici decembra 2007.
Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť.
Inscenácia Veľké ilúzie môže pre čoveka, ktorý zažil rok 1968, roky pred ním a po ňom byť silným emotívnym zážitkom, pripomínajúcim toto obdobie zažité na vlastnej koži. A zvlášť, keď sa pokúšal tvoriť umenie. Pretože hra je práve z divadelného prostredia.
Zaradením Barč-Ivanovej Matky do repertoáru tejto výnimočnej sezóny, nazvanej „rodinné striebro“, sa naplno zviditeľnila vnútorná logika dramaturgie. Lebo zostavovateľom programu sezóny zjavne nešlo o „montáž atrakcí“, výber efektných titulov, ktoré by diváka prilákali nejakou „návnadou“, ale o cieľavedomé uvažovanie o reprezentatívnej problematike dneška a o hlbších myšlienkovo-typologických filiáciách medzi jednotlivými titulmi.
Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.