(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Vášnivý tichý hlas

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Vášnivý tichý hlas
Divadlo
InscenáciaŠárka Ondrišová - Kamil Žiška: Canto Hondo (Hlboká pieseň o nej)
Premiéra17. decembra 2007
Divadelná sezóna

Námet, scenár a réžia: Šárka Ondrišová a Kamil Žiška. Choreografia: Šárka Ondrišová.
Dramaturgia: Lucia Blašková. Hudba: Kamil Žiška, Ján Kružliak, Jozef Vlk. Scénografia: Miro a Jaro Daubravovci. Kostýmy: Lea Fekete. Intepreti: Stanka Vlčeková, Ján Hromada, Anna Sedlačková, Ján Kružliak, Csongor Kassai, Miroslava Klementová, Kamil Žiška.
Premiéra: 17. 12. 2007 v Tanečnej škole a Alternatívnom divadle ElleDanse
Starý dom, v ktorom sa praskot drevenej podlahy mieša so škripotom dverí… Všadeprítomný pach zatuchnutých vecí zjemňuje vôňa vanilky, ktorá ani po rokoch nevyprchala zo zásuviek starého kredenca. Povala, na nej tróni lodný kufor a starý gramofón. Závan tajomstva… Každý máme tento obraz niekde hlboko skrytý v krajine nášho detstva. Sú chvíle, keď sa vynorí a pošteklí našu pamäť: Čo sme naozaj zažili a čo sa nám len prisnilo? Je to náš vlastný príbeh alebo nám ho niekto vyrozprával?
Pátraním po zabudnutých rodinných udalostiach, hľadaním stôp v zákutiach starého rodného domu sa inšpirovala aj autorská dvojica Šárka Ondrišová a Kamil Žiška v spoločnom diele Canto Hondo (Hlboká pieseň o nej).
Scénu, pripomínajúcu svojou poetikou Šulíkov film Záhrada, tvorí pár kusov nábytku: starožitná manželská posteľ s vysokými peľasťami, stará skriňa, stôl a stoličky. Všetko zakrývajú biele plachty – ako keď v dome nepulzuje život. Žena, ktorej príbeh začíname sledovať, strháva plachty a odhaľuje ďalšie postavy, ktoré akoby len driemali pod plachtami. Dom ožíva… Každá z postáv má jasný charakter vymedzený charakteristickým pohybom a určitou dráhou. V pohyboch matky, ktorá v sebe dusí tajomný žiaľ a ustavične sa snaží zachovať pokojný chod rodiny, je naliehavosť, prudko sa meniaca dynamika – chvíľami sklesnuto padá na podlahu a vzápätí prudko vstáva, rýchlo a rozhodne sa premiestňuje po dome… Otec, ktorý sa ani nepokúša odhaliť príčinu ženinho smútku, rieši napätie, ktoré vládne v dome prehrávaním praskajúcich platní na starom gramofóne. Jeho pohybová reč je úsporná, razantná, s ostrou dynamikou.
Ich dcéra je ako ustavičný, tryskajúci prúd pohybu, energie…neskrotnej vášne. Tá sa neskôr, po mužovej zrade mení na hnev. Tretia žena prichádza akoby z iného sveta (zrejme preto tancuje na špičkách). Objaví sa nečakane, aby vstúpila medzi dcéru a jej muža a narušila vzťahy v rodine…
Akademický, vysoko štylizovaný pohyb baleríny je až v priveľkom kontraste so súčasným pohybovým slovníkom a civilným a prirodzeným pohybom. Choreografka, ktorej svieži rukopis poznáme väčšinou z muzikálov, sa tentoraz neprezentuje jednotným štýlom. Pri stavbe sól, duet a variácií sa spolu s režisérom inšpirovala tanečníkmi, ktorým nechala veľký tvorivý priestor. Tí ho dostatočne využili a mohli tak na pomerne veľkej ploche prezentovať svoje tanečné kvality. Napriek ich rôznorodému prístupu k pohybu nepôsobia nesúrodo. Stmeľujúcim prvkom je ich výraz – vzácne civilný a prirodzený, bez prehrávania a pátosu, silu emócií vyjadrujú interpreti väčšmi gestom a pohybom. Choreografka poučená skúsenosťami z kamenného divadla vynikajúco „zostrihala“ jednotlivé obrazy, ustriehla ich optimálny čas a do jednotlivých epizód vniesla napätie i drobnú dávku humoru. Tvorcom sa taktiež vynikajúco zosúladiť tanečníkov a hercov s rozmanitými skúsenosťami.
K vrcholným tanečným častiam patria duetá dcéry a jej muža (z úvodu i to záverečné) – najmä vďaka interpretačným i choreografickým danostiam Stanislavy Vlčekovej, jej osobitému tanečnému i hereckému prejavu. Rovnocenný partner Ján Hromada v úlohe muža technicky zvládol aj celkom odlišne vystavané dueto s balerínou.
V úlohe matky podala vynikajúci výkon Anna Sedlačková. Zúročila v ňom bohaté javiskové skúsenosti o generáciu zrelšej tanečnice a choreografky. V jej úsporných a zároveň efektných variáciách, silných gestách a pohľadoch sa presvedčivo odráža potláčaný vzdor a tajomstvá frustrovanej ženy.
Csongor Kassai je jediným rozprávajúcim performerom. Jeho jedinečný verbálny prejav nie ničím novým, tentoraz však zaujal aj vďaka pregnantne zvládnutej choreografii, jeho partnerské duetá s Annou Sedlačkovou boli presvedčivé rovnako z hereckej i pohybovej stránky.
Hoci sa pod hudbu k predstaveniu podpísali traja autori, určujúci tón jej dodal Jozef Vlk. Jeho už tradične divadelne atraktívna a emóciami nabitá hudba evokovala tentoraz vďaka hudobným motívom, zjavne vypožičaným od Astora Piazzollu južanský naturel. Prelínanie živej hudby v podaní hudobníkov na scéne a nahrávky je plynulé a prirodzené.
Kostýmy Ley Fekete, využívajúce základné divadelné farby – bielu, čiernu a červenú – sú absolútne nadčasové. Vďaka jemne historizujúcim prvkom zrkadlia dobu a prostredie a zároveň pôsobia dokonale „šik“. Ich strihy dovoľujú tanečníkom predvádzať náročné pohybové väzby v tých najneočakávanejších polohách.
Pôvodné slovenské tanečné divadlo s názvom Canto Hondo vzniklo v priestoroch bývalého trhového domu na Miletičovej len pár mesiacov po krste Alternatívneho divadla a tanečnej školy Elle Danse. Všetko nasvedčuje tomu, že predsavzatia jeho zakladateľov sa začínajú napĺňať. Aj keď prvá produkcia nie je z hľadiska choreografie, réžie ani hudby novátorská, priniesla do slovenského tanečného diania veľa pozitívneho. Prinajmenšom profesionálne tanečné výkony, kompaktnú výpravu a kvalitnú dramaturgiu.
P.S.: Nové tanečné štúdio má napriek ešte vždy provizórnym podmienkam jednu obrovskú devízu: vlastný priestor. Ten umožňuje postaviť náročnejšiu scénu, vybudovať kvalitný svetelný park, tanečné sály, priestory na skúšanie atď. a vytvárať postupne skutočne profesionálne tanečné sídlo.

Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Tanečne pôsobila v niekoľkých zoskupeniach a projektoch súčasného tanca, spolupracovala s americkou choreografkou Martou Renzi. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec, (neskôr Salto). Písala o tanci a divadle pre Javisko, Taneční listy, Taneční zóna, Kultúrny život, denník Sme, Pravda atď. Pôsobila ako dramaturgička Baletu SND (1998 – 2000), neskôr na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca na Slovensku. V roku 2001 absolvovala študijnu stáž pre tanečných kritikov v New Yorku. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v Slovenskom národnom divadle. Bola editorkou publikácií SND (Malé dejiny Hamleta, Národné, 50 rokov UDD, Súpis repertoáru SND 1920 – 2010), šéfredaktorkou časopisu Scéna SND. V rokoch 2010 – 2012 pôsobila v mediálnej spoločnosti Film Europe a písala recenzie o tanci. Je autorkou publikácie Súčasný tanec na Slovensku /Contemporary dance- Made in Slovakia (Divadelný ústav 2013).

Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND. Fascinuje ju tanec v jeho nekonečných podobách.

Uverejnené: 17. decembra 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Eva Gajdošová

Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Tanečne pôsobila v niekoľkých zoskupeniach a projektoch súčasného tanca, spolupracovala s americkou choreografkou Martou Renzi. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec, (neskôr Salto). Písala o tanci a divadle pre Javisko, Taneční listy, Taneční zóna, Kultúrny život, denník Sme, Pravda atď. Pôsobila ako dramaturgička Baletu SND (1998 – 2000), neskôr na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca na Slovensku. V roku 2001 absolvovala študijnu stáž pre tanečných kritikov v New Yorku. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v Slovenskom národnom divadle. Bola editorkou publikácií SND (Malé dejiny Hamleta, Národné, 50 rokov UDD, Súpis repertoáru SND 1920 – 2010), šéfredaktorkou časopisu Scéna SND. V rokoch 2010 – 2012 pôsobila v mediálnej spoločnosti Film Europe a písala recenzie o tanci. Je autorkou publikácie Súčasný tanec na Slovensku /Contemporary dance- Made in Slovakia (Divadelný ústav 2013). Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND. Fascinuje ju tanec v jeho nekonečných podobách.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Tanečne pôsobila v niekoľkých zoskupeniach a projektoch súčasného tanca, spolupracovala s americkou choreografkou Martou Renzi. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec, (neskôr Salto). Písala o tanci a divadle pre Javisko, Taneční listy, Taneční zóna, Kultúrny život, denník Sme, Pravda atď. Pôsobila ako dramaturgička Baletu SND (1998 – 2000), neskôr na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca na Slovensku. V roku 2001 absolvovala študijnu stáž pre tanečných kritikov v New Yorku. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v Slovenskom národnom divadle. Bola editorkou publikácií SND (Malé dejiny Hamleta, Národné, 50 rokov UDD, Súpis repertoáru SND 1920 – 2010), šéfredaktorkou časopisu Scéna SND. V rokoch 2010 – 2012 pôsobila v mediálnej spoločnosti Film Europe a písala recenzie o tanci. Je autorkou publikácie Súčasný tanec na Slovensku /Contemporary dance- Made in Slovakia (Divadelný ústav 2013).

Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND. Fascinuje ju tanec v jeho nekonečných podobách.

Go to Top