(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Keď sú herci natoľko odporní, až sa vám začnú páčiť

Štúdio 12 malo donedávna (ak si odmyslíme inscenácie z projektu Mliečne zuby) vo svojom repertoári už iba tretiu sezónu reprízovanú inscenáciu 5chalanov.sk v réžii Adriany Totikovej. Po novej októbrovej premiére však do repertoáru pribudol titul, inscenácia dramatického textu Egona Bondyho Návšteva expertov v réžii Ingrid Timkovej. Obe inscenácie prepája zobrazenie násilia v štylizovanej podobe. Text Návšteva expertov sa v Timkovej réžii dostal na Slovensku vôbec prvýkrát na divadelné javisko.

Aký je domov, eros a viera dnešného človeka?

Zoskupenie tvorcov Med a prach prinieslo v poradí už druhé divadelné dielo, ktoré malo premiéru na ich pohostinnej scéne divadla Ticho a spol. Po Bartimejových pašiách sme mali možnosť vidieť opäť čosi originálne, tentokrát stojace na rozhraní umeleckých druhov, divadla a performancie. Domov Eros Viera tvorcovia veľmi príznačne označili za scénické dielo, čo potvrdzuje ich zámer priniesť „inscenáciu“, ktorá by mala podobu konceptuálneho diela predvedeného na javisku. Teda takého, ktoré svoju ústrednú myšlienku a osobnú výpoveď tvorcov (hľadanie, nachádzanie, ale i strácanie domova, lásky a viery ako základných ľudských pilierov a istôt) vyjadruje prvkami a prostriedkami viacerých umeleckých druhov (hudby, spevu, akčnej maľby, bábkového divadla, performancie atď.), pričom jednotliví umelci hierarchizujú použitie zvolených prvkov a podriaďujú svoje výstupy organickosti celku.

Život je ako sviečková

Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň: „Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.

Othello v (prílišnej) skratke

Malá scéna STU vstúpila do piateho roka svojej existencie. Jubilejnú sezónu otvorilo divadlo inscenáciou hry Othello. Ide o inscenáciu s natoľko radikálnou úpravou, že Williama Shakespeara môžeme ako autora uviesť len veľmi problematicky. Pod verziou na Malej scéne by totiž v kontexte úpravy mal byť podpísaný len Will Shake.

Maškaráda ako nečestná kartová partia

Nadčasová tragédia Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda odhaľuje negatívne stránky ruskej spoločnosti 19. storočia, ktoré však majú zrejmý presah aj do našej súčasnosti. Lermontovov obraz dekadentnej a zhýralej spoločnosti je neľútostný a prebúdza i dnes svedomie. Na pozadí nešťastného omylu a intrigy ukazuje ďalekosiahle dôsledky aj tých zdanlivo neškodných morálnych pokleskov. Hĺbavá romantická postava Arbenina dodáva zároveň deju filozofický rozmer.

Inscenácia o živote na hranici medzi šťastím a nešťastím

V minulosti, v dekáde vzniku Süskindovej hry, oslovil slovenské publikum v role starnúceho hudobníka Martin Huba pod taktovkou režiséra Martina Porubjaka. S najnovšou premiérou Kontrabasu sa však predstavil Roman Polák, hoci Martin Porubjak zúročil svoje skúsenosti s týmto textovým materiálom počas jeho opätovného prekladu aj na tejto inscenácii. Dramaturgická spolupráca pripadla Róbertovi Mankoveckému, ktorý sa spolu s režisérom rozhodol postavu hudobníka ilustrovať prítomnosťou dvoch mužov na javisku v reálnom vzťahu otec a syn (František Výrostko st. a František Výrostko ml.).

Ďalšia žena Slávy D.?

Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.

Po záťaži na bránice intelektuálne prázdno

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Kocúr alebo nie? Je to jedno, keď si bohatý.

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

Štupeľ všetkých zachránil

Juraj Fotul a Peter Weinciller, autori divadelnej hry o Noemovej arche, sa pohrali s myšlienkou záplavy veľmi svojsky. Prispôsobili si mytologický príbeh na dnešný obraz sveta. A tak nám na začiatku ukazujú, ako nás raz zaplaví potopa smetí. Táto alúzia je veľmi pekne prepojená s biblickým príbehom, ktorý sa na javisku nakoniec odohrá.

Go to Top