Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.
Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.
„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...
Dramaturgický plán sezóny 2015/2016 divadla Romathan deklaruje tri premiéry (dve rozprávky a jeden celovečerný titul pre dospelých). V závere roka uviedlo ako svoju 68. premiéru hudobnú rozprávku Čertovský čapáš .Tento titul nie je repertoárovou novinkou, je uvádzaný v obnovenom naštudovaní. Po prvýkrát ho divadlo prezentovalo v roku 2001 v réžii vtedajšieho umeleckého šéfa Jána Šilana. Reprízová úspešnosť titulu bola aj jedným z dôvodov opätovného zaradenia do repertoáru v aktuálne prebiehajúcej sezóne.
Slovná hra „keby (ne)prišiel pán Keby“, tajomná náplň programu jeho estrády a leitmotív „ako by to vyzeralo, keby pán Keby, a my s ním, urobil toto a takto“ fungujú rovnako dobre v žánri estráda, ako aj v rozprávke. A keďže ide v tomto prípade o rozprávku nie ľudovú, ale umelú, mohol režisér smelo aktualizovať, konkretizovať a oživotvoriť nielen (mizan)scény, ale aj príbeh.
Hoci Ďurdiak kvôli finančným problémom divadla neskôr riaditeľskú stoličku opustil, je potrebné uznať, že pod jeho vedením sa divadlo odvážilo k inovatívnemu kroku, vďaka ktorému sa dramaturgia divadla pustila aj do vážnejších tém a medzi populárne muzikálové libretá sa vtesnali hĺbavejšie dramatické diela. Medzi spracovania týchto divadelných hier možno zaradiť aj divadelnú inscenáciu Petra Shaffera Equus hovoriacu o niekoľkých závažných témach, ako je životná frustrácia, sloboda ducha v procese budovania vlastnej integrity, normálnosť verzus bláznovstvo, sexualita verzus náboženstvo atď.
Pre žilinskú inscenáciu pripravil Ľubomír Vajdička celkom nový preklad do slovenčiny, pričom spracoval obe verzie. Text ponúka široké možnosti uchopenia, pretože je v každom zmysle otvorený. Každá z postáv niečo skrýva a toto všeobecné napätie sa nesie celou inscenáciou. Napínavú atmosféru neukončí ani jednoznačné rozuzlenie či odhalenie, v akom záujme postavy vlastne konajú.
Divadlo S.T.O.K.A. na čele s režisérom Blahom Uhlárom už od svojho vzniku poctivo, výrazne a tvrdohlavo analyzuje vo svojich inscenáciách kritický pohľad na spoločnosť, politiku, človeka. Pomocou minimálnych prostriedkov (vrátane finančných) sa dostáva pod kožu, provokuje. Vo svojej inscenácii Víťazstvo ukazuje malé víťazstvá malých ľudí, ktorí na seba pozerajú z podhľadu alebo nadhľadu.
Podobne ako Don Juan v Soho (prvá Marberova hra, ktorú uviedol v DJZ Michal Náhlík), aj Dílerova voľba je text, z ktorého cítiť ozajstný život. Preto sa aj rozhodnutie vytvoriť čo najcivilnejšiu inscenáciu oplatilo. V réžii Mariany Luteránovej sa hercom podarilo udržať humor vo veľmi nenásilnej rovine. Dokonca aj expresívnosť vyjadrovania (čo býva pre prešovské publikum ešte stále problémom) pôsobí z úst hercov ako súčasť bežnej komunikácie prirodzene.
Namiesto veľkého „muzikálového“ javiska uviedli Kabaret v komornejšej Historickej budove. Kabaretné speváčky a tanečníčky predvádzali svoje výstupy priamo smerom k divákom. Tí si takto mohli autentickejšie užiť ozajstnú kabaretnú atmosféru. Na malé javisko zmestili tvorcovia okrem tanečného pódia, vlakového kupé, svietiaceho koňa a detskej izby aj živý orchester. Čo sa teda celkom určite Náhlíkovi podarilo, bolo naplniť priestor.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.