Charakter celého predstavenia jasne signalizuje už prvý režijný nápad, prvý výstup, ktorý predchádza k vážnemu a povinnému shakespearovskému prológu. Tento moment je pre diváka komunikačným kódom, informáciou o tom, že textová poetika situačnej komédie sa presúva do javiskovej verzie, ktorá sa približuje viac žánru muzikálovo-operetnej frašky s prvkami klauniády.
Dramatizácia Láskavé bohyne z pera slovenského dramaturga a dramatika Daniela Majlinga, ktorú naštudovala Činohra Slovenského národného divadla v Bratislave, vznikla spracovaním románu Láskavé bohyne (fr. Les Bienveillantes, vyd. 2006) Jonathana Littella (1967). Autor je pôvodom Američan s ruskými prarodičmi, ktorí boli emigrantmi židovského vierovyznania (z Ruska odišli koncom 19. storočia). K napísaniu románu ho však neinšpiroval ich pohnutý osud, ale fotografia s popravou ruskej partizánky Zoji Kosmodemjanskej.
Autorka scenáru a režisérka M. Ryšavá spracovala Jobusovu rozprávku do divadelnej podoby optikou bábkarky. Na prázdne javisko prišla na bicykli, ktorý je všetkým a má všetko potrebné k hraniu sa na Etiena. Bábkoherečka zaparkovala bicykel do stojanu, aby mohla ďalej šliapať do pedálov, no na mieste. Položí deťom hádanku: Chcem s tebou byť, chcem s tebou žiť, chcem s tebou aj po smrti hniť. V závere predstavenia im povie, čo to je.
V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.
Práve odvrátená podoba lásky, živočíšnosť a aj krutosť spojená so žiadostivosťou je, zdá sa, jedným z interpretačných východísk v košickom naštudovaní Sna noci svätojánskej (vôbec prvom v histórii ŠD Košice) v réžii mladého hosťujúceho režiséra Jána Hanzel Mikuša. Podľa jeho vlastných slov je košická inscenácia „komédiou noci“, čo automaticky vyvoláva viaceré asociácie.
Banskobystrický inscenačný kolektív zvolil v novom naštudovaní Rigoletta cestu viac-menej prekonaného romantizujúceho divadla, aj keď s „korením“ dnes režisérmi zdôrazňovaného naturalizmu. Je to vplyv krutej doby, v ktorej sa kruto premýšľa i cíti – alebo túžba po originalite za každú cenu? Odpoveď si musí dať tvorca i divák sám. Napriek dvom odlišným podobám Rigoletta v SND a v Banskej Bystrici ukončil obe premiéry standing ovation s výkrikmi „bravi“ či „bravo“. Tak to u nás býva.
Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Západné Nemecko pre 60-te až 70-te roky vyvinulo plán zvýšenej rentability kapitálu a rozhodlo sa privykať slabšie sociálne vrstvy životu v mene plánovanej sebadisciplíny. Vznikali sídliskové štvrte s vylúčením oddychových a prírodných zón, štvrte bez možnosti totálneho uvoľnenia vo voľnočasových aktivitách. Mnohí tínedžeri už od začiatku puberty začali chodiť do mládežníckych klubov. Tam boli ľahko dostupné alkoholické nápoje a cigarety. Potom sa objavili psychofarmaká a napokon aj tvrdé drogy. Takto vyrastala aj Christiane Vera Felscherinow, ktorá neskôr urobila sériu reportáží o probléme mladistvých s narkotikami.
V Spišskom divadle sa na Kukučínovu prózu pozreli komediálnou optikou. Hľadiac na obraz spoločnosti konca 19. storočia si však uvedomíme, že sa až tak veľa nezmenilo. Že okno do minulosti je zrkadlom. Príbeh Adama Krta je aj príbehom súčasníka, mikrokomunita tu žije rovnako banálnymi a zároveň ničivými neduhmi. A pristihneme sa aj pri tom, že sa smejeme tomu, čo veľmi dobre poznáme: ľudskej malosti. Freudisti by tu hovorili o terapeutickej funkcii divadla a komédie, ktorá nás usviedča, a tým koriguje. O katarzii smiechom. Freudista nie som.
Stvárniť reálne historické postavy je vždy veľká výzva a ešte väčšia výzva je v zhustenej forme predstaviť život Ľudovíta Štúra. Úloha sa stáva o to ťažšou, že s postavou Ľudovíta Štúra sa spájajú rôzne predstavy, existuje o ňom množstvo kníh, boli natočené seriály, takže život reálnej historickej postavy a postavy „literárnej“ sa môže viac či menej líšiť. Autori inscenácie sa na malom priestore odhodlali zobraziť devätnásť rokov zo života Ľudovíta Štúra a zároveň na pozadí jeho života pripomenúť dramatické a turbulentné roky v dejinách slovenského národa.
V repertoári Štátneho divadla v Košiciach sa vo februári 2015 objavil zaujímavý titul. Adaptácia originálnej komédie českého autora a režiséra Arnošta Goldflama, ktorý je slovenskému divákovi viac známy ako herec, láka svojou témou a najmä jej paradoxným, parodickým uchopením (zosmiešnenie nacizmu, Hitlera a jeho intímneho života). V Čechách bola hra uvedená napr. v pražskom Divadle v Dlouhé a v brnianskom HaDivadle. Košická adaptácia bola teda slovenskou premiérou pod názvom Doma u Hitlerovcov: Historky z kuchyne. Kým v českých inscenáciách sa poetika textu spojila s adekvátnym režijným prístupom a vznikli kvalitné i divácky úspešné inscenácie, slovenská verzia sa síce teší diváckej obľube, ale, žiaľ, nemožno ju považovať za „vydarenú“ adaptáciu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.