(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaHelena Bendová – Miro Chorvát: Pán Keby
Premiéra20. marca 2015
Divadelná sezóna

Réžia: Marcel Škrkoň, a. h.
Scéna: Miriam Struhárová, a. h.
Kostýmy: Anna Simková, a. h.
Hudba: Viliam Stanek, a. h.
Asistent režiséra: Michal Iľkanin
Preklad: Peter Medviď
Zvuky: M. Tuptová
Svetlá: A. Miščík, I. Čellárová
Stavba scény: Š. Hanuščín, J. Novák
Rekvizity: J. Novák
Garderóba a účesy: S. Novotná, V. Kašická
Účinkujú:
Ona: Zuzana Kovalčíková
On: Michal Iľkanin /Michal Kucer
Pán Keby: Vladimír Čema/Ladislav Ladomirjak
Bábika: Daniela Libezňuk
Pajác: Vladimíra Brehová

I.
Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD) sa už po tretí raz rozhodlo inscenovať titul Pán Keby, estrádnu montáž autorského kolektívu [i] na čele s Helenou Bendovou a Mirom Chorvátom. Pôvodný text rozmnožila DILIA v novembri roku 1962 a 25. apríla roku 1963 sa konala premiéra vo vtedajšom Ukrajinskom národnom divadle (UND). Inscenácia niesla názov Keby prišiel… (estráda) s podtitulom Estráda pre malé a veľké deti [ii] a niesla sa v duchu malých javiskových foriem, estrád a kabaretov typických pre šesťdesiate roky československého divadla [iii]. Divadlo prechádzalo v tomto období vďaka dramaturgovi Jozefovi Rešovskému a režisérovi Ivanovi Ivančovi „obrodou“ tvorivých princípov a podobne ako niektoré ďalšie divadlá na Slovensku, obohacovalo repetoár o spoločensky aktuálne texty už nielen sovietskej, ruskej, či ukrajinskej dramatiky, ale aj súčasnej českej a slovenskej, no aj svetovej drámy. [iv]

V divadle sa stretávajú Ona a On s pánom Keby (klaunom, rozprávkovou bytosťou, kúzelníkom, možno dobrým duchom divadla) a sprevádzajú divákov príbehom dňa – naoko pre deti, avšak plného spoločenských alúzií, inotajov a metafor. Montáž textov, dialógov a piesní v dvoch častiach spája hra na „jeden krásny detský deň“ [v], ktorá sa končí altruistickým a humanistickým odkazom v náznaku budovateľskej piesne.

Potenciál textu stať sa komunikátom pre detského diváka, byť rozprávkou, bol naplno rozvinutý v osemdesiatych rokoch. Súvisí to samozrejme aj s faktom, že koncom osemdesiatych rokov sa už vo verejnom živote diali „dramatické“ veci a v divadle prestával fungovať systém metafor, inotajov a symbolov, veci sa pomenúvali priamo. V roku 1988 tak UND uviedlo premiéru rozprávky Pán Keby [vi], opäť v réžii I. Ivanča a v preklade V. Hajného.
Aktuálna inscenácia DAD-u [vii] s rovnomenným názvom Pán Keby nadväzuje práve na tento rozprávkový inscenačný prístup.

II.
Divadlo oslovilo s ponukou mladého režiséra Marcela Škrkoňa, s ktorým spolupracuje od roku 2008. [viii] Text tiež získal nový preklad (P. Medviď [ix]); nie však dramaturga. Po odchode Michaely Zakuťanskej z divadla ostala stolička dramaturgie opäť prázdna; s nostalgickou spomienkou na Vasiľa Turoka-Heteša. [x]

Slovná hra „keby (ne)prišiel pán Keby“, tajomná náplň programu jeho estrády a leitmotív „ako by to vyzeralo, keby pán Keby, a my s ním, urobil toto a takto“ fungujú rovnako dobre v žánri estráda, ako aj v rozprávke. A keďže ide v tomto prípade o rozprávku nie ľudovú, ale umelú, mohol režisér smelo aktualizovať, konkretizovať a oživotvoriť nielen (mizan)scény, ale aj príbeh. Pán Keby prichádza na javisko (na scéne spoza mapy Európy) v sprievode atmosférotvornej hudby. Prichádza rovnako dobre z/do sveta reálneho, ako z/do sveta fantázie. Komunikuje s deťmi, zbližujú sa; kým sa niekto nevláme do divadla a nepočuť políciu, ako vinníkov naháňa. V tomto momente zaznie z úst Pána Kebyho [xi] motto inscenácie: „Pomôžeme im. Nedáme ich zavrieť do áreštu. Zoberieme si ich tu do divadla a možno ich vychováme. Možno ich niečo naučíme (…) a možno sa z nich stanú herci. Uvidíme.“ [xii] Pán Keby sa schováva do hľadiska a my vidíme prichádzať zlodejov s lupom. Rekognoskujú prostredie, v ktorom sa ocitli, žartujú, pohrávajú sa s asociáciami na nové podnety, spomínajú a spievajú (poetickú pieseň). Pán Keby im tlieska, zoznamujú sa. Zlodeji sa ho pýtajú, o čom bude estráda, Pán Keby neprezrádza, no ponúka im prežitie krásneho spoločného „detského dňa“. Zlodeji postupne skladajú svoje masky, materiálne i psychické. Rozhodnú sa zostať v divadle a stať sa klaunmi. Mravná línia vrcholí v záverečnej scéne, keď Bábika s Pajácom, pomocníci Pána Kebyho, prinášajú vrece s lupom a Nastka s Jurkom s radosťou poslúchnu morálny imperatív Pána Kebyho: „Toto, čo ste ukradli, treba vrátiť! Vrátiť deťom!“ [xiii]. Dobro víťazí nad zlom a kto si uchytí z letiacich cukríkov, získava nielen morálnu, ale aj sladkú odmenu.

Škrkoňovi sa podarilo vytvoriť uveriteľný rozprávkový rámec a živé postavy; mizanscény sú pútavé a spolu s úsporným, ale efektívnym kostýmovým riešením [xiv] možno hovoriť o príjemnom vizuálnom zážitku. Na hranici minimalizmu sa pohybuje aj scéna (M. Struhárová a h.), a to aj v zmysle jej využívania. Dva rebríky nesú na svojej hornej hranici rampu, na ktorej sú naviazané balóny (dva krajné sa počas inscenácie použijú). Z rampy visí mapa Európy. Horizontálne scéna funguje ako svet pred rampou a za rampou, no vo vertikálnej diferenciácii významov je chudobnejšia (asociácie pod/nad rampou takmer nefungujú). Len Bábika vylezie po balóny a fúka bubliny z bublifuka. Rovnaký princíp bol zvolený pri výbere rekvizít (J. Novák), ktoré sa vyznačujú najmä jednoduchosťou (obyčajné drevené stoličky, stolík s lavórom, bublifuk) a ktorých charakter je voči príbehu i sémantickej popisnosti citlivo zvolený (plagát k estráde Pána Kebyho a pod.).

Minimalistickému princípu vizuálnej zložky by pomohol vyniknúť prirodzený, dynamický, imaginačný herecký prístup. To sa však nestalo. Napriek tomu, že boli hlavní predstavitelia (M. Iľkanin a Z. Kovalčíková) narežírovaní takmer do detailu a s dobrými nápadmi (možno dokonca hovoriť až o choreografickej osnove), ich herecký prejav bol indiferentný, vlažný, nepresvedčivý. Ak mal výber tejto hereckej polohy súvisieť s faktom, že na predstavenia môžu chodiť aj deti predškolského veku, ostáva poznamenať, že čaro predvedenia negatívnych postáv detskému divákovi spočíva nie v laxnosti podania, ale v striedaní šikovnej a vydarenej akcie s nezdarnou akciou, prípadne s náhodou a tiež vo výbere hercov s prirodzeným komediálnym talentom. Iľkaninovi a Kovalčíkovej nevychádzajú gagy, ani synchronicita (čakajú na seba, často sa netriafajú do choreografie) a ich javiskový pohyb pôsobí mechanicky, stroho, povrchne. Často sa stáva, že slovný a situačný humor ostáva nevyužitý, že originálne scény (napríklad ranná rozcvička v podobe pohybov zemských telies) nenaplnia svoj potenciál. Podobne je to aj s tanečnými sekvenciami. Presvedčivejšie a oduševnenejšie sa svojej postave oddáva L. Ladomirjak (Pán Keby). Jeho posturika, dynamika a komunikácia sú prirodzenejšie, vychádzajú mu komické situácie a zvláda udržiavať temporytmus predstavenia. Entuziastické, hodnoverné a ako postavy najpríťažlivejšie sú na scéne V. Brehová ako Pajác a D. Libezňuk ako Bábika. Podieľa sa na tom obsažnosť ich choreografií a pohybov a najmä práca s mimikou, a to aj napriek tomu, že väčšinu inscenácie trávia v zadnom pláne javiska.

Predstaviteľom troch hlavných postáv (L. Ladomirjakovi, M. Iľkaninovi, Z. Kovalčíkovej) mohla byť v mnohom nápomocná hudobná zložka. Do predchádzajúcej rozprávky (Zlatý kľúčik) prizval Škrkoň na hudobnú spoluprácu bratov Táslerovcov a Lukáša Kolivošku z IMT Smile; na rozprávku o zlodejoch, z ktorých sa stanú klauni, prijal angažmán ďalší z prešovských hudobníkov, V. Stanek; čím sa zaradil k autorom hudby Pána Kebyho na čele s Otom Tesařom. Zložil niekoľko žánrovo vyhovujúcich a sympatických pesničiek a ilustračnú hudbu, ktoré vytvorili s ostatnými zložkami inscenácie organický celok – po obsahovej stránke. Ale keďže sa režisér (a možno aj divadlo [xv]), rozhodol pre reprodukovanú hudbu a reprodukovaný spev – na plejbek, možno hovoriť o neústrojnej zložke, ktorá je navyše púšťaná príliš hlasno. A keď sa musíme pri ohlušujúcom poetickom texte/veršíkoch/rečňovankách pozerať na strojených hercov falošne otvárajúcich ústa, nie je to práve divácky sviatok.

Možno by niečomu zo spomínaného pomohol dramaturg a možno sme mali možnosť vidieť priemernú inscenáciu dobrého textu. Možno nemali herci svoj deň a možno by sa malo DAD-u začať cnieť po kyjevskej hereckej škole. A keby… videli by sme estrádu pre malé, ale i dospelé deti.


[i] Kdyby přišel (estráda pro malé i dospelé děti), 1962. Zostavili a napísali: H. Bendová a M. Chorvát; s použitím textov autorov Christiana Morgensterna, Olgy Hejnej, Josefa Kainara, Josefa Vaculíka, Ondřeja Sekoru, Josefa Bruknera, Františka Hrubína, Ilony Borskej a Karla Šiktanca; hudba: Ota Tesař.[ii] Réžia, scénické a kostýmové návrhy: Ivan Ivančo, preklad: Viktor Hajný, choreografia: Alena Fabiánová, hudba: Ota Tesař, hudobná spolupráca: Anton Gierat.[iii] Pozri viac napríklad: HORÁK, Karol: Metamorfózy alternatívneho divadla. Levoča : Modrý Peter, 2009, 270 s. ISBN 9788085515893; ŠTEFKO, Vladimír: Malé javiskové formy – zrod alternatívneho divadla? Online <http://www.nocka.sk/javisko/2007/2/2> a pod.[iv] Porov. PUKAN, Miron: V premenách času. Bratislava, Prešov : Divadelný ústav, Divadlo Alexandra Duchnoviča, 2007, 179 s. ISBN 9788088987802.[v] In BENDOVÁ, H. a CHORVÁT, M.: Kdyby přišel (estráda pro malé i dospelé děti). Praha : DILIA, 1962, 33 s. Výr. č. 7592/62.[vi] Réžia: Ivan Ivančo, scénické a kostýmové návrhy: kolektív pod vedením Anny Simkovej ml., preklad: Viktor Hajný, choreografia: Vladimír Marušin, hudobná spolupráca: Vladimír Ljubimov a Stanislava Smejkalová. Premiéra 09. 03. 1988.[vii] Zmena názvu divadla na „Divadlo Alexandra Duchnoviča” sa uskutočnila 15. 10. 1990 rozhodnutím ministra kultúry SR. Viac na < http://www.divadload.sk/o-nas.php?page=divadlo>.[viii] Územie B (2008); Pytačky, Medveď (2012); Zlatý kľúčik (2013).[ix] Ide o druhú spoluprácu P. Medviďa s DAD-om. Prvou bol preklad hry srbského autora Miloša Nikoliča Kováči (2015).[x] M. Zakuťanská pôsobila na poste dramaturgičky dve sezóny – 2013/2014 a 2014/2015. Vasiľ Turok-Heteš (8. 1. 1940 Habura – 7. 11. 2005 Prešov) bol, možno povedať, kultovým dramaturgom divadla, a to v rokoch 1985 – 2005.[xi] V pôvodnom texte sa uvádza ako „pán Keby“; v bulletine k aktuálnej inscenácii ako „Pán Keby”. Budeme túto dištinkciu dodržiavať.[xii] In Pán Keby (DAD, 2015).[xiii] Tamtiež.[xiv] Pán Keby má typický klaunovský vizuál – nadrozmerné zelené topánky, široké červenozelené kárované nohavice, farebné pruhované tričko, veľkú žltú mašľu s farebnými detailmi, fialové sako s ružovou podšívkou, zelenou vestou a látkovou kvetinou na náprstnom vrecku, čierny klobúčik, červený klaunovský nos. Nastka s Jurkom prichádzajú v jednoduchých čiernych overaloch na zips, s čiernymi škraboškami. Pod overalom majú svetlé nohavice na traky, pásikavé tričká a ponožky. Jurko má šatku a čiapku. Obuté majú tenisky. Pajác je oblečený v šašovskom červenozelenom overale s nadrozmerným golierom, gombíkmi a topánkami, žltou čiapočkou a šašovským nosom. Bábika má mnohovrstevnú nariasenú sukňu v červených tónoch, spodničkové nohavice, bielu košieľku s doplnkami, nadrozmerné červené topánky, trblietavý červený klobúčik s ozdobou a šašovský nos. Všetci okrem Nastky a Jurka sú nalíčení.[xv] V súčasnosti neuvádza DAD ani jednu rozprávku so živým spevom.

Diana Laciaková žije v Bratislave a v Prešove. Absolvovala štúdium estetiky, slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (2012). Počas štúdia získala štipendium na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na Akadémii múzických umení v Prahe (2009/2010). V rokoch 2012 – 2018 pôsobila ako interná vedecká ašpirantka v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V rokoch 2017 – 2018 pôsobila v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2006 pracuje pre Súťaž umeleckej tvorivosti vysokoškolákov – Akademický Prešov. Od roku 2018 je konzultantkou divadelnej dramaturgie v Kultúrnom centre Wave v Prešove. Od roku 2018 je členkou výboru Slovenského centra AICT a spolu s Michaelou Mojžišovou kooordinátorkou projektu Monitoring divadiel.
Zameriava sa na témy súčasného slovenského divadla, alternatívneho divadla, dokumentárneho divadla, divadla a estetiky/filozofie/sociológie. Zaoberá sa tiež rozhlasovou dramatickou tvorbou, divadlom poézie, umeleckým prednesom a fenoménom študentského a ochotníckeho divadla.
Spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS, Národným osvetovým centrom, Šarišským osvetovým centrom a ďalšími kultúrnymi a pedagogickými inštitúciami. Venuje sa lektorskej a porotcovskej činnosti a tiež jazykovej redakcii umeleckých a odborných textov.

Uverejnené: 10. februára 2016Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Diana Laciaková

Diana Laciaková žije v Bratislave a v Prešove. Absolvovala štúdium estetiky, slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (2012). Počas štúdia získala štipendium na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na Akadémii múzických umení v Prahe (2009/2010). V rokoch 2012 – 2018 pôsobila ako interná vedecká ašpirantka v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V rokoch 2017 – 2018 pôsobila v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2006 pracuje pre Súťaž umeleckej tvorivosti vysokoškolákov – Akademický Prešov. Od roku 2018 je konzultantkou divadelnej dramaturgie v Kultúrnom centre Wave v Prešove. Od roku 2018 je členkou výboru Slovenského centra AICT a spolu s Michaelou Mojžišovou kooordinátorkou projektu Monitoring divadiel. Zameriava sa na témy súčasného slovenského divadla, alternatívneho divadla, dokumentárneho divadla, divadla a estetiky/filozofie/sociológie. Zaoberá sa tiež rozhlasovou dramatickou tvorbou, divadlom poézie, umeleckým prednesom a fenoménom študentského a ochotníckeho divadla. Spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS, Národným osvetovým centrom, Šarišským osvetovým centrom a ďalšími kultúrnymi a pedagogickými inštitúciami. Venuje sa lektorskej a porotcovskej činnosti a tiež jazykovej redakcii umeleckých a odborných textov.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Diana Laciaková žije v Bratislave a v Prešove. Absolvovala štúdium estetiky, slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (2012). Počas štúdia získala štipendium na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a na Akadémii múzických umení v Prahe (2009/2010). V rokoch 2012 – 2018 pôsobila ako interná vedecká ašpirantka v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V rokoch 2017 – 2018 pôsobila v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2006 pracuje pre Súťaž umeleckej tvorivosti vysokoškolákov – Akademický Prešov. Od roku 2018 je konzultantkou divadelnej dramaturgie v Kultúrnom centre Wave v Prešove. Od roku 2018 je členkou výboru Slovenského centra AICT a spolu s Michaelou Mojžišovou kooordinátorkou projektu Monitoring divadiel.
Zameriava sa na témy súčasného slovenského divadla, alternatívneho divadla, dokumentárneho divadla, divadla a estetiky/filozofie/sociológie. Zaoberá sa tiež rozhlasovou dramatickou tvorbou, divadlom poézie, umeleckým prednesom a fenoménom študentského a ochotníckeho divadla.
Spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS, Národným osvetovým centrom, Šarišským osvetovým centrom a ďalšími kultúrnymi a pedagogickými inštitúciami. Venuje sa lektorskej a porotcovskej činnosti a tiež jazykovej redakcii umeleckých a odborných textov.

Go to Top